Zápisky z Kyjeva 3

Dlho som rozmýšľal, z ktorého konca mám začať písať tieto zápisky resp. tento „zápisok“.
Ale aby som udržal nejakú celistvosť, začnem tam, kde som minule prestal.
Ten ujo pred Kyjevo-Pečerskou Lavrou mal pravdu. Nabaláchal som aj spolužiačky a prišli sme tesne pred deviatou. Nikde nikoho, dokonca ani ten príjemný pán tam nebol. Tak sme vošli dnu hlavnou bránou a vychutnávali si krásy komplexu, ktorý bol už trikrát úplne zrovnaný so zemou a trikrát znovu postavený.
Hlavný chrám bol v rekonštrukcii, ale postaršieho pána som nakoniec ukecal (to, že sme študenti zo Slovenska, väčšinou zaberá) a dokonca sme si aj vypočuli prednášku z histórie komplexu. Čo to sme prispeli na chrám, urobili pár „zakázaných“ fotiek a pobrali sa ďalej.
Ďalšou zastávkou bol Chrám Všetkých Svätých. Vyšli sme schodmi, kde sedela postaršia pani. Spýtal som sa jej, či sa vstup platí zvlášť a ona, že nie, veď predsa určite máme celkové lístky. Vlastne mi sama nanútila, aj keď nesprávnu, odpoveď (ešte šťastie, že tie lístky nechcela aj vidieť, lebo naozaj neviem, čo by som jej ukázal) a tak som len prikývol a s úsmevom vstúpil do prekrásnej kaplnky, kde nebolo jediné biele miesto a steny boli pokryté ikonami od výmyslu sveta.
Pokochali sme sa, pani sme zapriali pekný deň a pokračovali v prehliadke. V bočnom chráme sa práve konala omša, ktorá pre nás bola naozajstným zážitkom. Vážení páni s bradami a vo farebných rúchach odriekali modlitby, staré hádam aj tisíc rokov, s takou horlivosťou, až to naháňalo strach. Ešte pár záberov a pokračujeme ďalej.
Ďalšia zastávka – Múzeum Veľkej Vlasteneckej Vojny. Samozrejme, najprv sme sa museli posilniť a tak to, čo sme ušetrili pri vstupe, sme minuli na Černihivské pivo a ďalšiu miestnu špecialitu – čymburjak. Najprv som mal problém to vôbec vysloviť, ale tetuška v stánku mi to veľmi trpezlivo aj trikrát zopakovala. Nakoniec sme sa dali do reči a povedala, že z našej krajiny tu je veľa kňazov. Naozaj, zo Slovenska? Teta sa na mňa začudovane pozrela a povedala, že si myslela, že som z Poľska. Do kelu, už zase, pomyslel som si, lebo ten týždeň to bol už tretí človek, čo mi povedal niečo v tom zmysle.
To ma však neodradilo od druhého čymburjaka a vybrali sme sa do múzea. Už z diaľky nás vítal obrovský monument ženy s mečom a štítom. Poobdivovali sme vojenskú techniku a vybrali sa do múzea. A vstupné? Tentokrát to zadarmo nebolo, ale v prepočte na euro iba 30 centov. Neveril som vlastným očiam, keď som to videl. Ten Američan, čo bol v rade pred nami a objednal si výklad v angličtine sám pre seba, sa musel len zasmiať. Z jeho rozhovoru so sprievodcom som vyrozumel toľko, že prišiel prelomiť akúsi bariéru, ktorú im vtĺkali do hláv ako malým – nenávidieť Sovietsky zväz. Trošku som sa pri nich pozdržal, popočúval a išiel si po svojom. Myslím, že za 9 slovenských korún veru bolo čo pozerať.
Prehliadka sa končila vo veľkej hale lemovanej bielymi kameňmi, na ktorých bolo vyrytých tisíce mien. Zo zvedavosti som sa bábušky spýtal, či sú to mená ukrajinských vojakov, čo zomreli vo vojne. Osudová chyba. Bábuška očervenela, skoro ju vystrelilo zo stoličky, ale dodržala dekórum a len mierne zvýšeným hlasom odsekla: „Pačemu ukrajinski? Ce geroji savjetskoho sajuza!“ (Prečo ukrajinskí? To sú hrdinovia sovietskeho zväzu!). Tak som sa ospravedlnil za túto hrubú urážku večne živého Sajuzu a s miernym úškrnkom opustil toto honosné miesto. Ešte foto pri „Večnom ohni“, ktorý ale momentálne nehorel, na čo veľmi trefne poznamenal môj kamoš, že kupovať plyn od Rusov sa neoplatí. Pozdejšie mi môj ukrajinský kamarát Andrij vysvetlil, že tento je len akože, ten ozajstný „večne horiaci“ oheň je v Parku Slávy. Raz to tam určite pôjdem skontrolovať.
Človek by si pri všetkých tých monumentoch a pamätníkoch mohol pomyslieť, že Kyjev sa zabudol kdesi v bývalom režime, ale opak je pravdou. Kyjev žije! A ešte ako! A tak som piatok a sobotu rozhodol zasvätiť výlučne nočnému životu. Už pri východe z metra ma pobavila skupina brejkerov, ktorí tam predvádzali svoje umenie, nehľadiac na obrovský kruh ľudí, ktorý sa okolo nich vytvoril.
Kúsok opodiaľ sa pri fontáne ladil gitarista, poťahoval si z cigarety, ktorú potom zase zastrčil naspäť za struny a ďalej si prechádzal piesne. Na hlavnom námestí som stihol síce už len koniec benefičného koncertu „Avon proti rakovine“, ale nebol problém nájsť si náhradný program. Hneď pri ďalšom podchode si starí džezmeni hrali zdanlivo nesúrodé tóny, z ktorých nakoniec ale vzišli nečakané a lahodné melódie, ktoré by som bol schopný počúvať do rána.
Vybral som sa smerom k farebnej dúhe, ktorá sa črtala v diaľke. Keď som prišiel bližšie, vynorilo sa súsošie, koho iného, ako sovietskych hrdinov, nad ním gýčová dúha z farebných svetiel a zábavný park. Čo ma ale zarazilo viac, ako toto zaujímavé spojenie, bolo to, čo sa odohrávalo v amfiteátri, ktorý je hneď vedľa. Zrejme nadšenci salsy, alebo nejakého podobného latino tanca (ja sa v tom nevyznám veľmi) sa asi len tak stretli, aby si zatancovali. Zapli magič a začali sa vykrúcať v rytme tónov, vychádzajúcich z reproduktorov. Možno si nechceli platiť halu, kde by mohli trénovať a možno iba tak z recesie si prišli zatancovať a potešiť tak všetkých, čo sedeli v amfiteátri, mňa nevynímajúc. A tak som sa zase raz kochal a kochal.
Pri ceste naspäť, aj keď bolo trochu chladnejšie, som neodolal a s kolegyňami som si v najbližšom stánku dal pivko, sadol na lavičku a vychutnával hru muzikanta, ktorý na rozdiel od ostatných hral v úplnej tme. Jeho repertoár sa náramne podobal na staré dobré „krylovky“, ibaže v ruštine, a to ja teda môžem. A tak som tam sedel, počúval a užíval si to.
Najväčším nepriateľom tu v Kyjeve je ale čas a keďže internát sa z akýchsi nevysvetliteľných príčin zatvára už o polnoci, bolo potrebné vstať a ísť domov. O tom, že s dodržiavaním tých presných časov tu naozaj nie sú žarty, som sa presvedčil, keď som deň predtým prišiel tri minúty po dvanástej a mal som problém. (Ešteže ma tu od určitého incidentu všetci poznajú). A tak som sa rozhodol, že už sa nebudem pozerať na to, kedy sa internát zatvára, ale kedy sa otvára. Už len nájsť niekoho, s kým absolvujem toto nočné dobrodružstvo.
To by ale zdá sa nemal byť problém. Ľady sa totiž za poslednú dobu celkom pohli a roztopili a status „triedneho nepriateľa“ už hádam môžem hodiť za hlavu. A tak spoznávam čím ďalej tým viac, ľudí, vypytujem sa a zisťujem, kecám s domácimi, aj nedomácimi a už sa aj zasmejem nielen na ukrajinských, ale dokonca aj na ruských žartoch.
Text a foto pre Inforoznava.sk: Slavo Gál, Kyjev
Súvisiace články:
Zápisky z Kyjeva 1
Zápisky z Kyjeva 2

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August