Kertész / Likvidácia

Ostatná próza maďarského spisovateľa Imre Kertésza o hľadaní vlastného ja, keď hľadať sa zdá byť takmer nemožné.

Hoci názov knižky ako aj fakt, že sa Kertészovi ušla nálepka „spisovateľ jednej témy“, naznačujú isté obavy, novela „Likvidácia“ nie je ťažkým čítaním ležiacim v žalúdku ešte niekoľko dní. Kým český/slovenský názov v čitateľovi roztleje pocity drsnosti, úzkosti či akejsi totality smútku, maďarský originál „felszámolás“ – ako si všimol český spisovateľ Jiři Zeman – je k nemu zhovievavejší a možno aj priliehavejšie vystihuje esenciu napísaného – prvý kontakt s textom rozširuje totiž o asociáciu zániku a s ním súvisiaceho bilancovania.
A vskutku, „Likvidácia“ je akousi zbierkou vynútených ľudských bankrotov, prameniacich v európskom zážitku holokaustu a zároveň odvážnym pokusom o nájdenie východiska z ich slepej uličky. Je to strhujúca filozofická detektívka, v ktorej pán Trpký pár rokov po páde socializmu pátra po nezvestnom rukopise svojho mŕtveho priateľa B. – umelca, narodeného v koncentračnom tábore, ktorý si vzal život. Samotný holokaust je teda v knihe vytesnený na okraj a nasvietený z opačnej strany – ako sa dá/má žiť po ňom?
Jednotlivé postavy Kertészovej knihy sa s touto dilemou vyrovnávajú rôzne, konečným cieľom úsilia všetkých je ale celkom iste nájdenie „hmatateľnej stálosti“ vlastného ja, akási vnútorná rovnováha, opätovné nájdenie zmyslu v nezmyselnej ničote, doplnenie bielych kvapiek Jing v čiernom mori Jang. Aký náročný zámer to môže byť, ukazuje príklad spisovateľa B.
Hoci rozprávačom príbehu je Trpký, v jeho centre stojí práve záhadný B. Už jeho meno odkazuje na akési Kafkovské tajomno, zároveň je ako vypálená iniciála nepochybným dôkazom praxe KZ-tábora a svojou všeobecnosťou navyše pripomína masovosť a anonymitu moderny, v racionalite ktorej sa človek-milión rozpúšťa a stáva púhým číslom do štatistík. Pocit spoločenskej ľahostajnosti v B.-ho mene nie je vôbec náhodný. Práve on niekoľkokrát zdôrazňuje motív nevypovedateľnosti tragédie holokaustu a nemyslí tým len jeho „disneyfikáciu“ či jeho znázornenie ako emocionálneho gýča. B.-ov príbeh je k tomu všetkému silne paradoxný. Nevysvetliteľná sa zdá byť otázka, prečo  B., preživší koncentračný tábor a (s)pokojne žijúci v socializme, spáchal samovraždu práve po konci oboch totalít, keď sa mu dokorán otvorili dovtedy nepredstaviteľné vnútorné a vonkajšie svety?
Neschopnosť čitateľa nájsť odpoveď len podčiarkuje duševnú priepasť medzi „nimi“ a „nami“ – asi túto priepasť mal vo svojich esejách Kertész na mysli, keď písal o „osvienčimskej vylúčenosti po Osvienčime.“ Totiž, vypovedanie tragédie holokaustu sa často deje jazykom spred holokaustu. Masové vyhladzovanie sa vníma ako jednorázové „vybočenie z dejín“, ktoré ale nič nemení na údajne správnom smere európskej civilizovanej moderny – len sa z neho treba poučiť. Že toto tvrdenie neobstojí a holokaust nielenže nie je z moderny vylúpený ale naopak je jej integrálnou časťou, vyčerpávajúco popísal poľsko-britský sociológ Zsygmunt Bauman. Hrozivá je ale najmä nutná slučka smerom k obetiam. Keď bol/je holokaust len akýmsi „vredom na tele európskej civilizácie“, ktorého sa iba bolo treba zbaviť, koho majú ešte zaujímať skutočné trápenia jeho prežilcov – veď holokaust je už dávno preč?
K pred-osvienčimskému jazyku sa navyše primiešava sám „totalitný newspeak“ – rozprávanie o holokauste sa podľa Kertésza rozpadáva na vinníkov a obete, čo je mimochodom rovnaké rozmyšlanie ako u nacistov, len s opačným znamienkom. Kde nájsť ale ten zvyšok, kde je kultúrny, spoločenský, náboženský fundament 20. storočia, ktorý holokaust nechal narodiť sa a bujnieť až do absurdna? Je vôbec pre európske štáty a ich hrdé osadenstvo predstaviteľné pripustiť takýto fundament v sebe dodnes? Ak nie, neznamená to zvaliť ťarchu tejto tragédie na pár ľudí, ktorí sa navyše jej neustálym pripomínaním stávajú v dnes tak humanitnej Európe svojou ešte-prítomnosťou na obtiaž?
Krátko a stručne: kde sme v tomto rozprávaní o holokauste my všetci?
Kertészove lyrické myšlienky z esejí teda pekne dopĺňajú ešte rozmazanejšie motívy a obrazy (nielen) z „Likvidácie“ a pomáhajú pochopiť napríklad konanie B.-a.
„On chtěl načapat Osvětim ve svém vlastním každodením životě, v tom, jak jej žil. Chtěl registrovat ničivé síly, nutnost přežití, mechanismus přizpůsobení, jako když si dávni lékaři sami očkovali jed, aby na sobě vyskoušeli jeho účinky.“
Takýto zmysel a naplnenie života sa dá nájsť len v totalite, s jej koncom zmiznú viditeľné bariéry a stráca sa pôvodný zmysel prežívania – ten nenávrane odišiel aj u B.-a.
„Překážky padli, otevřel se před ním celý svět. A jeho už nebavilo hledat si nová vězení.“
Iný uhol interpretácie B.-ovej smrti súvisiaci práve s nemožnosťou rozpovedať „ten svoj holokaust“ ponúka Kertész v eseji „Vyhnaný jazyk“. Fakt, že v dvoch za sebou nasledujúcich totalitných režimoch je nemysliteľné slobodne vyložiť slovami zážitok nielen holokaustu, neprekvapí. V nich je jazyk z „logiky veci“ oklieštený na pre štát bezpečné a neznepokojivé minimum a za každé sebemenšie posunutie týchto hraníc si človek môže pripísať sám pre seba úspech. Spisovateľ sa navyše môže cítiť v polohe pomysleného hlasu väčšiny, čo takémuto disidentstvu dáva komunitný nádych a silu. Povedané plocho, nevypovedateľnosť holokaustu sa prekrýva s nevypovedateľnosťou iných tém a dá sa zvaliť na celkové pomery v krajine. Aké bolestivé ale musí byť zistenie, že ani demokratické kulisy a ich maximá nedávajú tragédii holokaustu punc vypovedateľnosti?
Kertészova „Likvidácia“ načrtáva viacero ciest pátrania po sebe samom, ten B.-ov je však nejakým spôsobom permanentne prepletený so všetkými ostatnými. Kým vydavateľ Trpký najprv lezie po skle vlastnej ľútosti, potom si svoje rozhrešenie nahovára, aby napokon zistil, že zástupné ciele nefungujú a on musí hľadať ďalej, B.-ova bývalá partnerka východisko nachádza v cite napospol univerzálnom. A ako to už pri univerzálnych, veľkých a hlbokých citoch býva, hranica medzi ich zbanálnením a zvnútornením je tenká:

ADAM

Jak to myslíš…milovat?

JUDITA

To je naše jediná šance.

ADAM

Milovat! (Zničehonic se dá do smíchu)

JUDITA

Milovat! (I ona se nakazí hysterickym smíchem)“

—————————————–

Imre Kertész je maďarský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2002), ktorý sa ako malý chlapec ocitol v koncentračnom tábore. V slovenskom preklade vyšli jeho diela: Bezosudovosť, Kaddiš za nenarodené dieťa, Vyhnaný jazyk, Likvidácia. Toho času žije v Berlíne.
—————————————–
Imre Kertész: Likvidace / Vydavateľstvo: Academia – Praha / Rok vydania: 2006 / Väzba: tvrdá / Počet strán: 126
Imre Kertész: Vyhnaný jazyk (eseje) / Vydavateľstvo: Kalligram – Bratislava / Rok vydania: 2003 / Väzba: brožovaná / Počet strán: 179

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Slovensko potrebuje parlament regiónov