V minulých dňoch oslávili 40 pomaturitných rokov bývalí spolužiaci ekonomickej školy v Rožňave, prví maturanti tejto školy z r. 1971.
„Rožňava v tom čase žila pokojným, aj keď bohatým kultúrnym, spoločenským a športovým životom,“ – spomína na svoje študentské časy na vtedajšej ekonomickej škole v Rožňave (dnes Obchodná akadémia) pani Marta Zelinová (na snimke v príhovore k bývalým spolužiakom) .
Spomína na časy, keď fungovalo kino, na veľkoplošnom plátne sa koncom leta v rámci filmových festivalov na futbalovom štadióne premietali novinky európskej a svetovej kinematografie. V telocvični baníckeho učilišťa a vo veľkej sále na námestí sa často konali koncerty vážnej aj populárnej hudby absolventov a žiakov Umeleckej školy z Rožňavy, venčeky po ukončení tanečných.
Organizovali sa plesy, zábavy pre mládež, v Krase bývali sobotňajšie čaje o piatej, Rožňavu navštevovali slovenskí a českí umelci.
„Kto by v republike, v tom čase, nepoznal futbalové mužstvo „Baník Rožňava“, basketbalové, hádzanárske mužstvá? Úspešných zápasníkov, vzpieračov, jaskyniarov ale aj kaderníčky, ktoré nás reprezentovali a dosahovali popredné umiestnenia v rámci Slovenska a Československa,“ rozvádza ďalej svoje spomienky. „Slávili sme dni oslobodenia, l. máje, dni víťazstva, dni baníkov, … Na úrovni fungovala Strelnica s útulnou reštauráciou, Kúpele, Tri ruže, Gemer, Družba.“
V spomienkach sa zastaví aj pri menej romantických udalostiach: „Tento pokoj narušilo aj pár nepríjemných udalostí. Za zmienku stojí brutálna vražda novinárky z Bratislavy. Dlho v nás rezonovala, lebo bola vykonaná v uličke, ktorou sme chodievali do školy.“
Ako však dodáva, ona a jej bývalí spolužiaci patria k šťastnej generácii, ktorá nepoznala vojnu. „Väčšina z nás žila v štyroch republikách: ČSR, ČSSR, ČaSFR a SR. Boli sme súčasťou dejinných udalosti – Pražská jarou 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, Nežná revolúcia v roku 1989, rozdelenia Československa pokojnou cestou na dve samostatné republiky.“
Život prežívali za tie dlhé roky rôzne. „Poniektoré sa borili aj s nezamestnanosťou, okúsili prácu v zahraničí, ale dnes, tie, ktoré žijeme si môžeme užívať, aj keď malý, predsa len dôchodok.“
Ako sa jej podarilo zorganizovať stretnutie?
„Zavolala mi bývalá spolužiačka Marieta – „Čau Marti, volám z Rakúska, stretávka 15. 10. 2011 o 14:00 v parku pred školou. Obvolaj kočky, na ktoré máš kontakt a daj mi vedieť. Ahoj“. „Dobre“ zmohla som sa na odpoveď.“
Lavice Strednej ekonomickej školy (SEŠ), dnes Obchodná akadémia v Rožňave, začalo „drať“ 45 slečien v roku 1967. Boli to Rožňavčanky a tiež dievčatá z revúckej, z dobšinskej a plešiveckej doliny, ale aj z okresov Spišská Nová Ves a Banská Štiavnica.
Delili sme sa tri skupiny; internátničky, dochádzajúce a Rožňavčanky. „Slečny z internátu sa mali fajn. Učili sa spolu, pomáhali si a odpisovali. Na sobotu nedeľu chodili domov a tam si užívali slobody, randili, chodili na zábavy, bez neprajných pohľadov profesoriek, prevažne starých dievok,“ spomína na obdobie z pred 40tich rokov pani Zelinová.
Dochádzajúce spolužiačky to mali podobné, len po vyučovaní boli bez kontaktu, za to však s výhodou často meškajúcich spojov. Ako ďalej uviedla, Rožňavčanky boli „chudery“, stále boli na očiach profiek. Zo šiestich začínajúcich horko-ťažko zmaturovali dve. „Tie prechádzky s chlapcami si nechajte po maturách,“ zneli časté vety vyvolávajúcich po predchádzajúcom stretnutí v meste.
Ako ďalej spomína, triedna profesorka 1. A Ing. Nehrerová si presadila „samé baby“. „Bolo nám to divné, lebo v 1. B bolo asi päť chalanov. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bol dôsledok jej veľkého sklamania z mladosti.“ Babská trieda mala svoje výhody aj nevýhody. Kolektív sa upevňoval, nerušila sa súdržnosť a neriešili sa žiadne triedne partnerské vzťahy. „Na druhej strane sa však u niektorých z nás prebúdzali chlapčenské maniere, hrubosť v ústnom prejave a strácala sa typická prirodzená vlastnosť slečien a žien – neha.“
SEŠ v Rožňave zriadili v r. 1967 delimitáciou z Dobšinej v priestoroch bývalej Strednej pedagogickej školy v historickej budove bývalého kláštora. Veľké kamenné triedy boli tmavé, vlhké a chladné. „Často sme cez prestávky chodili pookriať na slniečku do útulného átria s parkovou úpravou, s bielymi kamienkovými cestičkami a lavičkami.“ Boli tam skoro tri roky, do výstavby novej budovy školy sa v druhom a treťom ročníku aktívne zapájali. „Novú triedu sme si ozdobili dvomi obrazmi od slovenského maliara Fulu s tým, že ktorá z nás sa prvá vydá, bude to pre ňu náš svadobný dar.“
„Za tie štyri roky sa kolektív zoštíhľoval, niektoré opustili školu zo zdravotných, niektoré z prospechových, ale niektoré aj z materských dôvodov,“ – otvára ďalej spomienky pani Zelinová. „Mali sme spolužiačku, ktorá dva roky zbierala adresy kláštorov, chcela sa upísať bohu, ale na naše veľké prekvapenie sa cez prázdniny medzi tretím a štvrtým ročníkom musela vydávať.“
Ako bolo v tých časoch obvyklé, absolvovali každoročné tzv. zemiakové brigády a v roku 1969 lyžiarsky výcvik na Dedinkách. Počas výcviku sme bývali v Palcmanskej Maši a denne pešo absolvovali aj 2 km pochod. „V tom istom čase si Dedinky vybrali na lyžovačku aj vysokoškoláci z Bratislavy. Medzi nimi boli populárni speváci Máziková a Duchoň. Ona sa len opaľovala, ale Karol nám ostal v pamäti ako usmievavý, veselý, stále si pospevujúci fešák.“
Po škole sa rozpŕchli do života. „Štyri pokračovali v štúdiu na vysokých školách, ostatné sa zamestnali, piata spolužiačka vyštudovala vysokú popri zamestnaní. Jedna z nás dlhé roky pôsobí ako profesorka na našej škole. Prežili sme plodné roky v práci, v manželstve s deťmi, vnúčatami. Žijeme na celom území Slovenska, jedna z nás býva v Nemecku, iná v Maďarsku.“
Každých 10 rokov sa na pomaturitných stretnutiach niečo nové o sebe dozvedia.
„Považujem toto výročie za prelomové, pretože sme sa prehúpli do dôchodcovského veku. Už žiadne baby, mladé panie, ale dámy, staré mamy – Tu nás pichá, tam nás bolí,“ dodáva veselo.
„Našu početnú účasť vyzdvihol aj riaditeľ školy p. Baláž (riaditeľ Obbchodnej akadémie) vo svojom privítacom a informatívnom príhovore. Teší nás, že škole sa darí a jej úspechy potvrdzujú víťazi európskych a celosvetových súťaži. Vyše 50 % absolventov pokračuje v štúdiu na vysokých školách, značné percento absolventov sa umiestňuje v praxi a škola zahájila aj bilingválne štúdium, čím sa rozšíri možnosť uplatnenia absolventov aj v zahraničí,“ ocenila pani Zelinová.
Celé stretnutie sa nieslo v slávnostnom duchu, navzájom si priblížili svoje životy. „Sú medzi nami terajšie a bývalé riaditeľky, profesorka, úspešná právnička podieľajúca sa v rámci ministerstiev na slovenskej legislatíve, lektorka národnej banky v oblasti odhaľovania falzifikátov, pracovníčky bánk, poisťovní, účtovníčky, podnikateľky. Mnohé ešte aj dnes pracujú a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.“
Návštevu školy ukončili minútou ticha za zosnulé spolužiačky a triednu profesorku.
„Tešíme sa na budúce stretnutie, sme ešte stále plné optimizmu, energie, entuziazmu,“ dodala na záver.
Foto: InfoRoznava.sk
