Tu som sa narodil a vyrástol

Pútavý príbeh o našej generácii, súčasných mladých ľuďoch, ktorí by mali mať v rukách budúcnosť krajiny. A o tom, aké máme šance uplatniť sa v dnešnom svete. Dokumentárny film Banícky chlebíček je plný spomienok, snov, lásky, ale aj boja s beznádejou. Slávnostná premiera sa uskutoční 25. júna o 18:30 v Kine Prameň v Trenčianskych Tepliciach za účasti tvorcov. Počas troch dní od 24. do 27. júna bude sprístupnený na medzinárodnom portáli pre dokumentárne filmy www.dafilms.cz. Prinášame vám rozhovor s režisérom filmu Romanom Fábianom.
Prečo si sa rozhodol nakrucať práve v Rakovnici a kto bol tvoj prvý protagonista, od ktorého sa to potom odvíjalo?
To, že sa film odohráva v Rakovnici, je podmienené absolútne prozaickou vecou: v tejto dedine som sa narodil a vyrástol. Napriek tomu, že v nej už sedemnásť rokov nežijem, dve letá dozadu som v nej nakrútil svoj absolventský film. Bol to hraný film pre študijné účely. Počas nakrúcania som v prostredí vypozoroval, že bez ohľadu na vek si takmer každý obyvateľ pochvaľuje život v období komunizmu. V tom istom čase som sa stretol s Ing. Jánom Fábianom, ktorý je mojou vzdialenou rodinou. Je to vysokoškolský profesor, precestoval polku sveta, hovorí celkom slušne niekoľkými jazykmi a vo veku sedemdesiat osem rokov pokojne žije v rodnej obci a chodí na huby. Bola to len taká malá návšteva, pretože sme sa stretli pred obchodom a pozval ma k sebe. Sadli sme si do jeho pracovne a bez toho, že by som mu to akokoľvek nadhodil, sám sa rozrozprával o histórii kraja, o miestnych ľuďoch, o baníctve, o budúcnosti a hlavne o súčasných mladých ľuďoch. Keď som po tomto rozhovore stretával ostatných miestnych, pochopil som, že tu vzniká pomerne zaujímavý kontrast. A tak som niečo napísal, podarilo sa nám zohnať nejaké drobné a nakrútili sme to.
So svojím hraným filmom Ja som baník, kto je viac si vyhral študentský festival Áčko. Ako popri ňom vznikal tento dokumentárny film? Je to zostrih zvyškového materiálu, alebo ste celý čas vedeli, že nakrúcate dva filmy?
Jedno leto vznikol hraný film a rok na to dokument. Sú to dva celkom samostatné filmy, s vlastným materiálom.
Ako sa ti nakrúcalo v rodnej obci? Myslíš, že sa v tých ľuďoch počas nakrúcania niečo zmenilo?
Keď sa človek niekam vráti po takmer šestnástich rokoch, je mierne mimo hru. Chvíľku trvalo, kým som sa stal súčasťou prostredia. Ale trvalo to len chvíľu, v podstate dva mesiace.
Výrazným integračným prvkom v našom prostredí je krčma. Cez ňu som sa pomerne rýchlo zoznámil s mladými ľuďmi, návštevami a rozprávaním pána Fábiana som celkom rýchlo našiel starších baníkov a tak to postupne šlo. Ešte pre hraný absolventský film rok predtým som urobil v dvoch obciach casting v miestnych domoch kultúry a tam prišlo tiež niekoľko ľudí. Vtedy som ešte nemal ani poňatie o tom, že sa tam vrátim kvôly dokumentu, ale ich rozprávanie bolo mimoriadne inšpiratívne a celé sa to poskladalo takmer samo. Čo sa týka druhej časti otázky, nemyslím si, že sa v nich za ten čas, čo som tam bol, niečo zmenilo.
Krásne prostredie Gemera sprostredkuje divákom pútavá kamera aj dynamický strih. Ako by si bližšie popísal svoju spoluprácu s kameramanom a strihačom filmu, prípadne vašu spoločnú vizuálnu koncepciu?
Aj keď je len málo ľudí, ktorí majú nejaké pochopenie pre takýto prístup, s kameramanom Ivom Mikom nejako zvlášť neanalyzujeme, ako to urobíme. Ja som si len po niekoľkých málo skúsenostiach s nakrúcaním v autentickom prostredí povedal, že chcem mať dve kamery. Jedna sníma protagonistu alebo situáciu v kontexte celkového prostredia – teda robí celok, a druhá v tom istom okamihu vychytáva detaily, švenkuje, preostruje a podobne. Preto som si zavolal na spoluprácu dvoch mladých kameramanov – Iva Mika a Rasťa Trizmu. Povedali sme si, čo od ktorého človeka chceme a plus mínus sme sa toho držali. Proste sme tam prišli a urobili to.Práve vďaka tým dvom kamerám mal potom strihač možnosť pracovať so strihovo hutnejším materiálom. Čo sa však týka strihača, výrazne vstúpil do finálnej podoby filmu, pretože sme ho v podstate spoločne stavali až v strižni. Nejaká tá pôvodná koncepcia bola, ale práve v stržni sme to celkom prevrátili. Význam síce ostal podobný ako pri pôvodnom zámere, ale štruktúra je iná.
Ako sa nakrúcalo s nehercami? Boli s niekým špeciálne ťažkosti, ktoré by stáli za reč?
Nechcel som tých ľudí do ničoho tlačiť, snažili sme sa skôr len byť pri nich a nechať ich v maximálnej miere žiť prirodzeným životom, takže v podstate nenastal žiaden problém alebo neriešiteľná situácia. Práve naopak, po nakrúcaní s každým protagonistom videl, že aj väčšina štábu tých ľudí celkom zaujato počúvala a rovnako ako mne predtým, sa im postupne skladal obraz. Tí ľudia boli fakt skvelí a my sme sa z nich a s nimi tešili.
Film vznikol v koprodukcii produkčnej spoločnosti Positive film a RTVS ako stredometrážny film pre televíziu. Zdá sa však, že už má aj svoju dlhometrážnu verziu pre kiná. Ako k tomu došlo a aké s ním máš distribučné plány?
Film vznikol práve vďaka podpore RTVS a Audiovizuálneho fondu ako 52 minútový televízny dokument. Materiálu ale bolo o niečo viac a keďže napriek tomu, že nemal nikajú zvláštnu umeleckú ambíciu, chcel len čo najjednoduchšie porozprávať to, čo som považoval za zaujímavé a ľudia na neho reagovali pozitívne, rozhodli sme sa pridať mu pár minút a dať mu tak možnosť, aby ho videlo viac divákov. V tejto dĺžke je životaschopnejší. Bol by som rád, keby sa dostal k stredoškolákom, preto riešime rôzne školské premietania, zároveň by som bol rád, keby ho uvideli ľudia v ostatných regiónoch, pretože problémy, ktorými sa zaoberá, nie sú len lokálne. Práve preto sa možno stane napríklad súčasťou Kinobusu. Zároveň sa snažíme dostať ho do menších klubových kín, kde má hádam najväčšiu šancu nájsť si svojich divákov, no a zjaví sa v televízii. Zároveň sa pokúsime rozposlať ho na zahraničné festivaly a uvidíme.
Banícky chlebíček už nie je študentský film. Napriek tomu, že si študoval réžiu hraných filmov, debutuješ s dokumentom. Ako vidíš svoju budúcnosť ako režisér?
Ja som naozaj nepremýšľal o tom, že niečím debutujem, alebo nie. Mal som len pocit, že by stálo za to o tom rozprávať a preto som to urobil. Teraz som napísal scenár k celovečernému hranému filmu a práve píšem ďalší. Jeden by som chcel obsadiť nehercami, napriek tomu, že by to mal byť film hraný, a naopak o tom druhom uvažujem ako o výrazne hereckom filme.
O budúcnosti radšej veľmi nešpekulujem, zatiaľ mi stačí robiť to, na čo mám chuť a popri tom to, čo ma uživí. Alebo naopak.
Eva Križková
Kinema.sk & Filmtopia.sk
Staršie rozhovory si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún