Má 25 rokov, vyrastal v Rožňave, už niekoľko rokov žije v Bratislave a ako tréner vedie českú parabadmintonovú reprezentáciu. Popri športe rozbieha podnikanie a prvýkrát sa uchádza o poslanecký mandát v Mestskom zastupiteľstve v Rožňave. Hovorí o viere, slobode, práci s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením aj o tom, prečo premýšľa nad odchodom zo Slovenska.

Máte 25 rokov a už za sebou medzinárodné skúsenosti v športe. Začnime však osobnejšie: kto vás najviac formoval?

Predovšetkým rodičia. Dávali mi veľkú slobodu a pocit, že keď sa pre niečo rozhodnem, môžem to dokázať. Snúbenica o mne hovorí, že svoju slobodnú vôľu využívam na sto percent. Asi má pravdu. Neskôr ma veľmi formoval šport, najmä disciplína. Človek musí niekedy pracovať aj vtedy, keď sa mu nechce, pretože vidí cieľ. Začínal som s futbalom, ale jednoducho to nemalo pre mňa perspektívu. S otcom sme potom hrávali bedminton na záhrade. Keďže sme obaja súťaživí, postupne sme si dokonca postavili regulárny vonkajší kurt. Až neskôr som objavil rožňavský klub. Bedminton je pre mňa niečo ako šach v pohybe. Nestačí iba sila a rýchlosť; treba premýšľať niekoľko krokov dopredu.

Na Facebooku ste napísali, že Boh je vo vašom živote na prvom mieste. Ako ste k takémuto presvedčeniu dospeli?

K viere som bol vedený od detstva, chodieval som do kostola, ale ako mladý človek som v tom dlho nevidel hlbší zmysel. Vždy som však veľa premýšľal o živote a o tom, čo má človeka napĺňať. Počas covidu bol aj čas tieto otázky viac otvárať. Sám sa považujem za racionálneho človeka, no keď sa spätne pozerám na svoj profesionálny a osobný život, mám pocit, že niektoré veci neboli náhoda. Som katolík, ale nerád sa nechávam škatuľkovať. Viera je podľa mňa predovšetkým osobné prežívanie. Na omšiach si rád vypočujem čítania z Biblie a kázeň a rozmýšľam nad tým, čo môžu znamenať v každodennom živote.

Vaše profesionálne pôsobenie sa spája aj s parabadmintonom. Ako ste sa dostali k tréningu športovcov so zdravotným znevýhodnením?

V Bratislave som stretol na kurte muža, ktorý po autonehode prišiel o nohu a používal protézu. Zaujalo ho, ako trénujem, a opýtal sa, či by som sa mu nevenoval individuálne. Otvorene som mu povedal, že s parabadmintonom nemám skúsenosti, ale som ochotný učiť sa spolu s ním. To bol začiatok. Neskôr som začal trénovať aj hráčov na vozíku. Keď som mal prvýkrát viesť taký tréning, povedal som, že časť tréningu chcem sám stráviť na vozíku. Potrebujem aspoň trochu pochopiť pohyb a jeho obmedzenia, inak neviem dobre radiť. Každý športovec má iné možnosti, nejestvuje univerzálny návod. Práve hľadanie individuálnych riešení ma na tej práci napĺňa.

Dnes vediete českú parabadmintonovú reprezentáciu. Čo táto práca zahŕňa?

Nie je to len tréning na kurte. Je v tom plánovanie sústredení a turnajov, komunikácia s hráčmi a klubovými trénermi, cestovanie, logistika, rozpočty a administratíva. V Česku pôsobím aj na diaľku a cestujem tam podľa potreby. V Bratislave mám zároveň vlastný klub, ktorý sa venuje aj mladým športovcom so zdravotným znevýhodnením, a trénujem aj individuálne. Popritom pripravujem podnikanie. Môj deň býva naplnený od rána do večera.

Hoci ste Rožňavčan, už vyše štyroch rokov žijete v Bratislave. Čo vám tento odstup ukázal o rodnom meste?

Keď sa ma niekto pýta, odkiaľ som, hovorím, že z krásneho malebného mestečka pánu Bohu za chrbtom. Kedysi som zdôrazňoval najmä to krásne a malebné. Dnes čoraz viac aj to, že sme pánu Bohu za chrbtom. Máme nádherné historické centrum, prírodu, jaskyne, hrady, Slovenský kras a Slovenský raj na dosah. Vidím obrovský potenciál, ale podľa mňa ním plytváme. Keď som spoznal život inde, pochopil som, že veci môžu fungovať aj inak. Vrátil som sa k otázke, prečo by to nemalo byť možné aj v Rožňave.

Patríte ku generácii, z ktorej mnohí uvažujú o odchode zo Slovenska. Týka sa to aj vás?

Áno. So snúbenicou sme sa o tom rozprávali a obaja patríme k ľuďom, ktorí o odchode uvažujú. Ale nechcem odísť bez boja. Nechcem len nadávať na to, ako Slovensko funguje, a potom odísť bez toho, aby som sa aspoň pokúsil niečo zmeniť. Aj preto som sa rozhodol kandidovať.

Do mestských volieb vstupujete na kandidátke Demokratickej strany – Občianskych demokratov Slovenska. Prečo práve toto politické zázemie?

Hľadal som stranu, ktorej hodnoty sú blízke mojim. Záležalo mi aj na tom, aby bola mimoparlamentná a aby som mal priestor na vlastnú iniciatívu. Nechcel som prostredie, v ktorom sa všetko riadi preferenciami a straníckou hierarchiou. Oslovil som ju sám. Do komunálnej politiky prichádzam ako nováčik a chcel som aj možnosť radiť sa s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti, no bez toho, aby ma strana obmedzovala v samostatnom uvažovaní.

Povedali ste, že nestačí o veciach hovoriť, treba na nich pracovať. Čo ste už konkrétne urobili pre Rožňavu?

Ako člen a neskôr podpredseda mestského mládežníckeho parlamentu som sa podieľal na organizovaní študentských plesov a viacerých kultúrnych aktivít – napríklad podujatí počas kultúrneho leta. Rozprávali sme sa aj s vtedajším vedením mesta o budúcnosti kina a ponúkali sme pomoc mladých ľudí pri prípadnej obnove. Netvrdím, že mám za sebou veľké komunálne projekty. Skúsenosť z mládežníckeho parlamentu ma však naučila, aké dôležité je, aby mesto mladých nebralo len ako formálnu súčasť systému.

Práve bývalé kino ste otvorili aj na sociálnej sieti. Budova však nie je vo vlastníctve mesta. Čo podľa vás môže samospráva reálne urobiť?

Rozumiem, že budova nepatrí mestu. Ale to pre mňa nie je dostatočný dôvod, aby sa debata skončila. Kino okresnému mestu podľa mňa chýba. Treba hľadať možnosti – komunikovať s vlastníkom, zvažovať spoluprácu, granty, fondy, ďalších partnerov či alternatívne priestory. Kedysi sa hovorilo aj o možnosti premietať filmy v divadle. Ak jedna cesta nevyjde, treba skúsiť ďalšiu. Nechcem tvrdiť, že mám dnes hotový projekt alebo vyriešené financovanie. Myslím si však, že veta „nedá sa“ by nemala byť konečnou odpoveďou.

Ak by ste si mali vybrať tri oblasti, ktoré by ste chceli v meste posunúť, ktoré by to boli?

Jednou je kultúra vrátane možnosti mať v Rožňave kino. Druhou je lepšie prepojenie mladých ľudí so samosprávou. Kedysi som pôsobil v mládežníckom parlamente a mal som pocit, že aktivita vychádzala najmä od nás, no mesto sa príliš nepýtalo, čo potrebujeme. Komunikácia musí fungovať oboma smermi. A treťou je aktívnejší vzťah mesta k občianskym a kultúrnym iniciatívam. Máme tu ľudí, ktorí organizujú podujatia, stretnutia, komunitné aktivity. Mesto by sa ich podľa mňa malo pýtať jednoduchú vec: čo od nás potrebujete? Popri tom sú, samozrejme, každodennými problémami parkovanie a stav chodníkov.

Parkovanie a chodníky spomína takmer každý kandidát. Aký problém vidíte v súčasnom systéme parkovania?

Vznikli možnosti zaplatiť si parkovanie či prenajať miesto, ale tým sa nezvýšil počet parkovacích miest ani neznížil počet áut. Kto si vie miesto zaplatiť, má situáciu jednoduchšiu. Mňa zaujímajú aj ľudia, ktorí si to dovoliť nemôžu a stále hľadajú miesto pätnásť či dvadsať minút. Potrebujeme o tom diskutovať, ale potom aj konať. Samotné spoplatnenie problém kapacity nevyrieši.

Hovoríte o zmenách, no keď sme sa dostali k mestskému rozpočtu, priznali ste, že konkrétne čísla zatiaľ nepoznáte. Nie je to pri kandidátovi slabina?

Nechcem sa tváriť, že ich podrobne poznám. Myslím si však, že viem priniesť spôsob uvažovania z inej oblasti. Keď som začal viesť českú parabadmintonovú reprezentáciu, dostali sme určitý rozpočet. Namiesto toho, aby som ho automaticky prijal ako nemenný, skúmal som kritériá, podľa ktorých sa peniaze prideľujú, a to, čo môžeme urobiť inak. Podľa môjho vyhodnotenia sa nám podarilo s tým rozpočtom zmeniť podmienky a medziročne výrazne zvýšiť pridelené prostriedky. Nehovorím, že pri mestskom rozpočte možno urobiť to isté. Chcel by som však hľadať rezervy, možnosti úspor a lepšie využitie dostupných zdrojov.

Ako by ste zmenili komunikáciu mestského úradu a poslancov s obyvateľmi?

Verejná funkcia je služba, nie dôvod začať sa na ľudí pozerať zhora. Poslanci a primátor sú volení občanmi a majú sa o ich potreby aktívne zaujímať. Nie každý občan má možnosť zúčastniť sa zasadnutia mestského zastupiteľstva. Viem si predstaviť, že by poslanci vyšli medzi ľudí, pýtali sa ich, čo ich trápi, a pravidelne sa k týmto podnetom vracali. Dôležité je mať skutočnú spätnú väzbu, nie iba hovoriť za občanov bez občanov.

V jednej zo svojich zásad píšete, že človek si má vedieť priznať chybu. Spomeniete si na príklad z vlastnej skúsenosti?

Najviac som sa to naučil ako tréner. Stáva sa, že niekomu poradíte a až neskôr zistíte, že tá rada nebola správna. Poznám aj prístup, keď si človek chybu síce uvedomí, no je mu nepríjemné vrátiť sa a priznať ju. Ja sa snažím urobiť opak. Ak zistím, že som športovcovi poradil zle, zastavím to, poviem mu to a hľadáme lepší spôsob. To, že niekoho učím, ešte neznamená, že viem všetko.

A čo ak budete ako poslanec presvedčený o správnosti svojho návrhu, ale väčšina ho odmietne? Kde je hranica medzi zásadovosťou a tvrdohlavosťou?

Je veľmi tenká. Budem sa snažiť svoj návrh dobre vysvetliť a obhájiť, ale ak väčšina kolegov rozhodne inak, rešpektujem to. Aj oni dostali mandát od občanov. Dôležité je zostať otvorený novým argumentom. Pri parabadmintone som sa naučil priznať si, čo neviem. Keď som začínal, otvorene som hovoril, že s tréningom športovcov so zdravotným znevýhodnením skúsenosti nemám. Práve ochota učiť sa mi napokon umožnila napredovať.

Okrem športu a politiky rozbiehate podnikanie. Čím si pri takomto programe ešte dokážete vyčistiť hlavu?

Mám rád nové výzvy a občas aj adrenalín. Raz som skočil tandemový zoskok padákom. Bol to darček od snúbenice, vedela, že to chcem zažiť. V lietadle som bol pokojný až do okamihu, keď sa otvorili dvere a videl som prvého človeka vyskočiť. Vtedy sa racionalita stretla s veľmi silným pudom zostať vo vnútri. Najkrajší bol napokon moment po otvorení padáka: zrazu zavládlo ticho a pokoj. Je to zážitok, na ktorý nezabudnem.

A na záver: ak by ste sa poslancom stali, čo by ste chceli, aby o vás Rožňavčania povedali po štyroch rokoch? A čo ak vo voľbách neuspejete?

Bol by som rád, keby si ľudia povedali, že som pri rozhodovaní sledoval ich záujem, nie vlastný. Nemusím byť neustále viditeľný; podstatné je, aby veci fungovali. A keby som nebol zvolený, záujem o Rožňavu by sa tým neskončil. Úprimne priznávam, že nad konkrétnou podobou ďalšieho pôsobenia som zatiaľ nerozmýšľal. Ako občan by som mal menšie možnosti ako poslanec, ale dôvod, pre ktorý som sa rozhodol kandidovať, by nezmizol.

______________________________________

Jakub Filčák v skratke

Rodák z Rožňavy (25 r.) absolvoval bakalárske štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave so zameraním na podnikový manažment. Následne študoval strategický manažment na European School of Business & Management (ESBM) v Prahe; štúdium ukončil v roku 2025 akademickým titulom MSc.

Od decembra 2024 pôsobí ako reprezentačný tréner českého parabadmintonu. Vedie športový klub Allten Bratislava, ktorý je evidovaný v Slovenskom zväze bedmintonu a patrí medzi členské kluby Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. Zúčastnil sa aj medzinárodného vzdelávania parabadmintonových trénerov v Baku, ktoré pripravil Badminton World Federation v spolupráci s Medzinárodným paralympijským výborom a Badminton Europe.

V marci 2026 vznikla jeho spoločnosť MMSK Gastro Group, s. r. o., v ktorej je spoločníkom a konateľom. V novembri plánuje otvoriť v bratislavskej Petržalke gastronomickú prevádzku s cieľom vytvoriť pracovné pozície pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V minulosti bol členom a podpredsedom Mestského mládežníckeho parlamentu v Rožňave.

Rozhovor viedol Belo Hefler

Foto: Archív Jakuba Filčáka