Maverick: Príbeh vojaka

Marek Adamík ako hlavná postava a zároveň autor, čitateľom predostiera svoj skutočný príbeh.  Už na titulnej strane knihy vidíme výraznú poznámku „drsný román Slováka v nemeckej armáde. Len pre silné povahy“. O jej pravdivosti niet pochýb.
Nejde o žiaden klasický hororový príbeh, ale pasáže, kde človek začína uvažovať nad výraznou neľudskosťou jedného voči druhému, je naozaj požehnane. „Atentátnik bol zrejme opásaný výbušninami, vošiel medzi deti a odpálil sa s jediným cieľom – zabiť hoci len jedného príslušníka medzinárodnej misie.“
Román je písaný retrospektívne. Autor sa vracia do  svojich spomienok. Spomína si na detstvo, mladosť. Jeho dominantnou vlastnosťou bola výrazná odvaha, pocit dobrodružstva, pri ktorej si však nie vždy uvedomoval svoje rozhodnutia. „Tá dráždivá neistota, z toho čo príde a ako si s tým poradím. Ako skoncentrujem všetky sily, potom sa vyplaví adrenalín a potom príde ten skvelý pocit. že som znova posunul svoje hranice o kus ďalej.“  Práve túžba po akcii, dobrodružstve podnietili jeho rozhodnutie vstúpiť do armády.
Dejom sa prelínajú jednotlivé vojenské akcie, myšlienky na mladosť ale aj postupný opis armádnej prípravy, misie v Afganistane, Kongu a Kosove. Marek bol Slovák, ale po rozvode rodičov odchádza s mamou žiť do Nemecka. Počas mladosti sa rozhodne odísť do vojenskej armády. Čitateľom predostiera nemeckú armádu a všetko čo v nej prežil. „Krik a hulákanie bolo prvé, čo som zažil, len čo som prekročil prah kasární. No super, tom  som si teda fakt polepšil. Nemal som vtedy ani potuchy, že v porovnaní s tým, čo ma na výcviku čaká, bolo toto privítanie len veľmi nežnou priateľskou výmenou názorov.“ Napriek tomu, že často už nevládal a s kamarátmi nadával na nezmyselnosť tvrdej prípravy, nikdy neuvažoval o konci. Všetko čo sa naučil dokázal dokonale využiť na svojich misiách.
Pri možnosti odísť na svoju prvú misiu neváhal ani sekundu. Práve naopak, tešil sa nové dobrodružstvo ale aj na pomoc v boji za mier.  „Sme v krajine, kde sa bojuje. Už to nie je výcvik, nie je to hra na vojačikov, na dobrých a na zlých. V Afganistane sa ani nevedie klasická frontová vojna ako v druhej svetovej – v dvadsiatom prvom storočí majú najmocnejšie štáty sveta k dispozícii zbrane hromadného ničenia. Nie je však dôvod afganské obyvateľstvo hromadne ničiť, my sme ho prišli chrániť pred islamskými teroristami.“
Adamík nám dôkladne opisuje Afganistan, situáciu, ktorá vládne v krajine, zvyky, tradície ale aj samotné boje. „Boli sme v dedine len kúsok od kempu, no strieľalo sa blízko, snáď sto metrov od nás. Tam kde len pred chvíľou odišli na obhliadku naši vojaci. Kto strieľa na koho? A prečo?“
Meno Maverick si vybral sám. Išlo o krycie meno, ktoré musia mať všetci v armáde, samozrejme kvôli bezpečnosti. Nepriatelia mohli ľahko podľa oslovenia zistiť, kto je veliteľom danej čaty a odstrániť ho. Autor čitateľom vykresľuje prostredie v základniach ale i časté otázky, ktoré si vojaci kládli. „Nebol čas nad smrťou premýšľať, v Afganistane bola súčasťou života o ktorej netreba veľmi filozofovať. Nemá to význam a nikam to nevedie. Tie myšlienky sa navyše nedali ani utopiť v chľaste!“
Po návrate domov sa vracia k myšlienkam na časy, keď zistil, že už nikdy nebude takým, akým bol pred misiou. Pri návšteve podniku, v ktorom sa len pred rokom tak dobre bavil, zistil, že tam už nevidí žiaden zmysel trávenia svojho času „Z čoho majú takú radosť? Rozžiarene oči, vysmiate tváre, flirtovanie – všetko mi to bolo nekonečne vzdialené a nekonečne nepochopiteľné. Zdvihol som sa. Nemám tu čo robiť.“ Jeho to stále viac ťahalo k vojenskému životu.
Po určitom čase v kasárňach prišla ďalšia ponuka na misiu, konkrétne do Konga. Afriku vnímal ináč. Najmä kvôli jej výraznej chudobe, šíriacim sa ochoreniam či neochotou domácich spolupracovať. Samozrejme aj život vojaka bol tvrdší. „Vidíš mŕtvolu? V poriadku, len choď ďalej. Nezdržuj sa. Ušliapali niekoho, keď sa začalo strieľať? To nie je tvoj problém. Ty si ho nezastrelil, neušliapal, ani neprešiel autom, tak sa tým nezapodievaj.“
Na svoju poslednú misiu v Kosove si spomína už v úplne inom svetle ako na tie predchádzajúce. „Voľný bol nielen môj denný plán, v porovnaní s Afganistanom a s Kongom bola celá moja kosovská misia naozaj takmer dovolenková.“ Jeho úlohou bolo najmä chodiť na hliadky.  Vzhľadom na to, že ovládal niekoľko cudzích jazykov, medzi nimi aj srbčinu, pôsobil ako prekladateľ.
Po návrate sa rozhodol skončiť s vojenskou armádou. „Bolo by naivné myslieť si, že sa to všetko raz skončí a všetky boje na všetkých frontoch vo všetkých konfliktných zónach utíchnu. Ak utíchne hoci len jeden deň, vzniknú niekde inde tri ďalšie a znova budú umierať ľudia, ktorí majú tú smolu, že práve tam žijú.“
Marek Adamík spolu so spisovateľkou Evou Bacigalovou vytvoril román o jeho zážitkoch na misiách. Kniha vyšla v roku 2011, ale jej tematika je stále aktuálna. Aj prostredníctvom nej sa môžeme priblížiť a vžiť do situácií i životov vojakov na misiách. Adamík je momentálne ženatý s dcérou známeho herca Andyho Hryca, Wandou.
„Nikto sa nepýta, čo je morálne a čo nie. Vo vojne v človeku zomrie duša. Len svedomie nezomrie nikdy.“
Zuzana Garanová
Foto: Archív Marek Adamík
****************************
Staršie príspevky si môžete prečítať v rubrike Publicistika – Recenzie. Vlastné zážitky z kultúry, či umenia nám môžete posielať na email redakcia@inforoznava.sk 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún