Vždy som sa chcel pre Veľkú noc, Óstern, nadchnúť, ale nikdy mi to nešlo. Pod tlakom fatra som sa vybral do susednej doliny šibať. Na návšteve u cudzích nikoho nezaujímal môj pletený bič z vŕbových prútov kúpený na trhovisku Miletičová, a nikto už ani len netušil, že symbolicky vítame jar a pripomíname si vzkriesenie – všetci túžili vedieť, koľko vydržím.
Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca… z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.Na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno.
Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.
Fľaša nemala etiketu. Nápoje sa pálili zo všetkého, čo sa našlo v stodole, pričom na severnom Horehroní sa urodilo len pramálo ovocia a zeleniny, zato sa tam pravidelne premnožovali hlodavce.
Po dvoch pohárikoch som nevedel, kde je sever. Prúty korbáčov sa mi pred očami skrútili do zložitej mandaly a tie haluze by ani najslávnejší pletači nerozmotali.
Nikdy nezabudnem na pestrú zmes husto nastavaných štamperlíkov na kredenci, na tú rozmanitosť tvarov, vzorov, veľkostí a farieb, ani na absurdne nežné názvy ako čaprták či kalíštek.
V závere šibačky ma sprevádzal aj fater, ktorého dedinčania vítali družným oslovením „Vitaj, židák!“ Dostavil sa hlučne, už ledva vládal stáť na nohách. Bleskovo vykonal sériu telesných trestov na osobách ženského pohlavia a potom ich hodil do potoka, pričom sa všetci tvárili, že údery aj ľadová vrstva na hladine sú len symbolické, a za odmenu dostal prekvapivé množstvo zdobených vajec, stužiek a kde-tu aj bozkov.
Viaceré ženy kruto ohodnotil: se es of esik, zé es of ništ, na ocot, nanič! Iné devy povykrúcal, nakukol im do hrnca aj pod sukne a odpil si z každej fľaše.
Vraj sa na Veľkú noc tak strašne pilo preto, lebo sa predtým držal pôst, ale mne sa zdalo, že len štyridsať sekúnd, nie dní. Hrdinom dňa sa stal chlapec, ktorý si vyšibal kindervajco, ale to sa väčšinou podarilo len vnukom predsedu miestnej KSS.
Keď sa už sťal každý, začala sa tradičná hádka, kto statočnejšie a dlhšie partizánčil. V regióne totiž bojovali v SNP úplne všetci, pretože to znamenalo rôzne výhody podľa paragrafu o odboji, vrátane mužov a žien, ktorí mali v auguste 1944 iba niekoľko týždňov alebo mesiacov.
Ešte väčšiu traumu som mal z cesty domov fatrovým maluchom na Veľkonočný pondelok. Triezveho človeka som si už ledva pamätal. Rozgajdané postavy pri vidieckych cestách s igelitkami Jednota v rukách, trčiacim šibákom a nechutným sprejovým Fáčkom alebo zaprášenou kolínskou sa klátili rovno pod kolesá.
Keby fater takého chlapa v plnej rýchlosti zrazil, dotyčný by si to sotva všimol, o chvíľu by vstal, hodil šabľu a ďalej rapotal halucinačné rečňovanky ako „Už sa vajcia obliekajú“ alebo „Halúzkou po zadku, pálenku odzátkuj“, pri ktorých by si aj Keith Richards prvýkrát v živote hrkol pohár minerálky.
Dea ez pezofn bi a čakan! – je opitý namol, kričal Fater, tem is šon oles šecko jedno, dodal a pridal plyn.
O dom ďalej sa už Marienka alebo Boženka triasla, že ju junák o chvíľu hodí do zamrznutého ramena riečky, a zároveň schizofrenicky dúfala, že jej dvere neobíde, pretože by sa musela za pecou červenať.
Pri hrôzostrašných scénach na vozovke som už aj ja na zadnom sedadle opakoval: Na tie sviatky Veľkej noci, buď nám pánboh na pomoci!
(úryvok z knihy Naum)
Michal Hvorecký
Autor je známy slovenský spisovateľ (viac na Hvorecky.sk), t. č. pôsobiaci v rakúskom Linzi. Niekoľkokrát sme s ním zorganizovali, resp. spoluorganizovali diskusie k jeho knihám.
Ilustračné foto: infoRoznava.sk
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca… z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.Na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno.
Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.
Fľaša nemala etiketu. Nápoje sa pálili zo všetkého, čo sa našlo v stodole, pričom na severnom Horehroní sa urodilo len pramálo ovocia a zeleniny, zato sa tam pravidelne premnožovali hlodavce.
Po dvoch pohárikoch som nevedel, kde je sever. Prúty korbáčov sa mi pred očami skrútili do zložitej mandaly a tie haluze by ani najslávnejší pletači nerozmotali.
Nikdy nezabudnem na pestrú zmes husto nastavaných štamperlíkov na kredenci, na tú rozmanitosť tvarov, vzorov, veľkostí a farieb, ani na absurdne nežné názvy ako čaprták či kalíštek.
V závere šibačky ma sprevádzal aj fater, ktorého dedinčania vítali družným oslovením „Vitaj, židák!“ Dostavil sa hlučne, už ledva vládal stáť na nohách. Bleskovo vykonal sériu telesných trestov na osobách ženského pohlavia a potom ich hodil do potoka, pričom sa všetci tvárili, že údery aj ľadová vrstva na hladine sú len symbolické, a za odmenu dostal prekvapivé množstvo zdobených vajec, stužiek a kde-tu aj bozkov.
Viaceré ženy kruto ohodnotil: se es of esik, zé es of ništ, na ocot, nanič! Iné devy povykrúcal, nakukol im do hrnca aj pod sukne a odpil si z každej fľaše.
Vraj sa na Veľkú noc tak strašne pilo preto, lebo sa predtým držal pôst, ale mne sa zdalo, že len štyridsať sekúnd, nie dní. Hrdinom dňa sa stal chlapec, ktorý si vyšibal kindervajco, ale to sa väčšinou podarilo len vnukom predsedu miestnej KSS.
Keď sa už sťal každý, začala sa tradičná hádka, kto statočnejšie a dlhšie partizánčil. V regióne totiž bojovali v SNP úplne všetci, pretože to znamenalo rôzne výhody podľa paragrafu o odboji, vrátane mužov a žien, ktorí mali v auguste 1944 iba niekoľko týždňov alebo mesiacov.
Ešte väčšiu traumu som mal z cesty domov fatrovým maluchom na Veľkonočný pondelok. Triezveho človeka som si už ledva pamätal. Rozgajdané postavy pri vidieckych cestách s igelitkami Jednota v rukách, trčiacim šibákom a nechutným sprejovým Fáčkom alebo zaprášenou kolínskou sa klátili rovno pod kolesá.
Keby fater takého chlapa v plnej rýchlosti zrazil, dotyčný by si to sotva všimol, o chvíľu by vstal, hodil šabľu a ďalej rapotal halucinačné rečňovanky ako „Už sa vajcia obliekajú“ alebo „Halúzkou po zadku, pálenku odzátkuj“, pri ktorých by si aj Keith Richards prvýkrát v živote hrkol pohár minerálky.
Dea ez pezofn bi a čakan! – je opitý namol, kričal Fater, tem is šon oles šecko jedno, dodal a pridal plyn.
O dom ďalej sa už Marienka alebo Boženka triasla, že ju junák o chvíľu hodí do zamrznutého ramena riečky, a zároveň schizofrenicky dúfala, že jej dvere neobíde, pretože by sa musela za pecou červenať.
Pri hrôzostrašných scénach na vozovke som už aj ja na zadnom sedadle opakoval: Na tie sviatky Veľkej noci, buď nám pánboh na pomoci!
(úryvok z knihy Naum)
Michal Hvorecký
Autor je známy slovenský spisovateľ (viac na Hvorecky.sk), t. č. pôsobiaci v rakúskom Linzi. Niekoľkokrát sme s ním zorganizovali, resp. spoluorganizovali diskusie k jeho knihám.
Ilustračné foto: infoRoznava.sk
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
