Všetko dobré v starom roku

1.1.2013 som sa priplazila z večernej omše veľmi unavená, ani nie tak zo silvestrovského hýrenia, ako z celého šialeného decembra (vysokoškoláci vedia :). A keďže sa mi spať nechcelo, sedela som v mojej megaobrovskej izbe a premýšľala, čo by som chcela od začínajúceho roka. Dnes si na to tak spomínam a smejem sa.
Túžila som dopísať tú nešťastnú diplomovku. Nie a nie s ňou pohnúť. A ja som tak veľmi nechcela stráviť dva týždne pred odovzdávaním zúfalým formulovaním čo najdlhších viet, aby som len prepánakráľa mala dosť strán. Veľmi, veľmi som nechcela byť zase tou nezodpovednou osobou, čo to proste inak ako na poslednú chvíľu nevie urobiť.
No, tí čo poznáte príbeh mojej diplomovky, viete, že to presne tak nakoniec bolo. Plus som si v posledných dňoch dokončovania diplomky odbehla párkrát na nácvik a v deň odovzdávania som hrala na (mojom) prvom naozajstnom koncerte.
Paradoxne ma to utvrdilo v tom, že nie som nezodpovedná. Najlepšie sa mi pracuje na poslednú chvíľu a naozaj mám vtedy dobré nápady. A tie chvíle „tvorivého zúfalstva“ si užili všetci. Aj tí, ktorí posledný týždeň už len opravovali gramatické chyby.
Chcela som si nájsť prácu. Najlepšie nejakú so seniormi. Najlepšie na plný úväzok. A sľubovala som si od toho finančnú stabilitu (hehe :D). Konečne nečakať na každú výplatu.
Našla som si. Respektíve, práca si našla mňa. A pre veľký úspech si ma potom našla ešte jedna. Preciťujem do poslednej bunky daň za pocit finančnej pseudostability, ktorá sa od mojej študentskej finančnej politiky líši len v tom, že už nemám neočakávané milé maličké príjmy, keď sa podarí nejaká špeci brigádka.
Dúfala som, že „čosi“ pochopím. Dokončím školu, spravím štátnice, budem pracovať. Príde nejaké to úžasné poznanie, to, čo každý tvrdí, že pochopím, keď dospejem, keď budem pracovať, keď skončím s tým „umelým“ vysokoškolským životom, keď…
A áno, nestalo sa tak. Pochybujem o svete i živote s každou ďalšou informáciou viac. Teším sa z obyčajných jednoduchostí stále rovnakým nealgoritmickým spôsobom. Napríklad ma naposledy úplne nadchol výhľad na dlháče z lúky nad manželákmi. A to som ten výhľad videla asi tak 97,5krát predtým.
Život predsa nie je to, čo sa deje potom, ako odovzdáme všetky úlohy a zaplatíme všetky účty.
Život je predsa to všetko, čo sa deje, keď sa vám nechce ráno vstávať, keď nezaberá káva, keď sa rozhodujete, či to tlačivo musí podpísať vedúci úseku aj riaditeľ a nervózny klient vás chce za to umlátiť francúzskou barlou. Keď je tak horúco, že celé vaše vnímanie sa zúži na očakávanie večerného kúpania. Keď je dva týždne v kuse clivo a sivo. Keď na chodníku pred Bernardom filozofujete nad estetikou mečiarizmu a zapíjate takú malú životnú skepsu. Keď si kúpite lístok na budúcoročnú Pohodu, lebo na tú tohoročnú a minuloročnú nevyšlo. Keď sa ráno zobudíte v stane na brehu vodnej nádrže a raňajkujete liter kofoly. Keď prestopujete za víkend Slovensko, lebo vaša babka zomiera, zatiaľčo sa vy staráte o babky iných ľudí. Keď ste protivní na priateľov. Keď sa vám nechce cestovať domov. Keď ste tak unavení, že nevládzete čítať. Keď…
Každý máme to svoje keď. A každý náš splnený aj nesplnený sen nás môže niečo naučiť. Napríklad, že sa nemusím(e) báť. 🙂
Vierka Valašteková
Autorka je absolventkou liečebnej pedagogiky. Pracuje v zariadení pre seniorov. 
Foto: Archív autorky
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli