Je ťažšie znosiť niečo pod čiernu zem alebo do neba vychváliť? Tento problém, nie sporadicky sa vyskytujúci sa aj v diskusiách na tomto portáli, zdá sa, trápi mnohých. A pritom vlastne nič nerieši.
Zdá sa mi, že tu chýba čosi úplne iné: Formulovať ucelený – odborný či laický – názor o tom, prečo je ponúkané riešenie problému dobré alebo zlé a poprípade predostrieť vlastné predstavy.
Verejný priestor Rožňavy si podľa mňa zaslúži práve takéto poctivé premyslenie.
Námestie
Charakter Námestia baníkov, ako ho vieme zrekonštruovať z fotografií a pohľadníc, je preč, čo je prirodzené. Jarmoky a trhy už nie sú miestom výmeny tovarov a služieb sedliakov a obchodníkov, zmenila sa štruktúra i počet obyvateľov, na kvalitatívne inej úrovni je infraštruktúra. Počas štyroch desiatok rokov približovania sa ku komunizmu námestie spustlo, vytratením sa „verejného“ zo slovníka ľudí zmizlo aj to, čo ho napĺňalo.
Dvadsať rokov po zmene režimu je ale už hádam dosť dlho na to, aby sme sa znova naučili toto slovo používať. A najmä, aby sme my sami – občania – začali vytvárať priestor s takýmto prívlastkom. Volení zástupcovia totiž nemajú povinnosť robiť to za nás. Ich úlohou je len vytvoriť podmienky (a neklásť prekážky) na to, aby sme sa mohli realizovať
Dnes sú budovy na námestí až na pár výnimiek zrekonštruované. Ako vlastníctvo konkrétnych ľudí zrozumiteľne vypovedajú o vkuse svojich majiteľov i o tom, ako títo rešpektujú historický ráz tej ktorej budovy, jej zladenosť so susednými domami i celým námestím. V niektorých prípadoch sa vlastníci či nájomcovia nemajú čím chváliť.
Aby námestie mohlo fungovať ako verejný priestor – teda ako priestor stretávania sa ľudí za účelom oddychu, zábavy či tvorivých aktivít bez toho, aby boli títo ľudia obmedzovaní napríklad otváracími hodinami – však musia byť splnené isté podmienky.
Patrí medzi ne v prvom rade zrušenie parkoviska na námestí. Predstava, že v 19-tisícovom meste je potrebné dostať sa svojím osobným autom všade, kde sa mi zachce, je smiešna. Smiešna hlavne z pohľadu rozhľadeného Západoeurópana, pre ktorého je úplne samozrejmé chodiť do práce, za zábavou či oddychom pešo či na bicykli. Mýtus o tom, že aj devastovanie životného prostredia a v rámci neho verejného priestoru patrí do akýchsi základných ľudských práv a slobôd, dúfam, už čoskoro vyrieši hospodárska kríza. Tá ropná zo 70. rokov prebudila pohodlný Západ z ilúzie neobmedzeného spotrebovávania a konzumovania a dnes je v Nemecku, Veľkej Británii, Švajčiarsku, Švédsku, Nórsku, Dánsku či Fínsku úplne samozrejmé, že auto je svojím spôsobom nesamozrejmým luxusom.
Dnes je presne ten čas, aby si to uvedomila aj Rožňava.
Úprava malého parku pod Strážnou vežou je ďalším krokom, ktorý má reálny potenciál oživiť život v centre. Malé pódium určené na letné koncerty, vhodne v tieni stromov rozmiestnené lavičky, smetné koše, vkusné výlepné plochy, informačné tabule nielen o histórii meštianskych domov alebo hoci aj cyklistický chodník pretínajúci námestie majú byť samozrejmosťou.
Charakter obchodov je dnes v podstate nemožné riadiť a regulovať. Chvalabohu. O to väčšia zodpovednosť (znova chvalabohu) leží na samotných vlastníkoch nehnuteľností či nájomcoch. Aby tento priestor žil bohatým životom počas celého dňa vo všetkých ročných obdobiach, mali by vo významnej miere prevažovať reštaurácie, bary, viechy, štýlové krčmičky s letnými terasami, kaviarne alebo čajovne.
Širšie centrum
Funkcia širšieho centra úzko súvisí s vyššie napísaným: práve tu by mohli byť tržnice, banky, obchody a poskytovatelia najrôznejších služieb počnúc kvetinárstvami končiac kaderníctvami, ktoré nemajú prečo byť otvorené do neskorých večerných hodín. Vhodným doplnením parkovacími plochami – a v Rožňave s tým problém naozaj nie je – by bola v podstate splnená požiadavka vyššej občianskej vybavenosti.
Už existujúca autobusová stanica by mala byť zachovaná tak, aby bola schopná poskytovať služby na adekvátnej (rozumej čo najvyššej a stále sa zvyšujúcej) úrovni. Perspektívne – nie však v horizonte dvoch storočí – je nutná rekonštrukcia areálu tak, aby sa aspoň čiastočne prispôsobila historickému jadru.
Dostať supermarket Tesco preč je prakticky nemožné. Zodpovednosť tých, ktorí súhlasili s jeho umiestnením je trvalá a nebude zabudnutá. To však neznamená, že existencia jedného supermarketu ospravedlní výstavbu ďalšieho. Pri pohľade na zloženie súčasného Mestského zastupiteľstva je jasné, že až to nasledujúce – pri ideálnej konštelácii – bude mať možnosť, chuť a snáď aj schopnosti urobiť všetko preto, aby sa v meste stavalo tak, ako je bežné na Západe: ponúkať vlastné pozemky unifikovaným štandardizovaným budovám obchodných centier na krajoch katastrálneho územia mesta. V prípade, že pozemky sú vo vlastníctve súkromných osôb, urobiť všetko preto, aby boli títo ochotní ich predať. Samozrejme, vždy a za každých okolností v súlade so zákonom a bez korupcie, klientelizmu či nepotizmu.
Sídliská
Zastavaná plocha sídlisk je rovnako vhodná na výstavbu obchodných centier. Určite však bude vítané dohliadnutie nad takými naoko bezvýznamnými detailami ako sú toalety pre zákazníkov (v OC na sídlisku Juh chýbajú), prístupovými komunikáciami pre chodcov či transparentné vykonávanie stavebného dozoru.
Čo však chýba sídliskám na území mesta asi najviac, sú parkovacie plochy. Parkovisko pred Obchodným centrom napriek ubezpečeniam primátora Laciaka neslúži obyvateľom sídliska z jednoduchého dôvodu – prechod cez trojprúdovú výpadovku je neprehľadný a príliš nebezpečný, aby na nej ktokoľvek každý večer (či viackrát za deň) riskoval svoj život. Záchytné parkoviská na okrajoch sídlisk alebo efektívne využitie hluchých plôch priamo v ich vnútri by situáciu s parkovaním minimálne zlepšili.
Ďalším problémom sú zdevastované detské ihriská, ktoré boli vybudované spolu s panelákmi. Je výborné, že tu stoja dve nové ihriská (na výstavbe ktorých sa spolupodieľalo aj mesto), horšie však už vyzerá umiestnenie jedného (pri OC) a znížená bezpečnosť druhého (ako sa o tom môžete dozvedieť v diskusnom fóre na oficiálnych stránkach mesta).
Riešením by mohlo byť napríklad nejakým spôsobom motivovať samotných občanov, aby si už existujúce ihriská zrekonštruovali. Spôsobov, ako pozitívne naladiť ľudí, aby niečo vykonali sami a dobrovoľne, sú plné odborné i populárne knihy. Vedenie mesta by napríklad mohlo postupovať podobne, ako to robí v súťaži o najkrajší balkón či kvetinovú záhradu, mohlo by jednotlivým spoločenstvám obyvateľom za symbolickú cenu dlhodobo prenajímať tieto plochy tak, aby každá rodina mala možnosť ísť na „to svoje“ ihrisko, alebo by do obnovy plôch na hranie mohli vstúpiť dlhodobo nezamestnaní.
Rovnako môžeme my – občania – postupovať aj pri realizácii ihrísk, budovaní lavičiek či vysádzaní skupín stromov. Aj tak sa totiž dá vytvoriť miesto, kde sa budeme stretávať a oddychovať. Napríklad už v minulosti niektorí obyvatelia sídliska Juh vyvinuli nemalé úsilie vybudovať basketbalové ihrisko. Lepšou spoluprácou s mestom či s Úradom práce (nezamestnaní) možno dosiahnuť pravidelné zabezpečenie údržby vybudovaných oddychových či športových plôch.
Dôležité bude snáď zohľadniť skutočnosť, že či už pôjde o vysádzanie stromov, okrasných kvetín, obnovu lavičiek, ihrísk alebo trebárs len prázdnej trávnatej plochy, ľudia majú tendenciu starať sa priebežne hlavne o to, čo sami vytvoria. Práve preto im treba poskytnúť pomoc – odbornú, materiálnu i právnu – aby sa mohli realizovať. Je veľký predpoklad, že si potom všetko vytvorené aj ochránia.
Toto všetko – a mnoho iného, čo sa môže objaviť v diskusii – má reálny potenciál zlepšiť život v meste. Predpokladá to však aktivitu všetkých zainteresovaných. V prvom rade však tých, ktorí sa dobrovoľne uchádzajú o to, aby nás mohli zastupovať v Mestskom zastupiteľstve. Od nich by mala vychádzať iniciatíva, ochota počúvať návrhy a nápady občanov ako aj pomôcť pri realizácii všetkého, na čom sa dohodneme, že to skvalitní verejný priestor, v ktorom žijeme.
Sme to totiž my, kto by mal jasne a zrozumiteľne povedať, čo chceme, čo si neželáme za svoje peniaze vo svojom meste. Zároveň musíme byť dostatočne otvorení a sebakritickí, aby sme si uvedomili, že naše predstavy musia byť korigované odborníkmi a nedostatkom financií. Trpezlivosť však nevylučuje dôrazné vyžadovanie maximálne kvalitnej práce od volených zástupcov, ktorí sú na seba natoľko hrdí, že sa nenechajú skorumpovať či rovno kúpiť.
Tento text chce byť spolu s ďalšími podobne formulovanými malým impulzom k rozprúdeniu verejnej debaty o tom, ako by malo naše mesto vyzerať. Znova o rok si totiž budeme znova voliť svojich zástupcov a teda práve teraz je najvyšší čas, aby sme začali formulovať naše požiadavky, návrhy, výhrady a pripomienky. Lebo, ako sa hovorí, nemému ani vlastná mater nerozumie. Nieto ešte úradníci…
…
K napísaniu tohto textu ma inšpirovala reportáž Mŕtve cenrá uverejnená v týždenníku Žurnál.
Súvisiace články
Zmenená tvár Rožňavy
Ako vyzerajú detské ihriská na sídlisku Juh
Foto: Rado Kovács
