Jeho veličenstvo občan Capák

O tom, že je a čo v meste „vyvádza“, vedia už nielen na celom Slovensku, ale i v zahraničí. Jeho betónovanie a kosenie verejných priestorov poznajú viac, ako jeho hudobnú produkciu, ktorou sa roky živí doma i vo svete. Po skončení rožňavského gymnázia vyštudoval Pedagogickú fakultu UPJŚ v Prešove (1991) so zameraním na I. stupeň základných škôl. Pôvodným povolaním učiteľ, no celou dušou predovšetkým hudobník Milan Capák sa rozhodol kandidovať v októbrových doplňovacích voľbách na post rožňavského primátora. Spomedzi šiestich kandidátov je jediný, ktorý v samospráve dosiaľ nepôsobil. Po tom, čo sme v minulosti predstavili v rubrike Rozhovory aj väčšinu jeho súčasných protikandidátov – Ivana Kuhna, Karola Kováča a Pavla Burdigu, rozhodli sme sa našim čitateľom ponúknuť obraz o tomto človeku, jeho doterajšej životnej ceste a názoroch.

Kde si po skončení školy nastúpil?

Odišiel som učiť na školu v Bratislave vo Vrakuni. Bol som tam štyri roky.

Nemal si miesto v Rožňave?

V tom čase učila ešte moja mama aj otec. Boli učiteľmi hudby na základných školách. Uvažoval som ostať tu, ale mama už vtedy vedela, že si tak ľahšie poviem svoj názor. Už z gymnázia som chcel odísť, lebo som mal iné názory, ako niektorí naši učitelia, hlavne čo sa týka politiky. Komunisti nám zobrali pozemky, ukrivdili mojim starým rodičom. To neboli dobrí ľudia a ja som sa niekedy dostával do sporu ešte aj so spolužiakmi. To nebolo v tej dobe dobré. Ani to, že ja som cítil energiu v kostole. Cítil som, že je to zaujímavý stret energie a že sa tam cítim dobre, aj keď podľa mňa nie vždy hovoril kňaz kázeň z vlastného presvedčenia.

Počas gymnázia si chodil do kostola?

Áno, potom mi zakázali maturovať. Chodil som do kostola hneď vedľa gymnázia. Vlastne som si prešiel všetky rožňavské kostoly, na jednu omšu som šiel vždy tam. Potom som najviac chodil do evanjelického. Tam bol stavebný inžinier, ktorému komunisti zakázali robiť činnosť a on mal kvalitné bohoslužby, zaujímavo rozprával.

Aké boli tvoje začiatky v Bratislave?

Začal som tam od školského roku 1992/93. Bolo to pre mňa všetko nové, úplne inak sa žije na vysokej škole a úplne inak už na pracovisku. Učil som čítať, písať, počítať – je to základné primárne vzdelanie, ktoré dáva najdôležitejší vstup do študijného ale aj celého života človeka.

Býval si v podnájme?

Áno. Keď som prišiel na ubytovňu pre učiteľov, bol to zaujímavý a veselý moment. Vedel som, že budem ešte s niekým bývať. Otvoril som dvere a tam ležal na posteli Martin Vasil, spolužiak z vysokej školy. Neskôr pracoval aj v denníku Sme.

Dokedy si tam žil a pracoval?

V roku 1997 som odišiel a stal sa slobodným umelcom.

Kedy si sa začal venovať hudbe?

Keď som mal desať rokov, mamka mi kúpila prvú španielku. Cez prázdniny sme hrali od Deep Purple “Smoke on the water” na dvoch strunách a “Daddy cool” od Boney M. V 12-tich som dostal od otca už elektrickú gitaru, podchytil môj talent. Na gymnáziu som mal svoju prvú kapelu, volala sa Eso. V tých gymnaziálnych časoch som mal kratučko možnosť hrať aj s Ivanom Kuhnom. Mal svoju kapelu a zavolali ma, ale hudobne mi to nesedelo, tak potom som si tú vlastnú kapelu viedol ďalej.

Ako sa ti darilo?

S Esom sme vyhrali Rockovú ligu vo východoslovenskom kraji. Keď som končil univerzitu, mali sme ísť aj na súťaž Bystrické zvony pre najlepšie kapely z republiky. Nám však ponúkli uhorkovú brigádu v zahraničí za 25 tisíc korún, čo bolo vtedy veľmi veľa peňazí a my sme sa rozhodli ísť tam. Na súťaž sme teda nešli, no možno by sa začal inak vyvíjať život pre nás všetkých, ktorí sme v kapele vtedy boli.

