Michal Havran: Zvyknúť si na chudobu

Niektoré generácie prácu nepoznali. Hovorí sa o nich, ako o starých rodičoch, čo zomreli skôr, ako sa narodili ich vnuci. Poznám také rodiny, väčšina z nich žije na juhovýchodnom Slovensku, trávil som s nimi istý čas, aby som pochopil, čo to znamená, žiť na okraji spoločnosti, na najvzdialenejšom zráze spoločnosti, keď vás k životu púta iba káblová televízia platená desaťpercentným úrokom od úžerníkov.
Nevieme pochopiť, ako môžu mať takíto ľudia telefóny a kábel, koľkokrát sme to počuli, o utečencoch, alebo nezamestnaných. Ako keby sa ich život mohol zmeniť, keď sa vzdajú mobilu a zrušením televízie si nájdu prácu.
Chudoba je sociálnym ochorením a jej najneviditeľnejším príznakom, ktorý nepoznajú štatistiky, ani ekonómovia, alebo politici, je vnútorný rozpad. Chudoba mení človeka na existenciu, vylúčenú nie iba zo spoločenstva, ale aj zo seba samého.
Žiť vo vlastnom, vykostenom živote, v podobe nepoužiteľného želé po záruke a počúvať koučov a expertov, aby ste sa dali dokopy, mali viac vôle, a niekam sa prihlásili, je horšie ako otrava porušenou mantrou.
Lenže chudoba je depresia, nočná mora, z ktorej sa nechcete prebudiť, nemôžete sa pohnúť, čím dlhšie v tom idete, tým viac sa váš svet zmenšuje.
A teraz, že veď sa starajme o našich bezdomovcov a matky s deťmi a dokonca aj Rómov, lebo vždy to je lepšie, ako pomôcť chudákom z iného sveta. A doteraz ste kde boli? Keď sme ničili synapsy vzájomnosti, obyčajné pochopenie, keď sme týchto ľudí nepočúvali a označovali za socky?
Teraz im chcete pomáhať, teraz sa vám nehnusia, už nie sú strojcami vlastných životov, zadlženými grázlikmi, žijúcimi z podvodov a načierno zavedenej elektriny?
Neverím vám ani slovo, chudobu považujete za prirodzenú súčasť spoločnosti, kontrastnú látku na meranie vašej vlastnej úspešnosti a splátkových kalendárov.
Chudoba môže zmiznúť, nepotrebujeme k tomu utečencov, začína to jednoducho, že odjebaných ľudí aspoň počúvate, bez fašistickom predsudku o tom, že predsa si zato môžu sami. Môže tam skončiť ktokoľvek.
V najvzdialenejšom rohu Père-Lachaise je nenápadný hrob. Ležia v ňom pozostatky spisovateľa, vojvodu Auguste de Villiers de L’Isle-Adam. Preslávili ho Kruté poviedky. Predchodca symbolistov pochádzal z rodiny Philippe de Villiers de L’Isle-Adam, Veľmajstra Rádu Saint-Jean-de-Jérusalem. Hrob a obrad zaplatil Mallarmé a pár priateľov, dnes sa o miesto stará malá asociácia.
V masovom hrobe živých mŕtvych sa o nás žiadna asociácia nepostará.

Michal HAVRAN
Autor je teológom, šéfredaktorom portálu JeToTak.sk a moderátorom televíznej relácie Večera s Havranom 
Ilustračné foto: Profimedia 
Súvisiace články – Gemer by mohol byť naším Toskánskom. Ale nebude

******************************

V rubrike Rožňavská kaviareň zverejňujeme autorské príspevky, posielajte nám ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
Večera s Havranom (20. 10.) V akom stave sú naše expozície a múzeá?
Hosťami Michala Havrana sú – Július Barczi, riaditeľ múzea Betliar a Krásna Hôrka; Marek Adamov, Synagóga Žilina a Iveta Kodoňová – generálna riaditeľka Sekcie kultúrneho dedičstva, Ministerstvo kultúry SR.

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli