Priateľstvo je možné

Two Girls sitting in Field with Straw BalesKamarátiť sa s chalanmi/mužmi/ľuďmi s XY chromozómom je strašne ľahké. Ak máte podobné záujmy – či už je to Star wars, futbal, knihy, filozofovanie, káva, hudba alebo Douglas Adams, môžete spolu tráviť neobmedzené množstvo času a môže vám byť spolu fajn.
Ak aj dôjde k situácii, že si nerozumiete, vyriešite to a všetko, čo nie je nutné vyriešiť, sa proste zahrnie do kategórie „odlišný pohľad ženy/muža“ a ten samozrejme rovnaký nikdy mať nebudeme, a tým pádom je všetko OK.
Kamarátiť sa s dievčatami/ženami/ľuďmi s XX chromozómom je pre mňa celoživotná výzva. Nie je tu totiž žiadny kepienok, pod ktorý by sme prirodzene schovali tú časť, v ktorej si nerozumieme.
Dnes, cestou z obchodu, som si spomenula na prvú veľkú hádku s mojou prvou ozajstnou dobrou kamarátkou. V podstate si nespomínam na veľa – iba na tragický pocit strašného odcudzenia „nikdy už nič nebude ako predtým“ a potom na miesto v parku, kde sme sa začali strašne, ale ozaj STRAŠNE smiať, ale to až neskôr. Takže príbeh sčasti pravdivý a sčasti skreslený blízkosťou nervových dráh spomienkových a fantazijných.
V tom čase sme obidve náruživo čítali, navštevovali 7. ročník ZŠ a milovali Rikyho (čo bol najúžasnejší pes na svete) a Lucy Maud Montgomeryovú – a pravdupovediac, tejto autorke až dodnes odpúšťam všetok pátos a romantiku, lebo proste matka nepraktickej, zasnívanej, pre tento život stratenej Anny (rovnako, ako sme boli my dve) si nekritický obdiv a úctu proste zaslúži. Preto logicky – po veľkej hádke, sme si v záujme uzmierovania napísali list.
Vidím to ako dnes – Riky behá po parku, ja čítam list od nej, krásny, uhladený a ťažko čitatelný. Ona číta list odo mňa – pokrčený, s machuľami, s písmenkami poskakujúcimi po imaginárnych riadkoch, ktoré ani trochu neboli rovnobežné.
V tom pre ňu bolo napísané čosi ako toto:
Neviem či sa ešte môžeme kamarátiť. Vieš, Ty si vo všetkom lepšia – keď niekam ideme, nikdy sa nepotkneš a nespadneš a ja každý deň aspoň dvakrát. Zakaždým sa mi smeješ, čo je pochopiteľné, lebo ja sa smejem tiež, ale ja si uvedomujem, aká som úbohá. Podľa mňa si aj oveľa múdrejšia, vždy máš jasný názor a prečítala si viac kníh a píšeš oveľa lepšie slohy. Ak sa s Tebou mám kamarátiť, musím si uznať, že budem naveky tá horšia.
V tom pre mňa bolo čosi takéto (ale oveľa lepšie štylisticky):
Dakedy mi to s Tebou strašne lezie na nervy. Vyrátaš všetky príklady na matike a nerobíš hlúpe chyby v diktátoch. Ešte si nestratila ani jedny kľúče a ja už neviem ani koľké. Všetci vedia, že máš lepšiu povahu, že si mierna a kľudná a ja som človek, čo vybuchne skôr, ako čokoľvek domyslí. Môžem sa s Tebou ešte kamarátiť, ale musíš to chcieť Ty, lebo Ty si z nás tá lepšia.
Čítali sme približne rovnako rýchlo a pri poslednej vete sme sa začali veľmi, veľmi smiať. Riky zbystril na druhej strane parku pri zábradlí Drázusu a rozbehol sa k nám. Pochopil, že chvíľa je radostná, poskakoval okolo nás a Ona, moja NAJLEPŠIA kamoška dávala pozor, aby nenechal na mne chlpy, lebo som alergická.
Plynie z toho nejaký ten záver, ale ten už nechám na čitateľov.
Vierka Valašteková
Venované všetkým, ktorých môžem nazvať priateľmi a ktorí mi veria, že TO dám – o to viac, o čo si ja myslím, že TO určite nedám, v dôsledku toho, že ani neviem, čo To je a čoraz viac si myslím, že TO je život samotný.
Ilustračné foto: Stock.xchng
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Slovensko potrebuje parlament regiónov