Počas tých štyroch rokov, keď si učil v Bratislave, si hrával tiež?

Dozvedel som sa, že Jaro Filip má klávesy, cez ktoré si všetko nahrá sám. Aj bicie, aj basgitaru aj všetko ostatné. Ten nástroj – Roland W 30, bol v tom čase drahý, stál 50 tisíc korún. Mal som peniaze práve z tej uhorkovej brigády, ešte mi niečo pomohla mama a tak som si ho kúpil. Vtedy som začal tvoriť piesne. Už v roku 1991 som mal svoju živnosť – diskotékovú činnosť a hudobnú produkciu. Dostal som možnosť robiť znelky pre basketbalistky v Ružomberku, majsterky Európy, aj pre Cassoviu Košice a iné kluby, a tiež znelku pre Majstrovstvá Európy kadetiek v basketbale.

Nebolo riskantné odísť zo stáleho zamestnania?

Nie. Ešte keď som bol učiteľom, dostal som možnosť ako gitarista vycestovať na mesiac do Nemecka s jednou kapelou. Za ten mesiac som zistil, že si viem zarobiť aj hudbou a v zahraničí lepšie. Keď som sa potom vrátil, tak som dostal možnosť hrať u Petra Lipu. To bolo asi v rokoch 1996 až 1997. Oni vtedy hrávali v slávnej bratislavskej pivárni Mamut. Môj otec hrával v kapele s nebohým Mariánom Čekovským st. aj s Jurajom Szabadosom a to hneď bolo Petrovi Lipovi blízke. Zobral ma za plece rovno k Jurajovi Lehotskému: “Ďuro, počúvaj, tu je taký mladý talent, čo keby sme ho vyskúšali?” Na pódium som sa dostal s bendžom už o týždeň, dovolili mi zahrať dve piesne. Hral som s obrami v mojom hudobnom svete – bol tam Vlado Vizár, trombonista, ktorý to spolu s Lipom viedli a manažovali, Fedor Frešo stál za mnou s kontrabasom, hral tam Juraj Lehotský na trúbke a Alois Bouda na klavíri, ktorý neskôr hral u Markoviča v jeho Večeroch, taktiež Cyril Zeleňák na bicích a ešte jeden – pán Červenka, už nebohý, hral na saxofón. Naučil som sa 120 piesní z ich repertoáru, po roku som už hral s nimi celý večer.

Ako dlho si s nimi hrával?

Dva roky. Chodili tam osobnosti z hudby ako Ján Lehotský, či Fero Griglák. Bratislavskí muzikanti sa pýtali, ako som sa tam dostal. (Smiech) Závideli obyčajnému chlapcovi.

Čo sa dialo potom?

V tom čase som dostal možnosť ísť do Švajčiarska, Rakúska a Nemecka s kapelou Magic Show Band z Bratislavy. Viete si predstaviť tú zmenu, keď som zrazu nastúpil z džezových piesní na pesničky Ricky Martina, Modern Talking, apod.? Myslel som, že to nevydržím. Hrali sme 5 alebo 6-krát na pódiu každý týždeň po šesť hodín.

Chodili ste po kluboch?

Áno, dva týždne tam, zbaliť kufre, potom dva týždne tam…

Bavil ťa taký život?

Nie veľmi.

Ako dlho trvalo tvoje hranie po kluboch?

Bolo to len rok a pol. Nastúpil som do skupiny Royal Show Band, kde bol Róbert Sarközi, krstný otec CD Kmeťobandu. Ukázal mi, že hudba sa dá robiť aj inak, voľnejšie. Povedal mi “My sme pre tých ľudí umelci. Prídu si posedieť, zabaviť sa, nechcú počúvať tvoje osobné problémy. Chcú tam stretnúť spokojného, veselého hudobníka, ktorý nemá žiadne problémy a tým uľahčí život aj im.“ Keď som mal voľno a bol som v Rožňave, dohodol som si hranie v hoteli Kras. Prišla tam kamarátka, ktorá žila vo Švajčiarsku a povedala mi: “Ty sa tak hodíš na toto, prečo nejdeš robiť dídžeja?” Presne tak som sa potom aj rozhodol, začal som vystupovať ako DJ Mike.

Ako dlho si takto existoval?

V roku 1999 som spoznal svoju prvú manželku, Brazílčanku žijúcu vo Švajčiarsku. Vtedy som sa dostal k inému temperamentu a pochopeniu hudby. Cristina ma vedela vynikajúco zastúpiť, veľmi rýchlo som ju zaučil za dídžeja a ona mi pomohla naučiť sa ďalší jazyk, francúzštinu a neskôr portugalčinu. Robil som to šesť rokov. Cristina vynikajúco tancovala sambu. Urobili sme svoj projekt – DJ Mike Show. V tom bol aj môj brat z Prahy, bubeník Marián. No po diskotéke som si vždy sadol ku klavíru, bol to pre mňa taký relax. Určite nie som nejaký super klavirista, ale viem doprevádzať mnohých hudobníkov. Tak mi ponúkli hrať v jednom piano bare. Vtedy som vlastne začal striedať prácu dídžeja a klaviristu, a ešte popri tom som poobede chodil nahrávať do štúdia gitaru. Mnohí, čo ma videli zahrať na gitare, ma totiž volali hrať do štúdia. Američania, Taliani, či Angličania. Nahral som viacerým sóla na ich CD. Speváčka u DJ Boba nevedela moje správne meno, tak tam uviedla DJ Mike. S ňou som sa dostal do štúdia s technikom, ktorý robil technika u Sade a bubeník, ktorý tam sedel, práve prišiel z turné, na ktorom hral s Zuckerom.

To bolo asi príjemné obdobie?

Bolo to veľmi dobré obdobie. Vtedy som sa rozbehol ako štúdiový hudobník, čo vlastne robím dodnes.

Cestoval si s prvou manželkou aj do Brazílie?

Už v roku 2000 som šiel s ňou prvýkrát do Brazílie k rodine. Zistil som, že sa tam francúzsky nedohovorím, že sa musím učiť portugalsky. Bol som tam dva a pol mesiaca. To bol v poradí už šiesty jazyk okrem slovenčiny, češtiny, ruštiny, nemčiny a francúzštiny.

Ale neostali ste tam.

Keď sme sa vrátili z Brazílie, ešte sme žili vo Švajčiarsku, ale začali sme chodiť na Slovensko. Tak sme sa rozhodli kúpiť si domček v Rožňave a urobiť si tu svoje hudobné štúdio.

To je tam, kde teraz aj bývaš?

Áno. V roku 2005 sme sa však rozviedli a zrazu som bol sám a mal som kopec voľného času. Vtedy som dal znova dokopy skupinu Eso, resp. anglicky Ace. Behom dvoch mesiacov sme mali hotové dva videoklipy, jeden šiel asi rok na Music Boxe. Na YouTube je dodnes pieseň “Pivo”, ktorú som zložil už na gymnáziu. Tú sme však nedali na Music Box.

No potom si znova vycestoval do sveta.

Moji spoluhráči, basový gitarista aj gitaristka, dostali ponuku ísť hrať na Cyprus, ja som znova prijal angažmán ako DJ Mike do Švajčiarska a ešte rok som hral. V roku 2006 som začal hrávať sám od Zürichu po Lausanne. Robil som takú šou, akú iní dídžeji nerobili. Vzal som gitaru a počas diskotéky som zrazu skočil dole z pódia a hral. Oni ostali stáť v nemom úžase.

Tam si niekde spoznal súčasnú manželku?

Presne tak, pri jednom hraní. Medzitým som vycestoval do Brazílie ešte dvakrát. Hral som v Coco da Bahia na výročí mesta asi pred 5 tisíc ľuďmi. Nahrával som tam v štúdiu, to trvá dodnes. Ale nahrávam doma, do Brazílie to posielam cez internet.

Ako sa tam žije?

Bol som vlastne v oblasti, kde žijú Indiáni, kde je civilizácia fakt na konci – krokodíly a Indiáni, a potom človek prejde 15 km a dostáva sa už do dediny či mesta. Majú tam ranče, kde ľudia žijú spojení s dobytkom, chovajú zvieratá, majú farmy.

So súčasnou manželkou ste žili v Bazileji, ale potom ste sa presťahovali do Rožňavy?

Áno a v tom čase som si všimol, že Rožňava je taká spustnutá. Už len vchod do mesta, keď je po stranách obrovská tráva, tak to sa hocikde vo svete nevidí. Človek príde pozrieť mamu, rodinu, je trošku s priateľmi zo školy, alebo ide do hôr, ktoré tu máme krásne. Bolo tu čo ukázať aj mojej manželke, veď sú tu pamiatky, cestovný ruch by tu mohol fungovať určite lepšie.

Medzitým ste boli v Brazílii?

V Salvadore sme boli v roku 2011, šli sme tam s cieľom doviesť sem jej dcérky. Hrával som tam po baroch – k obedu a k večeri tam hráva gitarista v štýle bossa novy. To je vynikajúce, ukľudňuje to.

Vo veľkomeste sa to hodí, nie?

Trápili nás tam horúčavy. Mesto má tri milióny obyvateľov, do centra sa ide cestou s ôsmimi pruhmi, ako šofér som bol z toho hotový. Tam človek pol kilometra pred tým, ako chce odbočiť k pošte, musí myslieť na to, kde tá pošta je a tlačiť sa do odbočovacieho pruhu. Po mesiaci sme odišli žiť na ostrov Itaparica, aby sme mali konečne kľud. Našli sme tam dom na prenájom, ostali sme tam celý mesiac. Dokonca už sme si začali pozerať bar, ktorý by sme si mohli kúpiť a zároveň tam bývať, spájať to s hudbou. Ale koncom apríla začalo dažďové obdobie, tak sme sa aj z toho ostrova rozhodli odísť. Tam sme sa vlastne rozhodli, že budeme žiť tu, v Rožňave, deti dáme do školy, ktorá je na vyššej úrovni, než je tam. Prišli sme sem v máji 2011 a už v polovici mája začali chodiť do školy na našu zodpovednosť. Náš syn Mike vie slovensky aj portugalsky, dcérky vedeli len po portugalsky, no dnes už vedia plynulo slovensky. Teraz sú už piatačky Základnej školy na Zlatej ulici.

Aký bol tvoj hlavný dôvod, že si sa rozhodol pre Rožňavu?

Vedel som, že mi tu stoja dva domy na Baníckej ulici. Pred vycestovaním do Salvadoru som sa musel poistiť alarmom, pretože raz ma vykradli, kým som ešte žil vo Švajčiarsku. Videl som, že tu tá bezpečnosť nie je až tak dobrá. To sa napr. so Švajčiarskom, kde máme dodnes jeden byt, nedá porovnať, tam som nemusel mať také obavy, dokonca ani v Brazílii, čo som bol prekvapený. V Salvadore sme vždy nechávali otvorené auto, dom sa nezamkýnal, keď sme šli preč a pritom tam je kriminalita, ale len v getách, kde fakt ide o prežitie.

Keď sa tu konali komunálne voľby, vedel si sa zorientovať, koho máš voliť?

Nie, vôbec. Volil som práve tak, ako mnohí iní ľudia, podľa toho, koho poznám, koho nie.

Môžeš prezradiť, komu si dal hlas?

Vo voľbách primátora som dal hlas Ivanovi Kuhnovi a vo svojom vtedajšom volebnom obvode – sídlisko Juh, aj Romanovi Ocelníkovi ako poslancovi.

Ako ste sa tu adaptovali po rokoch života v zahraničí?

Deti šli do školy a začali sme chodiť viac po meste s Mikim v kočíku a vtedy mi trklo, že je to tu strašne škaredé, že prešiel týždeň, prešiel mesiac, prešiel polrok a nič sa tu neopravilo a neurobilo pre ľudí. Vtedy som si začal všímať mestskú politiku. Na základe takých malých drobných nedostatkov, ako bežný človek.

A začal si aj betónovať, prvýkrát v septembri 2011.

Avizovali mi aj deti, že cesta do školy je hrozná. Také jamy v Brazílii nenájdete ani tam, kde žijú Indiáni, aj keď ju spravia len buldozérom, je však rovná. Vtedy sa stalo, že manželka si vytkla nohu na Šafárikovej ulici neďaleko námestia a spadla. Ešte v ten večer som povedal, že to urobím. Smiala sa.

Potom si s tým pokračoval, pridal si aj kosenie, prešlo to médiami krížom Slovenskom, dokonca si to všimla aj nemecká televízia. Medzitým ti z mesta prišiel list, aby si s tým prestal. Pociťuješ, že už to nie je také, že všetci s tvojimi aktivitami súhlasia?

Je to tak. Keď som to prvýkrát urobil, mnoho ľudí hovorilo „Wow!“, konečne niekto, kto urobil niečo pre ľudí. S tým cieľom naďalej žijem. Robí mi dobre, keď môžem a mám trošku času, aby som takto urobil niečo pre rodinu a zároveň pre ostatných ľudí. Nepovažujem len môj rodinný dom a náš dvor za domov. Ja som tým sledoval len to, že to treba opraviť, lebo mesto to neurobilo. Médiá ma obklopili tak, že mi to bolo už aj dosť nevhodné, najmä z hľadiska rodiny. Trošku sme stratili kľud, súkromie. Sú však aj takí, ktorí si myslia, že ja vyvolávam ľudí z médií, aby ma prišli filmovať a fotiť, lebo idem betónovať. Písala mi kamarátka z Kanady, že videla moje aktivity, ale nechápe, ako je možné, že mesto si vôbec dovolilo taký list napísať.

A nebol si prekvapený z celkovej apatie, okrem hŕstky ľudí, ktorí sa zaujímajú o dianie?

Je zaujímavé, že v Rožňave ľudia všetko vnímajú, ale do diania sa veľmi nezapoja. Už som uvažoval nad tým, či neurobiť brigádu, ako bola kedysi „akcia Z“. (Smiech) Postu sa ujal zastupujúci primátor a začal viesť mesto tak, že sa robia veci len “na oko”. Neviem, aký zmysel má napríklad – je to pekné, isteže – aby boli teraz vysadené kvety v kruhovom objazde pred hotelom Kras. Moja mama sa už dosť dlho venuje kvetom a povedala, že neprežijú zimu. Viete, ako mi to pripadá? Ako keď by som na Vianočnej omši v kostole nezačal hrať Tichú noc, ale Cirkus leto od Pavla Hammela.

Dobre, vráťme sa k tej otázke, že ako vnímaš kritiku?

Ten list kto napísal? Len dvaja občania, pán Halyák a pán Burdiga. Nikto viac.

Ale občan Burdiga je zastupujúci primátor, zastupuje toto mesto.

Keby chcel byť osobnosťou v mojich očiach, tak by to urobil ako starosta v Starom meste v Bratislave. Bol som betónovať aj tam. Z Nového času mi povedali: “Urobte jednu, len jednu dieru aspoň, uvidíte, že to pomôže.” Skutočne to pomohlo, v priebehu týždňa opravili šesťsto jám a pochvalne to vidí aj starosta tejto miestnej časti. Keď tu bol nedávno Peter Lipa, s ktorým som mal možnosť opäť si zahrať na koncerte po 15 rokoch (na fotke), povedal mi, že som urobil dobre pre ľudí. Peter Lipa je u mňa určite väčšia osobnosť ako občan Burdiga.

Mesto začalo opravovať niektoré komunikácie, po rokoch sa začalo aj viacej kosiť. Myslíš si, že sa to robí len naoko, lebo idú voľby?

Tak to vnímam. Odchod pána Laciaka z postu primátora podľa mňa veľmi znechutil ľudí. Čakali, že počas jeho volebného obdobia sa niečo pozitívne zmení. On je veľmi inteligentný človek, ktorý si trikrát premyslí, čo povie, kým niečo dá z úst. A tu prišla zmena, on odišiel a prebral to človek, ktorého vymenoval za svojho zástupcu. Teraz sú ľudia podľa mňa znechutení z toho, že je to tu celé hore nohami, ako aj v celej republike. Ľudia sú bez práce, ťažko sa žije. Na druhej strane je tu stále hŕstka vyvolených. A ďalšia vec, zákernosť, ktorá tu je napríklad aj u niektorých poslancov. Je pre mňa neuveriteľné, že Roman Ocelník, ktorému som dal hlas, je schopný ísť nahovárať ostatných poslancov, že tým, že som zaplátal jamy, som mestu spôsobil ťažkosti pri ich oprave. Však tu už tak ďaleko došla Rožňava s týmto vedením Technických služieb, že kým človek nepreženie vec cez médiá, tak to neurobia. Fundovaní ľudia z rôznych odborov opustili Rožňavu a odišli žiť do zahraničia. Radšej budú žiť ťažšie, osamotenejšie, ale v krajine, kde sa človek nemusí starať a báť o svoje zdravie, bezpečnosť, nemusí sledovať mestskú politiku. Tu v Rožňave to prestalo fungovať.

Chceš byť primátorom?

Poviem to na rovinu, mne nechýba byť nejakým primátorom. Radšej pracujem s hudbou, s umelcami. Ďaleko pozitívnejšie vidím to, keď mám znova možnosť ísť hrať do Švajčiarska, či nahrávať v štúdiu, alebo manažovať súbor Alexandrovcov počas ich plánovaného turné v Brazílii.

Prečo si sa potom rozhodol kandidovať?

Čakal som, kto všetko sa prihlási. Ivan Kuhn kandidatúru oznámil ako prvý a bol som veľmi rád, lenže odvtedy sme sa rozprávali a zistil som, že aj on je za odpredaj budov.

A v čom ste sa ešte nezhodli?

Tak napríklad pán poslanec Marko prevzal od pána poslanca Kosutha stavebný dozor pri rekonštrukcii námestia, ale kde sú dokumenty? Kde je to zverejnené? Ivan mi oponoval, že je to Markova súkromná firma, ale ja si myslím, že aj keď je to súkromná firma, sú v tom peniaze z Európskej únie, teda aj naše, preto by sme mali vedieť, za akých finančných podmienok sa to udialo. Myslím si, že by pán Marko urobil veľmi pekný a seriózny ťah, keby to zverejnil.

Dá sa len apelovať, aby to zverejnili, je to však na ich rozhodnutí.

To je len jedna z vecí. Nedávno mesto opravovalo prístupovú komunikáciu ku garážam na Komenského ulici. Dodnes je tam ten kopec hliny, tak potom ako to dokončili? Kde je stavebný dozor a kde je kolaudácia? A kto to vlastne mohol takto ukončiť? To je predsa nenormálne.

Nemáš pocit, že ťa už niektorí berú len tak, zo srandy?

Áno, mám pocit, že ma niektorí začali spájať iba s betónom. Čo sa mi však páči, mladá generácia tu je a je iná, ako tí starší. V Irish pube som nastúpil na pódium s Petrom Lipom a minimálne tých 70 ľudí videlo, že som hudobník, profesionálne sa viem tomu venovať v prvej lige, kedykoľvek tam nastúpim aj od toho betónu. Ja mám to, čo robím, vydraté. V Rožňave je takmer dvadsať tisíc ľudí. Z tých jednoduchých ľudí je tu ešte stále väčšina a keď tí pôjdu k voľbám a tí mladší sa rozhodnú ísť tiež, tak doslova môžu zvalcovať toto ich terajšie myslenie a dať šancu niečomu inému.

Veríš, že Rožňava sa môže pozviechať?

Všimnime si cestovný ruch Švajčiarska a Brazílie. Brazília odštartovala vďaka cestovnému ruchu za posledné obdobie ekonomicky dobre že nie o 90 stupňov nahor, o Švajčiarsku ani nehovorím. To je fantázia, ako sa oni venujú cestovnému ruchu a uctia si turistu. Tu ako je uctený turista? Čo mu ponúknu pekné? Momentálne je Rožňava v takom stave, že moja teta z Ostravy tu už nechce chodiť. Bolo by to tu treba podchytiť, skultúrniť. Vidíte tu napr. hrať nejaké kapely pre babky a dedkov? Nie, ja tu vidím rozmlátené koše po piatkových diskotékach, v sobotu je nula bodov, nemáte kam vyjsť a potom nedeľa – dve cukrárne zachraňujú kultúru a ešte chcú k tomu zrušiť Turistické informačné centrum.

Výberové konania zvyčajne vyhrávajú tí „správni“, čo vravíš na tento starý zabehaný systém?

Videli sme, čo sa udialo pri RVTV. Načo to bolo dobré? Polroka sa naťahovať nad tým, či tam bude pán Borzy alebo nie. Najprv vypíšu podmienky, potom sa to zmení, hľadá sa cesta, aby to tak bolo. To je jeden chaos. Nakoniec našli niekoho, kto nemá ani vysokú školu, ale vraj ju začal. To znamená, že keď môj bratranec má tri roky baníckej školy, tak môže byť riaditeľom v bani, keď teraz nastúpil na banícku fakultu? Asi tak. Toto je znova len o morálke ľudí.

Veľa ľudí berie voľby ako svoju jedinú občiansku povinnosť, nebudú ale chodiť na zastupiteľstvo.

Je to tak, však to vidíme. Máme tu napríklad hudobníka Gabiho Szaba, ktorý má doma niekoľko Slávikov. Viete, ako ho to tu ubilo, on už tam nechodí. Ale tomu sa treba vyhnúť a nájsť silu a fakt na tú diskusiu tam chodiť. Pri zhone dnešného života sa ani mne nedarí ísť tam zakaždým. To je však jediná cesta, inak to nevidím. Tu sú inteligentní ľudia, ktorým nesiaham ani po päty, lenže ak títo nám zdrhnú do sveta alebo budú ubití, tak to bude potom fakt koniec.

Bez ohľadu na výsledok volieb, keď budeš mať čas, prídeš na zastupiteľstvo?

Určite. No už som povedal poslancovi Karolovi Kováčovi, že keď vyhrá Burdiga, neviem, či neodídem s rodinou do Švajčiarska alebo Brazílie, pretože sú to tak jasné veci, čo je dobré a čo zlé, ako čierna a biela.

Cítil by si sa urazene?

Nie urazene, ale som fakt veľmi zvedavý, koho ľudia zvolia. Keď zvolia občana Burdigu, tak zvolia vlastne človeka, ktorý im do očí povie, že mesto nemá peniaze, ale on pokojne prijme odmenu 5 tisíc Eur.

Ty vnímaš tých 5 tisíc Eur tak, že dostával ako zástupca primátora plat a že k tomu ešte dostal túto odmenu?

Áno, tak. Predsa tej odmeny sa vzhľadom na finančný stav mesta mohol vzdať. On to však neurobil.

Bol zástupcom primátora popri zamestnaní, iné peniaze v tom čase od mesta nedostával.

Áno, ale ako plat či odmenu?

On nedostával žiadny iný príjem z mesta.

Po pár mesiacoch prišiel s tým, že Rožňava nie je na tom tak zle. Ako to? Však teraz tu ide o tú pokutu z Úradu pre verejné obstarávanie a ešte sa teraz objavilo aj to, že pána Laciaka nepreveria ohľadom odmeny za priemyselný park. To nikoho neštve?

Laciaka si predsa pochválil, že je veľmi inteligentný.

To je práve to, ako kto naloží s inteligenciou a s morálnym duchom. Až teraz som zistil, že primátori tu majú o polovicu nižší plat, ako ja, klavirista, takže nejaká dvakrát výzva to pre mňa po finančnej stránke nie je. Skôr by som povedal, že post primátora je služba občanom. Je to poslanie, robiť to a nie očakávať z toho nejaké príjmy.

Ty by si bol primátorom bez odmien?

Odmeny mi určite netreba.

A plat?

To je prvý z bodov v mojom volebnom programe, že sa vzdávam odmien a druhým je to, že polovicu platu chcem odkladať na mestský účet a ľudia, nie terajší poslanci, po tých dvoch rokoch nech zhodnotia, či mi tie peniaze patria alebo nie. Ale mne to nechýba.

Komu si dal hlas v posledných parlamentných voľbách?

Smeru som dal hlas v roku 2010, teraz som nebol voliť. Mňa zaujíma viac mesto Rožňava, ako tu žijú ľudia, lebo aj ja tu žijem a tu sme spolu Rožňavčania.

Dal by si znova hlas Ficovi?

Už by som asi nemohol dať. Vraj idú zvýšiť aj dane za pozemky. Som živnostník a hospodárim na pozemkoch od pradeda. Mne tam naparia také pálky, že človek si rozmyslí, či to bude robiť.

Ktorá politická strana ti je teda najbližšia?

Priznám sa, nemám tak naštudované ich programy, aby som mohol povedať, že ktorá strana je tá dobrá. Lipšic teraz začal robiť inú politiku a používa iné slová. On sa tam chce udržať, tak začal úplne inak formulovať. V mojich očiach je to však nejaké čudné. Matovičove aktivity sú mi bližšie, ďaleko jednoduchším spôsobom poukazuje na problémy.

V doplňujúcich voľbách primátora kandidujete viacerí „opozičníci“, hlasy nespokojných sa tak možno rozdelia medzi vami.

Keď ma ľudia nezvolia, mne to nijako na osobnosti neublíži. Ak by som skončil aj na poslednom mieste, pokiaľ budem mať dva hlasy, budem spokojný. Budú to hlasy mojej mamy a mojej manželky. To sú dve veľmi dobré a vzácne osoby, ktorými Boh obdaroval môj život.

Tie hlasy možno budú chýbať niekomu inému.

Je to pravda, ale ako mám ísť a dať hlas Karolovi Kováčovi, keď ten mi už teraz ponúkal miesto v oblasti cestovného ruchu a kultúry? O dva dni potom to isté ponúkol aj Ivanovi Kuhnovi. S Ivanom sme sa nadtým trošku pousmiali. To si nemyslím, že je správne.

Možno by mal kandidovať len jeden z vás.

Čo sa týka mňa, Karola Kováča a Ivana Kuhna, na toto by som pristúpil len ja a Karol. Otvorene povedal, že keď si myslím, že to pomôže Ivanovi a bude to dobré, nech to urobíme. Ja som sa Ivana pýtal, či to pomôže, keď nebudem kandidovať. Odpovedal mi, že nebude nikoho na niečo nahovárať. Je za to, že koho ľudia zvolia, nech tam je. Teraz ako mám z toho vyjsť? Aj keď ho považujem za čestného človeka a myslím si, že je jediný, kto nezoberie úplatok ani v budúcnosti.

Nič ti nebráni vzdať sa kandidatúry a vyzvať svojich fanúšikov k podpore Ivana Kuhna.

Veľa ľudí, ktorí mi fandia, nie sú fanúšikmi Ivana Kuhna, čo mňa prekvapilo.

Keď niekto pred nimi betónuje chodník, tak to vidia v oveľa lepšom svetle, ako keď niekto niekoho kritizuje na zastupiteľstve, no pritom v podstate obidvaja robíte to isté.

Nie celkom, lebo čo bránilo Ivanovi aspoň raz prísť a povedať: „Milan, ja budem vylievať vodu na tie suché časti a metličkou rozhrabávať.“ Zametal už z nás každý doma? Zametal. Nič viac tam netreba. Ako by mu to ublížilo? Jeho osobnosti, lebo on je politik? Dobre, tak buď politik ten, ktorý chodí s kravatou.

Ako teda hodnotíš svoje šance?

Ako som povedal, môj úspech bude už to, keď tam budú dva hlasy. Hlas mojej mamy a mojej ženy. A azda aj mnohých hudobníkov. Hlasy ľudí, ktorí mi povedali, že nikdy neboli voliť, ale teraz pôjdu. Nemám možnosť tam mať neúspech. Aj keby som bol posledný, to nie je neúspech. Zúčastním sa a dám šancu ľuďom urobiť zmenu. Už to je dosť a pekná čestná výzva.

Ktoré meno víťaza by ťa v takom prípade potešilo?

Ivan Kuhn. Čo ma ale veľmi zaujíma je to, koľko hlasov získa Karol Katrenič. Toto ma fakt zaujíma, koľko sú ešte ľudia schopní dať jemu a Romanovi Ocelníkovi. Koľkí z tých, čo mu do očí povedia „Romanko toto a Romanko hento“, tam naozaj prídu a dajú mu hlas. Pána Katreniča osobne nepoznám, ale viem, že je to starší človek. Dokonca vraj niektorí Rómovia ho nahovorili, aby do toho šiel, zrejme od neho niečo za to čakajú. Som fakt zvedavý, koľko hlasov získa. Ostatní – či celý Most zvolí Burdigu alebo celé SaS pôjde za Karola, je mi to úplne jedno. Myslím si, že zmenu to dvakrát neprinesie. V mojich očiach ešte stále najčestnejší z tých ľudí je Ivan. Z tých všetkých kandidátov, keby malo prísť k nejakej pozitívnej zmene, tam vidím buď seba alebo jeho.

Milan, ďakujeme za rozhovor.

Belo Hefler, Michal Valaštek

Rozhovor bol autorizovaný, Milan Capák v ňom len spresnil niektoré svoje vyjadrenia.

Foto: infoRoznava.sk / Michal Valaštek

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún