• Úvod
• Všetky články
• InfoServis
  • InfoŠtítnik
  • InfoDobšiná
  • InfoKrásnaHôrka
  • InfoRožňava
• Autorské rubriky
  • Púť po otčine
  • História
    • Rožňava včera a dnes
  • Cestopisy
  • FotoBlog
  • Rozhovory
  • BlogFórum
  • Recenzie
• Kultúra
• Krimi
• Videá
• Web kamera
• Inzeráty
• Reklama
• Redakcia
• 
• 

Uvažujem, že budem kandidovať

Začal študovať strojarinu, ale nakoniec vyštudoval politológiu. Roky žije a pracuje v Bratislave, ale trvalý pobyt má naďalej v Rožňave. Je analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, no pozorne sleduje dianie aj v rodnom meste. Hovorili sme o jeho živote a skúsenostiach po roku 1989 a tiež o našej rožňavskej situácii. Ivan Kuhn.

Ako sa to s tebou vyvíjalo po Novembri ´89?

V ´91. som začal študovať politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, v´95. som ukončil bakalárske štúdium a nastúpil do denníka Sme ako redaktor zahranično-politického oddelenia. V ´96. som sa uchádzal o štipendium, ktoré ponúkala britská ambasáda a dostal som sa v rámci Chevening Scholarship na jednoročné štúdium na University of Kent v Canterbury, kde som získal v rámci štúdia medzinárodných vzťahov titul Master of Arts, čo je zhruba ekvivalent magisterského štúdia na Slovensku. Po ukončení štúdia som sa vrátil späť na Slovensko do denníka Sme. Ale pár mesiacov po návrate som dostal zaujímavú ponuku pracovať na projekte Phare financovanom z programu Európskej únie. Tento projekt bol zameraný na reformu verejnej správy, a bola to pre mňa zaujímavá výzva vzhľadom na to, že bol možnosťou spolupracovať s ľuďmi z rôznych krajín zo západnej Európy.

To si už odišiel z Rožňavy.

V podstate z Rožňavy som odišiel už v´91. študovať do Bratislavy, a keď som skončil štúdium, tak mi bolo jasné, že so vzdelaním politológa v Rožňave veľké možnosti uplatnenia nie sú. Obzvlášť, keď v tom čase bola v Rožňave nezamestnanosť na úrovni zhruba 30 %, takže som ostal bývať v Bratislave, aj keď som mal naďalej trvalé bydlisko v Rožňave. Koncom roka ´97 som dostal tú ponuku – možnosť robiť na projekte Phare. Zriadil som si živnosť a od januára ´98 som začal pracovať ako projektový manažér na projekte reformy verejnej správy .

Ako ťa ten projekt zaujal?

Bola to veľmi zaujímavá práca, lebo tam ako experti pracovali ľudia z mnohých krajín Európskej únie, ktorí prichádzali s know-how a s osobnými skúsenosťami ako funguje štátna správa, resp. verejná správa v rôznych krajinách. V ´98. sa stala dosť významná vec: vo voľbách vyhrala vtedajšia opozícia, došlo k zmene vlády. Mečiar prehral voľby a nová vláda prišla s ambicióznym projektom reformy verejnej správy. Bol vymenovaný splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský a vlastne náš projekt začal pracovať pre Nižňanského. Došlo aj k príprave nového projektu, ktorý pokračoval v tom pôvodnom. Ten druhý projekt už bol oveľa ambicióznejší. Kým prvý projekt, ktorý bol pripravený ešte za Mečiarovej vlády, bol skôr o kozmetických úpravách, zavedení nejakých počítačových systémov, ale v podstate nenarúšal pôvodné štruktúry okresných úradov a koncentráciu v štátnej správe, tak ten nový projekt bol o výraznej decentralizácii, o ďalšom presune kompetencií na obce, mestá a o vytvorenie vyšších územných celkov (VÚC). Aj keď reforma verejnej správy v konečnom dôsledku dopadla inak, ako boli očakávania. Pôvodne sa uvažovalo o 12,15, či 16 župách, nakoniec výsledkom politického kompromisu vo vláde bolo to, že vzniklo osem VÚC.

V roku 1989 si bol aktívny vo Verejnosti proti násiliu, ako ťa tá situácia zastihla?

Mal som 23 rokov a bolo to pre mňa také zaujímavé obdobie , lebo ja som bol v lete v´89. , kedy som ešte študoval strojarinu, na letnej aktivite (pozn. red.: brigády študentov za socializmu) vo východnom Berlíne. Tam som pravidelne chodieval mestskou dopravou popri Berlínskom múre. Aj predtým som si uvedomoval, že žijeme za železnou oponou v komunistickom režime, ale vidieť naživo ten múr a vidieť naživo za ním tie domy, kde žijú rovnakí ľudia, rovnakí Nemci ako na tej východnej strane, tak to vo mne zanechalo dosť silný dojem. Pamätám si, ako som sa bol pozrieť pri Brandenburgskej bráne, a pred tou bránou bol asi 100 metrov vyhradený priestor, kam sa nedalo ísť. Boli tam zábrany, prechádzali sa tam policajti, ktorí to tam strážili, aby sa nikto nepokúsil prebehnúť. Bol to dosť silný zážitok, uvedomil som si, že som zavretý v nejakej zoologickej záhrade, alebo v takom slušnejšom koncentráku. A vtedy, keď som v tom lete ´89 stál pred tou Brandenburgskou bránou, som si povedal, že sa chcem dožiť toho, že tam jedného dňa prídem a prejdem cez tú Brandenburgskú bránu na druhú stranu a nikto po mne nebude strieľať. V tej chvíli som to bral ako životné želanie, že ak sa toho na dôchodku dožijem, tak budem šťastný.

Kedy si stihol ten nanovo spojený Berlín prejsť krížom krážom?

Niekedy v rokoch 1994-1995 som sa dostal na týždňový študijný pobyt pre skupinu mladých ľudí, študentov. Ten pobyt bol v inštitúcii, ktorá sídlila v západnom Berlíne a v rámci tohto pobytu sme tam mali aj výlety k Brandenburgskej bráne z opačnej strany, tzn. zo západnej. Všetci ostali na tej západnej strane, lebo pršalo a zaliezli pod strechu. Ja som sa šiel prejsť tam, do východného Berlína a vrátil som sa späť. Nejaký môj kamarát pozeral, že čo tam chodím v tom daždi hore dole a ja mu vravím: prišiel som si splniť životný sen. Bol som potom aj v múzeu Berlínskeho múru a to je expozícia, ktorú by mali vidieť asi všetci Slováci. Najmä tí mladší, ktorí si už nepamätajú komunizmus, ale aj niektorí starší ľudia, ktorí trpia spomienkovým optimizmom – majú pocit, že za toho socializmu bolo lepšie. Všetci už zabudli, že keď si chceli kúpiť kilo banánov, tak musel stáť dve hodiny v rade a ešte sa stalo, že pre nich banány neostali. Mandarínky boli akurát na VOSR, potom boli na Mikuláša a na Vianoce a zvyšok roka neboli mandarínky vôbec.

Čím si vysvetľuješ, že je to dnes u ľudí často práve tak, ako si to povedal?

Ja by som povedal, že sú také dve príčiny. Západný svet a demokracia sú v podstate tak trochu ohrozované samy sebou alebo svojou slobodou, slobodou informácií. Ak americká armáda spraví nejaký prúser, nejakú chybu, zle odhadnú vojaci situáciu, zastrelia nejakých civilistov, tak je to o pár mesiacov – týždňov v novinách, videozábery sú v televízii, na internete. Všetci sa o tom dozvedia, že sa také niečo stalo, ale kto z tých ľudí vie, čo sa stalo v r. 1988 v Halabdži? To sa nevie, lebo sa to stalo dávno, keď ešte moderné technológie neboli tak rozvinuté, nebol Facebook, nebol Youtube, neboli satelitné televízie, a hlavne stalo sa to v krajine, kde nemohli chodiť slobodne novinári. V dnešnom Iraku novinári pôsobia, nakrúcajú všetky tie veci. To, čo sa stalo pred rokmi v Halabdži síce bolo pokryté, nemyslím žeby sa o tom úplne nevedelo, ale v oveľa menšom rozsahu. Tam došlo k totálnemu masakru, jedno mesto bolo úplne zlikvidované. Boli povraždené ženy, deti, starí ľudia, a to chemickými zbraňami, čo sa nestalo ani počas druhej svetovej vojny. Stalo sa predtým v prvej svetovej vojne, že boli použité aj chemické zbrane, v druhej svetovej vojne sa používali akurát tak na likvidáciu židov v koncentračných táboroch. Ani Hitler si nedovolil použiť chemické zbrane, lebo sa bál toho, že tá druhá strana môže spraviť to isté. A Saddám použil tie zbrane proti svojim vlastným občanom, proti Kurdom, ktorí bojovali proti režimu. Keďže tam nebola sloboda tlače, nemohlo sa o tých zverstvách informovať. O tom, čo sa dialo za Saddáma, ktorému aj komunistické Československo vyvážalo tanky, sa vie oveľa menej.

Kritici vojenskej intervencie do Iraku okrem iného tvrdia, že šlo a ide o ropu.

Ja si to nemyslím; veď keby šlo o ropu, USA by ju mohli dovážať od Saddáma Husajna, on by im tú ropu veľmi rád za doláre predal, a za tie doláre od nich nakúpil zbrane. Ak by boli USA takí bastardi, ako ich tá názorová skupina reprezentuje, tak USA by mohli s nimi vymieňať zbrane za ropu a nemuseli by tam posielať zomierať svojich vojakov.

Takto to podľa týchto kritikov majú viac pod kontrolou.

Nemajú to pod kontrolou, problém je v tom, že pod kontrolou to mal Saddám Husajn. Mnohí argumentujú, že kým vládol, tak tam nevybuchovali bomby na trhoviskách a nebolo také množstvo mŕtvych. Ale boli iní mŕtvi, a to práve tí, ktorí si dovolili kritizovať režim. Medzi mŕtvymi boli aj tí, ktorí sa len znepáčili Sadámovým synom. Tí si žili životom playboyov, vyvážali sa na drahých autách a keď videli nejakú peknú ženu, tak ju chceli, a keď bol prekážkou priateľ tej ženy, tak ho zlikvidovali. Diali sa tam iné všelijaké svinstvá. Tým, že tam bol zlikvidovaný Saddám Husajn, a nastal pokus tam vytvoriť slobodnú spoločnosť, tak túto slobodnú spoločnosť do určitej miery zneužívajú rôzne fundamentalistické skupiny, pre ktoré je slobodná spoločnosť najväčším nepriateľom. Sú ľudia, ktorí chcú nastoliť iný typ diktatúry, ako bola tá Saddámova. Nechcú slobodnú spoločnosť, kde by ľudia mohli voliť a byť volení. Nie všetci ľudia túžia po slobode, sú ľudia, ktorí potrebujú, aby im niekto nalinkoval život. Chcú aby sa o nich niekto postaral.

Je správne im tam implantovať naše pravidlá slobody a demokracie, ktoré oni v rámci svojej kultúry nepoznajú a sú pre nich cudzie?

Ja si nemyslím, žeby tieto naše západné „pravidlá“ nemohli inde fungovať. Veľakrát to tvrdia čínski komunisti, že demokracia pre Čínu nie je, že to je iná kultúra, ale pritom na Taiwane demokracia funguje. Okrem toho sú aj iné islamské krajiny, v ktorých funguje istá forma demokracie. Možno to nie je taký klasický liberálno-demokratický systém, ako v západnej Európe alebo v Amerike, ale proste fungujú – napr. Indonézia, Malajzia, takže to neznamená, že tam nemôže byť demokratická spoločnosť, nejaké pravidlá slobody, aj keď samozrejme môže to byť obmedzené nejakými tradíciami. Koniec koncov, veľa ľudí z týchto krajín prichádza žiť do západnej Európy a nemajú problém sa adaptovať. Sú samozrejme ľudia, ktorí chcú presadzovať svoj názor za každú cenu a pre ktorých je slobodná spoločnosť, v ktorej si ľudia môžu slobodne vybrať, neprijateľná. Či sú to komunisti, ktorí sú ochotní ísť cez revolúcie a diktatúru proletariátu, alebo islamskí fundamentalisti a nejakí náckovia, fašisti, ktorí chcú predpísať všetkým ľudom, ako sa majú správať, čo sú hodnoty a kto sú tí správni ľudia. V každej spoločnosti sa nájde takáto skupina ľudí. Niekde sú viacpočetní, niekde sú menej početní, niekde sú viac agresívni, niekde menej.

Aj pre mnohých mladých ľudí z našej civilizácie slobodného sveta je akoby módnym trendom antiamerikanizmus, antikapitalizmus… Podľa nich systém, v ktorom žijeme, robí nejaké fauly, robí tie fauly na cudzích národoch, robí tie fauly aj na svojich ľuďoch. Od toho sa odvíja aj celá tá kritika systému z vnútra, hnutia antiglobalistov sa zdajú masívne.

Ale nie sú to až také masívne hnutia, lebo už keď sú tie veľké akcie antiglobalistov, tak väčšinou sú to pozbieraní ľudia z celej Európy. Čiže, keby robili nejakú antiglobalistickú demonštráciu v Čechách len Česi, tak to bude malá skupina ľudí – pár stovák. Keby to robili niekde v Nemecku, tak to bude viac ako pár stovák, možno to bude pár tisíc. Ale keď sú také demonštrácie, na ktoré príde desaťtisíc antiglobalistov, tak tam prídu ľudia z celej Európy. Čiže ono to vyzerá, že je to také masové, lebo sa zídu na jednom mieste a robia proste veľký brajgel, ale potom už, keď sa volí, tak takéto politické sily nemajú nejaký veľký úspech pri voľbách. To sú menšiny, ktoré sú dobre organizované, ktoré sa dokážu veľmi dobre zviditeľniť a majú nacvičené niektoré svoje taktiky ako upútať pozornosť médií a verejnosti a ako v malých skupinách koordinovane niečo vyviesť. Čiže to nie je niečo také, čo by reprezentovalo mladú generáciu.

Takže to nevidíš tak, že tieto názory sú v mladej generácií rozšírené?

Myslím si, že to nie je až tak rozšírené, aspoň tak radikálna skupina ako sú antiglobalisti – to je podľa mňa malá skupina. Samozrejme tých, ktorí sú kritickí k demokracii – k tomu, čo robia európske krajiny, Amerika, tých kritických ľudí je určite viacej, ale to je prirodzené, že mladí ľudia sú kritickí. Vždy tá mladá generácia je kritická voči tomu, čo robila predchádzajúca, ale časom získa nejaké životné skúsenosti a potom pochopí, že niektoré veci fungujú trochu inak, ako si predstavovala. Najlepšie je, keď títo ľudia vycestujú do nejakých rozvojových krajín alebo nejakých diktatúr a potom zistia, že ten dôvod a ten vplyv, ktorý pripisujú nejakým nekalým praktikám CIA a ropným spoločnostiam, je minimálny. Väčšinou tie problémy vytvárajú domáce elity, rôzni diktátori a rôzne skorumpované domáce skupiny. Vždy hovorím, ak debatujem s takýmito ľuďmi, ktorí majú takéto názory, že ak je to tak, ako hovoria, tak vysvetlite, že prečo tak veľa Mexičanov chce ísť žiť do USA a tak málo Američanov chce ísť žiť do Mexika? Prečo tak veľa Afričanov chce prísť žiť do Európy a tak málo Európanov chce ísť žiť do nejakého Zimbabwe, ak my sme takí zhnití a skorumpovaní?

Pre týchto kritikov je kapitalizmus zastaralý, tvrdia, že sa musí nastoliť nový sociálny a ekonomický poriadok, ktorý bude spravodlivejší a lepší.

Mladí ľudia vždy túžia po niečom spravodlivejšom. Hovorí sa, že ak má niekto 20 rokov a nie je vľavo, tak nemá srdce a ak má niekto 30 a ešte stále je vľavo, tak nemá rozum. Áno, mladí ľudia chcú radikálne riešenia, spravodlivosť. Ale keď začnú zarábať peniaze, tak to je taký zlomový bod. Mladý človek, ktorý nezarába a dostáva nejaké peniaze od rodičov, tak rozmýšľa inak ako niekto, kto osem hodín alebo aj viac zarába a potom z tých zarobených peňazí zistí, koľko peňazí má zaplatiť na daniach a na odvodoch štátu. A potom začne rozmýšľať: dobre a prečo mám ja jemu platiť a naozaj je to nevyhnutné niekoho podporovať? Je iná vec, keď je niekde zemetrasenie alebo nejaká prírodná katastrofa a ľudia ostanú bez strechy nad hlavou a bez jedla. Potom je prirodzené, že chceme pomôcť. Veľa ľudí pomáha, ale otázka je, prečo by sme mali pomáhať napr. Grécku? Keď prejedli včera to, čo mali zjesť zajtra, tak odrazu chcú, aby im niekto pomáhal a máme im pomáhať aj my, ktorí odchádzame do dôchodku oveľa neskôr a ktorí máme nižšie priemerné platy a dôchodky? My im máme požičiavať na ten ich žúr?

Ja sa venujem v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika problematike podpory demokracie v iných krajinách a v tejto súvislosti sa venujem aj problematike rozvojovej pomoci a myslím si, že tá rozvojová pomoc, ktorá je poskytovaná menej rozvinutým krajinám, je chybná. Nemala by byť zameraná na to, že im tam chceme pomáhať tak, že im budeme dávať nejaké peniaze aby neboli takí biedni, ale skôr na to, aby sa zlepšilo fungovanie štátu a aby oni sami boli schopní si zlepšiť svoju situáciu. Je také známe príslovie: Daj človeku rybu a zasýtiš ho na jeden deň, nauč človeka loviť ryby a zasýtiš ho na celý život. Myslím si, že veľa mladých ľudí, keď zažijú skutočný život, keď začnú zarábať peniaze, keď sa začnú starať o svoju rodinu, keď prídu na to, že zo svojich daní platia štátu a že od štátu za svoje peniaze nedostávajú primerané služby, tak potom mnohých ten radikalizmus a snaha radikálne meniť spoločnosť prejde a zistia, že treba ísť cestou väčšej zodpovednosti a obmedzovania kompetencií tým, ktorí rozhodujú o ich životoch. Celá spravodlivosť je o prerozdeľovaní. Keď niekto má viac, tak by mal dať niekomu, kto má menej. Problém je však v tom, že ak dáme právo úradníkom rozhodovať o našich peniazoch, tak to nikdy nedopadne dobre. Keď niekto chce páchať dobro, tak to je fajn, ale mal by rozhodovať len o svojich peniazoch.

Vyjadruješ sa vlastne aj k Európskej únii, ako ju vidíš v kontexte aktuálnej situácie?

Svoju profesionálnu kariéru politológa som začínal ako eurooptimista a v priebehu rokov som sa dopracoval ku kritickému pohľadu na Úniu. Jej hlavná myšlienka pri vzniku bola tá, že Európska únia je budovaná na základe myšlienky 4 slobôd: voľný pohyb osôb alebo pracovnej sily, voľný pohyb tovaru, voľný pohyb služieb a voľný pohyb kapitálu. To je dobrá vec. Keď som stále viac študoval problematiku Európskej únie, postupne som prichádzal na mnoho vecí. Na to, že toto všetko je do určitej miery len teória a určitý cieľ, ktorý ešte stále nie je dosiahnutý. Napríklad v prípade Slovenska sme členmi Únie už 6 rokov a ešte stále sa na nás neuplatňuje všade sloboda pohybu pracovnej sily. Vo väčšine európskych krajín už môžu Slováci prísť a zamestnať sa bez problémov, ale napr. v Nemecku alebo v Rakúsku, čo sú blízke krajiny a veľmi dôležité ekonomicky, tak tam sa môžu Slováci zamestnať len ak získajú pracovné povolenie. Napriek tomu, že sme v jednej Európskej Únii, tak stále platia určité obmedzenia. To je jeden taký kritický moment, ďalší je ten, že v EÚ fungujú určité prerozdeľovacie mechanizmy – štrukturálne fondy a kohézny fond, ktoré som tiež na začiatku vnímal pozitívne ako určitú európsku solidaritu – pomáhanie tých silných štátov slabším, aby sa dostali na ich úroveň. Ale opäť, ak som to začal hlbšie sledovať, tak som prišiel na to, že tieto fondy nie vždy plnia svoj účel. Napríklad Írsko a Grécko získali z EÚ fondov zhruba porovnateľné sumy peňazí a Írsko na jednej strane zaznamenalo veľký progres, ale v prípade Grécka sa nič také nedosiahlo. To znamená, že len samotné prerozdeľovanie peňazí nepomôže, na to sú potrebné aj ďalšie zmeny a na druhej strane prerozdeľovanie, dotácie a takéto fondy sú veľkým zdrojom korupcie, čo deformuje podnikateľské prostredie, negatívne ovplyvňuje politickú situáciu a znižuje dôveru občanov k štátu, politickým stranám a demokratickému systému. Ja nie som proti Únii, len si jej fungovanie predstavujem trochu inak. Ja kladiem dôraz na to, že by to mal byť priestor tých 4 slobôd a mala by to byť Únia národných štátov, v ktorých rozhodujú ich vlády a parlamenty a tieto vlády by sa mali spolu dohodnúť na spoločných postupoch.

Severoameričania dokázali vytvoriť federáciu.

Áno, ale musíme si povedať, že USA sa k tomu dopracovali cez občiansku vojnu.

Cez Európu sa prehnali už aj dve svetové.

My sme mali dve svetové, ktoré k tomu nesmerovali, tak ja sa pravdupovediac trošku obávam. Nechcem strašiť ďalšou vojnou, ale keby tento proces integrácie pokračoval touto cestou ako ide – povedal by som, že dosť násilne a nie prirodzene a niekedy aj proti vôli občanov, tak neviem. Stačí sa pozrieť na problematiku okolo európskej ústavy a Lisabonskej zmluvy. Politici niečo dohodli, no Ústavnú zmluvu v dvoch referendách v dvoch krajinách občania odmietli – Francúzsko a Holandsko a v niekoľkých ďalších krajinách sa to referendum už ani nekonalo, ale asi by dopadlo podobne, teda proti. Reakcia na to bola taká, že namiesto toho, aby sa šlo cestou diskusie, tzn. by sa o tom v každom štáte diskutovalo s občanmi, sa znova zišli politici a prepísali Ústavnú zmluvu do podoby Lisabonskej zmluvy. Po obsahovej stránke je to na 99 % to isté. Zmenili len pár drobností, ktoré kričali veľmi do očí, ale tá podstata ostala. Zmenila sa forma, zmenil sa názov a to sa dalo znova schvaľovať, ale už tak, aby sa vyhli referendám. Odrazu už nebolo referendum vo Francúzsku, nebolo referendum v Holandsku. Jediné, ktoré muselo byť, bolo v Írsku, lebo tam to vyžadovala ústava, a v Írsku to neprešlo. A zase sa šlo spôsobom, ako to pretlačiť v Írsku. Tento spôsob mi prekáža. Potom na druhýkrát to už Íri odsúhlasili, ale to preto, lebo medzitým vypukla finančná kríza, ktorá veľmi tvrdo dopadla na Írsko.

Ale odhlasovali.

Dobre, ale otázka je, prečo sa neopakovalo referendum aj vo Francúzsku a Holandsku?

Zrejme im to ich právny systém umožňuje.

Ale to je manipulovanie, veď najprv boli presvedčení, že to občania prijmú, lebo však Francúzsko aj s Nemeckom bolo považované za motor európskej integrácie. Francúzske elity považovali za samozrejmé, že to občania schvália. Keď to občania neschválili, tak si povedali, že im to už druhýkrát nenechajú schvaľovať, a to je účelové manipulovanie. Keď sú presvedčení, že to je dobré, tak nech presvedčia občanov, potom nech dajú referendum, a keď to zas neschvália, tak nech ich zas 3 roky presviedčajú a potom opäť dajú rozhodnúť v referende – tak to malo byť. Napr. v Nórsku to funguje inak. Tamojšia vláda chcela vstúpiť do Európskej únie v 70-tych rokoch, tak urobili referendum. Občania to však odmietli, no o 22 rokov znova chcela vláda vstúpiť do Únie, takže znova spravili referendum. Občania to opäť odmietli, Nóri nie sú v Európskej únii. Možno o 5, alebo 10 rokov tam opäť spravia referendum a možno až o 15-20 rokov povedia Nóri áno a vstúpia do Únie. Toto je normálny spôsob. Nóri neurobili to, že urobia referendum, občania povedia nie a tak o dva roky o tom znova bude rozhodovať parlament, a už sa nebude pýtať občanov. Má sa dodržiavať nejaký princíp, a tento sa nedodržuje, a ono to môže mať negatívne dopady na Európsku úniu, pretože ak sa takto bude postupovať, nebude sa veľmi brať ohľad na názory občanov. Vždy, keď sa zistí, že s tým občania nesúhlasia, tak to nejako obídeme, nájdeme spôsob ako to obísť, nájdeme nejakú právnu kľučku. Tak to potom môže dôjsť k tomu, že jedného dňa sa občania európskych krajín fest naštvú. Napríklad ako teraz v prípade Grécka: ak si vlády povedia, že ideme pomôcť Grécku, tak sa môže stať, že v mnohých krajinách sa ľudia totálne vytočia. Povedia si: tak oni majú všelijaké sociálne výhody atď., ktoré my nemáme, a teraz my ich máme zaplatiť. Tak sa môže stať, že pri najbližších voľbách budú ľudia voliť nejakých heiderovcov alebo mussoliniovcov, či hitlerovcov, pretože si povedia, že takúto Úniu nechcú. Prečo by mali doplácať na to, že niekto robil veľký žúr a teraz to nemôže zaplatiť?

Takže si skôr za také postupné zjednocovanie?

Ja som za postupné zjednocovanie.

Definoval si to národnými štátmi.

Ja to definujem národnými štátmi, pre mňa je to prijateľný model Európy, v ktorom si na každom území krajiny občania volia svoju vládu, tá rozhoduje, a potom tieto vlády sa môžu dohodnúť na nejakých spoločných veciach. Ja netvrdím, že za 50-100 rokov tu nemôže byť federálna Európa. Možnože moje deti a vnúčatá budú mať iný pohľad na svet, narodia sa do iného sveta a nebude im to prekážať, ale vybudovať Spojené štáty európske bude oveľa ťažšie, ako Spojené štáty americké. Rozdielnosť krajín, kultúr a jazykov je tu veľmi veľká. Európsku úniu tvorí už dnes 27 krajín a tých jazykov je 23, a na také množstvo jazykov, aby fungovali ako jeden funkčný štát, to si neviem predstaviť. Možno, že za tých 50 alebo 100 rokov budú všetci hovoriť okrem svojho rodného jazyka plynule angličtinou, ktorá sa zavedie ako jednotný jazyk, ale zatiaľ si to neviem predstaviť, ako by to mohlo v celku fungovať ako jeden štát.

Celé je to v podstate o tom, ako aplikovať pravidlá demokracie, ako odvodiť moc od subjektu, ktorým je občan – v meste, v kraji, v štáte, v nadnárodnom spoločenstve a nakoniec aj v celom svete, ktorý nekončí Európou ani Spojenými štátmi.

Aj v samotnej Európe sú tie rozdiely jazykové a kultúrne. Anglosaská kultúra je iná ako germánska a iná ako južanská, a to sa prejavuje aj v politických stranách. Pre mňa ako človeka, ktorý je pravicovo konzervatívno-liberálne orientovaný, sú napríklad bližší britskí labouristi ako francúzski pravičiari. Britskí labouristi, kvázi ľavicová strana, sú viac z môjho pohľadu v prospech slobodného trhu ako francúzsky prezident Sarkozy, ktorý začal niečo splietať o tom, že francúzske autá by sa mali montovať vo Francúzsku, dodávateľom by mali byť len francúzske firmy, a francúzske firmy, ktoré prenesú svoje prevádzky do zahraničia, by mali byť za to potrestané. To nie je pre mňa prijateľný politický partner napriek tomu, že je predstaviteľom pravicovej strany. Potom si už naozaj rozumiem skôr s labouristom Blairom, bývalým britským premiérom. Ten mi bol názorovo bližší ako Sarkozy, takže to je práve ten rozdiel medzi anglosaskou kultúrou a medzi tou francúzskou. Je možné, že tieto rozdiely sa budú časom stierať.

Rozdelenie na ľavicu a pravicu nie je dnes už zastarané?

To nie je zastarané, len to niektorí tvrdia, ale keď príde k praktickým veciam, vždy je to o tom prerozdeľovaní, a teda o tom, o čom má rozhodovať štát alebo nejaký ďalší útvar – región, obec, a o čom sa má človek rozhodovať sám. Teda aj o tom, koľko bude daní, akým spôsobom financujeme spoločné služby a čo si človek má platiť sám. Tento problém tu vždy bude. Stále budú ľudia, ktorí budú mať pocit, že štát sa má starať takmer o všetko, že ľudia mu majú dať polovicu svojich peňazí a štát má zabezpečiť zadarmo školstvo, zdravotníctvo a neviem čo ešte. A sú ľudia, ktorí majú pocit, že štát sa má starať akurát o bezpečnosť občanov a všetko ostatné si majú ľudia zaplatiť, čiže majú platiť naozaj minimálne dane, z ktorých bude zaplatená armáda, polícia, súdy a nejaké základné záchranné zložky, a všetko ostatné nech si ľudia zaplatia sami. Kto koľko zarobí, tak toľko si môže dovoliť. Samozrejme, toto sú dva krajné pohľady a medzitým je množstvo ďalších. A je tu ešte členenie na liberálov a konzervatívcov z hľadiska hodnôt. Napr. na katolíkov, ktorí chcú prísne dodržiavať zákaz  potratov a manželstvo ako vzťah muža a ženy, až po liberálov, ktorí chcú manželstvá homosexuálov, lesbičiek a možnosť adopcie pre homosexuálne páry. Toto rozdelenie bude vždy, to sú prirodzené veci a tá politická scéna to len reflektuje. Sú pokusy vytvoriť nejaké iné politické strany, ale vždy to skončí nakoniec na tom, že buď takáto strana skončí, rozpadne sa, alebo sa posunie doľava, či doprava. Premiéra Fica, ešte keď zakladal Smer, sa pýtali, aká to bude strana – pravicová, či ľavicová? Vtedy vyhlásil, že Smer nie je pravica ani ľavica, že je to tretia cesta a že Číňania majú také príslovie, že nie je dôležité, či je mačka čierna alebo biela, ale či chytá myši. A to opakoval do omrzenia. Potom prehral v roku 2002 voľby a za pár mesiacov sa spojil so Sociálnou demokraciou a vyhlásil, že Smer je ľavicová strana.

A je Smer podľa teba ľavicová strana?

No nie je, ale minimálne sa na ňu hrá.

A teda?

Je to strana, ktorá má ľavicovú rétoriku, ale v podstate je to lobistické združenie veľkých podnikateľov.

Kam by si ju zaradil?

No tu je taký problém v tom, že je to strana, ktorá sa hrá na ľavicu, ktorá osloví ľavicových voličov, akurát že nerobí ľavicovú politiku. Podľa mňa je to podvodnícka, marketingová a populistická strana, ktorá podvádza svojich voličov. V oblasti rodinnej politiky oveľa viac pre rodiny s malými deťmi urobila SDKÚ-DS a jej koaličná vláda, pretože zvýšila detské prídavky a zaviedla odpočítateľnú položku na daň, čo sú dosť výrazné položky, ktoré odpočítali na dani všetkým, ktorí pracujú a majú nejaký príjem, a kde je aspoň jeden člen rodiny pracujúci. To nepomohlo naozaj len tým, kde ani jeden člen rodiny nepracuje, ale pomohlo to dokonca aj tým, čo mali nízky príjem. Tí, čo mali vysoký príjem, si to odpočítali z dane a tým, čo majú nízky príjem a neplatia dane, tak im to daňový úrad vráti. Čiže pomohlo to takmer všetkým.

To, čo urobil Fico, keď vyhlásil, že bude príplatok pri narodení prvého dieťaťa 20 tisíc korún, to bol jeden veľký marketingový ťah. Problém je v tom, že v tejto krajine je zhruba 1 milión detí do 18 rokov a ročne sa narodí asi 50 000 detí, takže oni spravili „úžasnú“ vec pre 50 tisíc detí a ich rodičov, ale čo spravili pre zvyšných 950 tisíc? Nič. Čo ja som mal z toho? Mám 4 deti a nedostal som nič, lebo moje 4 deti sa narodili predtým, než ma stihli motivovať príplatkami. Ja z toho jednoducho nemám nič, z tej veľkej pomoci. Po kritike, že prečo je to na prvé dieťa, prečo to nie je aj na druhé, či tretie, bola tiež taká hlúpa argumentácia ministerky sociálnych vecí, ktorá tvrdila, že pri prvom dieťati sú náklady, treba postieľku, detskú sedačku do auta atď., čo bolo podľa mňa idiotské argumentovanie, pretože keď má niekto auto, tak nie je na tom zas tak ekonomicky zle. A ak má niekto dve deti, tak aj to druhé dieťa potrebuje tú sedačku do auta, a ak to pani ministerka nevie, tak aj tretie a štvrté dieťa potrebuje vlastnú postieľku. Keď to nevie, tak nech príde k nám domov, aby sa presvedčila. Neskôr sa to posunulo, že to bude platiť aj na druhé a tretie dieťa, ale zase sa to týkalo len tých novonarodených detí a netýkalo sa to toho zvyšného takmer milióna.

Ďalšia vec je, že detské prídavky sa za každý rok Dzurindovej vlády zvyšovali o malú sumu 30 korún. Ficova vláda ich 3 roky nezvyšovala, potom po troch rokoch ich odrazu zvýšila o 100 korún. Z toho urobili veľké šou, že pridajú 100 korún, ale však oni len doplatili to, čo mali robiť každý rok a čo vlastne zaviedla predchádzajúca vláda!

Čiže v čom je táto vláda sociálna? Z môjho pohľadu v ničom. Z môjho pohľadu paradoxne bola sociálna vláda tá Dzurindova. Toto nie je sociálna vláda, toto sú podvodníci.

Spomínal si svoju účasť na projekte reformy verejnej správy, vtedy boli aktuálne úvahy o spojení Gemera do jednej župy.

Tam sa, myslím, že s tým počítalo. Zhodou okolností sa ma na to raz Viktor Nižňanský opýtal, keď zistil, že som z Rožňavy. Bolo to v čase, keď sa uvažovalo, že by mohlo byť tých 12 alebo 15 regiónov, a vtedy sa ma opýtal, či by Rožňava mala byť súčasťou Košickej župy alebo spolu s Rimavskou Sobotou a Lučencom súčasťou Gemersko-Novohradskej župy. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak, hlavne kvôli SDĽ, ktorá nesúhlasila s týmto rozdelením. Oni dokonca presadzovali tri kraje, chceli sa vrátiť k pôvodnému systému 3 kraje a Bratislava ako za socíku. Nakoniec došlo k zhode na 8 krajoch, bol to taký kompromis.

A dobrý?

Podľa mňa bol veľmi zlý a ja dúfam, že budeme mať v blízkej budúcnosti takú vládu, ktorá toto členenie zmení. Problém je totiž, že vznikli regióny, ktoré sú neprirodzené. Slovensko má svoje prirodzené regióny ako je napr. Spiš, ktorý je rozdelený do dvoch krajov, čo je nezmysel. Prirodzenými regiónmi sú Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Gemer, atď., teda tradičné regióny. Môžeme sa o tom samozrejme baviť, môžu byť nejaké spory, kde sú a ako sú tie hranice a či má byť gemerský región samostatne a novohradský samostatne, alebo spojený ako gemersko-novohradský, ale v každom prípade by to mali byť prirodzené regióny, pretože v prvom rade tam pôsobí ich identita. Jeden zo základných problémov je totiž ten, že vznikli umelé regióny, s ktorými ľudia nie sú dodnes veľmi stotožnení, čo sa odráža aj na nízkej účasti v krajských voľbách. Majú oprávnený pocit, že to s nimi nijako nesúvisí. Takto sú vytvorené regióny, v ktorých sú v rôznych oblastiach úplne rozdielne problémy. Keby sme tu však mali napr. ten náš gemersko-novohradský región, tak tie problémy by boli v ňom všade veľmi podobné, ako napr. spoločný problém zlej dostupnosti. Na rozdiel od severu Slovenska, kde je zdvojkoľajnená elektrifikovaná železničná trať, nám tu jazdia motorové vláčiky, rýchlik 3-krát za deň a cesty sú tu všade rovnako nekvalitné. Bol by to národnostne zmiešaný región s podobnými geografickými podmienkami, takže oveľa lepšie by fungovala regionálna správa.

Oponenti ale tvrdia, že by boli v porovnaní s tými európskymi príliš malé.

To je demagógia, lebo v prvom rade sa hovorí o tých európskych regiónoch NUTS 1, 2, 3, ale to sú umelé jednotky. NUTS – Nomenclature of Units for Territorial Statistics, umelé jednotky, vyrobené len pre štatistiku, aby sa dali porovnávať regióny podľa počtu obyvateľov a potom sa to vlastne dá vytvárať – dotvárať k tým národným podmienkam. U nás sú napríklad NUTS 2 ako dva kraje, Košický a Prešovský. Tie jednotky NUTS sú teda len administratívnou vecou pre štatistiku. Každá krajina má iné regióny, svoj historický vývoj. To sú stovky rokov aj vzhľadom na geografiu, toky riek, údolia atď. Nie je dôvod, prečo by sme mali byť kompatibilní v tejto oblasti. Dánsko, čo je krajina veľmi dobre porovnateľná so Slovenskom, pretože má približne rovnakú rozlohu a počet obyvateľov, bolo donedávna rozdelené na 16 regiónov a nemali s tým problémy. Pred tromi rokmi síce v rámci reformy verejnej správy znížili počet regiónov na 6, ale až čas ukáže, či to bol dobrý nápad.

Pred rokom si protestoval proti čínskemu prezidentovi, niekto to môže vnímať, ako čosi teatrálne. Sleduješ aj komunálnu politiku?

Ja si myslím, že jedno nevylučuje druhé. Nevidím dôvod, aby sa človek zameral len na jednu vec. Ak sem príde čínsky prezident a my sme krajina, ktorá zažila 40 rokov komunizmu, tak ja sa nemôžem tváriť, ako keby prišiel nejaký demokraticky zvolený prezident Francúzska alebo nemecká kancelárka. Prezident komunistickej diktatúry je pre mňa osoba neprijateľná, nežiaduca, obzvlášť keď vidím, že naši demokraticky zvolení predstavitelia si s ním idú bez problémov potriasť rukou. Ondrej Dostál, ktorý aj tento protest spoluorganizoval, je silným príkladom toho, že sa dá robiť oboje. On je veľmi aktívny v oblasti miestnej politiky, takže si nemyslím, že keď sa niekto venuje veľkej politike, že sa nemôže venovať aj malej politike.

To predsa urobil aj americký prezident a mnohí ďalší diplomati.

Lenže americký prezident okrem toho, že príde do Číny a rozpráva o ekonomických veciach, tak vždy ešte otvorí aj tému ľudských práv. Aj keď Obama o tejto téme veľmi nehovorí, čo mi teda vadí, a je to jeden z dôvodov, prečo som voči nemu veľmi kritický. V tomto smere bol George Bush oveľa kritickejší, a keď mal stretnutia s čínskymi predstaviteľmi, tak vždy otvoril tému ľudských práv. Ja netvrdím, že máme prerušiť kontakty s Čínou a zavrieť tam naše veľvyslanectvo, ale myslím si, že nemusíme pozývať sem najvyššieho predstaviteľa, tie kontakty môžu byť na nižšej úrovni. Ak sa také stretnutie uskutoční, tak potom by nás malo zaujímať dodržiavanie ľudských práv. Slušný človek by sa jednoducho mal ozvať. Mal by nejakým spôsobom dať najavo, že nesúhlasí s takýmto režimom a nesúhlasí s tým, aby sa naši predstavitelia s nimi bavili len o tom, či tam niečo vyvezieme alebo nevyvezieme, a vôbec sa pritom neotvorí téma ľudských práv.

V samotnej Číne pritom akoby neexistovala vnútorná opozícia, minuloročné 20. výročie masakru na námestí Nebeského pokoja prešlo takmer v tichosti.

Kritici to tvrdia, ale veď to mohli tvrdiť aj o komunistickom Československu: pozrite sa, ako tam ľudia žijú pokojne, nebúria sa, len pár krikľúňov ako Havel, a všetci ostatní sú tam spokojní. Niečo iné je spokojnosť a niečo iné je strach. Druhá vec je, že ľudia sú spokojní, lebo nič iné nepoznajú, keď žijú v diktatúre, v ktorej je cenzurovaný aj internet a vysiela len štátna televízia. Tí ľudia nemôžu cestovať do zahraničia, sú sledovaní neustále štátnou tajnou políciou. Časť ľudí je spokojná, lebo nevie o tom, že existuje niečo lepšie, a časť ľudí je ticho, lebo sa boja. Niektorí tvrdia, že to je iná kultúra, že tam demokracia nemôže fungovať, ale veď kopec Číňanov žije v USA, a to sú ľudia, ktorí tam prišli ešte pred druhou svetovou vojnou, a v tom China Town normálne fungujú. A koniec-koncov vezmime si Taiwan, tam tiež nemali demokraciu. Od druhej svetovej vojny tam bola dlho diktatúra, ale postupne sa pretransformovali do demokracie.

Nemáš pocit, že ľudia sú stále viac a viac apatickí k verejnému životu?

Myslím si, že nie. Vrátim sa do roku 1989. Jedno z hesiel, ktoré si pamätám z toho obdobia, bolo: Kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz? To je také heslo, ktoré platí vlastne stále. Vyjadruje to, že sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto druhý za nás niečo urobí, aj keď je to pohodlné pre mnohých. Ono sa však nič samo nevyrieši. Druhú vec, čo si pamätám ešte z ´89., ktorá ma tak trochu mrzela, bola tá, že som sa v období pred voľbami rozprával s ľuďmi, ktorých som považoval za slušných, a veľa z nich mi povedalo, že nechcú ísť do politiky, pretože tam sú takí všelijakí divní ľudia a podvodníci, a že s nimi nechcú mať nič spoločné. A ja som im hovoril, že dobre, ale ak vy ako slušní ľudia tam nepôjdete, tak potom tie svine tam získajú väčšinu a oni to budú robiť. Nemôžeme si teda povedať, že ja som slušný človek, ja s nimi nechcem mať nič spoločné, pretože to znamená nechať ich vládnuť, a týka sa to každej úrovne. Tam treba jednoducho ísť a prezentovať sa, ukázať, že tu som a chcem to robiť lepšie, lebo som slušnejší človek. Treba presvedčiť ľudí a získať volenú funkciu na miestnej úrovni, na regionálnej aj na najvyššej, v parlamente. V opačnom prípade sa dostanú k moci všade tí, ktorí ju chcú využiť pre seba, pre svoj prospech. Občania by sa mali preto aktivizovať. Majú možnosť, že vstúpia do politickej strany, alebo potom sú možnosti, že sa začnú venovať nejakej téme a ako občania sa aktivizujú. Občianske iniciatívy sú dôležité, pretože niekedy sú flexibilnejšie, akčnejšie ako politické strany pre riešenie nejakých novovzniknutých tém. Ale zvyčajným problémom je, že takéto iniciatívy sú dosť jednorázové, vzniknú kvôli jednej veci. Dajú sa dohromady skupiny ľudí, ktorí sa v tej jednej veci zhodnú, ale v ostatných veciach majú často úplne odlišné názory, a keď sa ten jeden problém vyrieši, tak potom vlastne to nemá ďalej ako fungovať. Politické strany majú svoj obsah, reprezentujú nejakú ideológiu alebo politiku, program, a takéto strany sú stále dôležité napriek tomu, že niektorí politológovia hovoria, že nastala nejaká postmoderná éra, že sú vraj prežitkom a pod. Politické strany sú inštitúcie ľudí, ktorí sa chcú politike venovať.

Sledoval si rožňavské zastupiteľstvo priamo v rokovacej sále, aký si mal z toho dojem?

Naposledy som bol na niečom takom pred 20timi rokmi, keď som bol kooptovaný ako člen VPN do poslaneckého zboru vtedajšieho MsNV a bol som tam poslancom asi pol roka, do prvých slobodných volieb. Neskôr, keď som robil na projekte verejnej správy, som mal nejaké kontakty so samosprávou, spolupracovali sme so ZMOS-om a mal som možnosť rozprávať sa s rôznymi starostami o tejto problematike. A tiež u nás na Konzervatívnom inštitúte s kolegom Dostálom, ktorý je aj komunálnym poslancom, sme sa veľa bavili o jeho skúsenostiach. Miestnu politiku v Rožňave som začal intenzívnejšie sledovať až pred nejakými 2-mi rokmi práve prostredníctvom portálu Inforoznava.sk. Dovtedy som sa dozvedel o tom, čo sa tu deje, len od kamarátov, keď som sem zavítal a videl som, že to mesto nejakým spôsobom neprekvitalo, že na mňa pôsobilo skôr zaspato. Keď som chodil do iných miest, tak som mal pocit, že sa tam niečo deje, no Rožňava mi pripadala ako spiaca krásavica. Teda ako vlastne funguje to zastupiteľstvo, som začal sledovať až keď začala fungovať Inforožňava. Tak som sa odrazu napriek tomu, že som v Bratislave, ocitol uprostred toho diania. To je úžasná vec, možnosti moderných technológií. Človek keď sleduje takýto informačný zdroj a sleduje ho, aj keď sedí v 300 km vzdialenej Bratislave, tak možno vie o dianí viacej ako ignorant, ktorý žije v tomto meste, ale ide z roboty na nákup do hypermarketu, potom možno do krčmy a domov k televízoru, a v podstate ho nezaujíma, čo sa tu deje. Mňa zaujímalo, čo sa tu deje a bol som teda dosť nepríjemne prekvapený. Nemal som nejaké ilúzie, ale čo som sa postupne dočítal, tak som bol z toho dosť sklamaný. Mám z toho dosť zvláštny pocit, ako keby to zastupiteľstvo sa skladalo len z piatich ľudí, pretože tam bolo iba 5 ľudí, ktorí diskutovali a ten zvyšok tam len sedel a hlasoval. Nepôsobili na mňa ako poslanci, ktorí zastupujú občanov, ale skôr ako lobisti nejakých záujmových skupín. Bol to taký deprimujúci pocit, ani ich tam nebolo 19 a nebol prítomný ani primátor. Neviem z akého dôvodu, lebo to tam nebolo jasne prezentované, aký dôležitý program mal v takejto vážnej ekonomickej situácií mesta. Hlasovalo sa tam aj za nejaké výdavky, ktoré však nie sú vykryté, takže trochu mi to pripomína Grécko, ktoré je pred štátnymi bankrotom. Malo by tam byť 19 elitných rožňavských ľudí, ktorí by mali prinášať nápady a navrhovať riešenia, ja som tam videl iba troch.

Ako na teba pôsobí Rožňava po rokoch – využíva svoj potenciál?

Absolútne ho nevyužila, veď my tu sedíme na hotových pokladoch. Krásna Hôrka, Betliar, jedna jaskyňa, druhá jaskyňa, Slovenský kras, Slovenský raj – čo viac si môžeme želať? A pritom tu je bieda. Keď som tu prišiel v letnej sezóne v nedeľu popoludní na námestie, bolo tu mŕtvo. Priznám sa, nemám nejaké riešenie, neštudoval som cestovný ruch, ale nepochybne sú tu ľudia, ktorí tomu rozumejú a ktorí by mohli prísť s nejakými návrhmi. V tejto chvíli je to o to ťažšie, že peňazí je málo, ale to sa malo riešiť už pred mnohými rokmi. Takisto sa rieši otázka priemyselného parku, ale priemyselný park tu mohol byť už pred ôsmimi rokmi. Rožňava dostala vtedy 2 mil. eur a v tom čase bol kurz oveľa vyšší. Peniaze boli schválené, mesto malo urobiť určité kroky, zabezpečiť pozemok atď., ale nebolo to schopné spraviť, takže Rožňava o tie peniaze jednoducho prišla. Nebola vyvodená, samozrejme, žiadna zodpovednosť, ako to u nás býva zvykom. To bola premrhaná príležitosť, tie peniaze nakoniec dostalo iné mesto, lebo hrozilo, že prepadnú. Boli to peniaze z prístupových fondov Únie z programu PHARE. Priemyselný park tu mohol byť postavený pred 8 rokmi a už tu mohli byť nejaké firmy a mohli poskytovať pracovné miesta.

Dorástla tu už podľa teba nová generácia ľudí, ktorá by sa mohla v miestnej politike angažovať?

Je tu taká skupina ľudí, sledujem ju už nejaký čas. Najprv to boli jednotlivci, ktorí sa nedávno dali dohromady do neformálnej skupiny Občiansky klub Rožňava. Ja len dúfam, že sa rozhodnú kandidovať vo voľbách a že ich občania aj podporia, lebo partia, ktorá momentálne sedí v mestskom zastupiteľstve, s výnimkou možno troch ľudí, tá toto mesto nikam ďalej neposunie. Tu je potrebné urobiť radikálne zmeny vo fungovaní mesta. Treba si tiež uvedomiť, že mesto nerobí nič iné, len vlastne narába s peniazmi občanov, či už sú to priame dane, ako dane z nehnuteľností, alebo sú to podielové dane, ktoré mesto dostáva od štátu. Volení zástupcovia – poslanci sú ľudia, ktorí sa majú starať o to, aby sa tieto peniaze využili efektívne a prvým predpokladom je, že občania majú teda dostatok informácií o tom, ako sa tieto peniaze vynakladajú. A to by malo zabezpečiť mesto, mestský úrad, mestské zastupiteľstvo. To by nemali byť občania, ktorí sa horko-ťažko dobíjajú cez infozákon a inými spôsobmi k týmto informáciám. Mesto by malo zverejňovať, na čo vynakladá peniaze, z čoho má aké príjmy. Samozrejme, keď je to takto transparentné, tak sa ťažšie kradne a ťažšie sa zadávajú zákazky kamarátom. Verejné obstarávanie by malo byť robené nie tak, aby sa splnili nejaké minimálne podmienky dané zákonom, ale tak, aby sa ho zúčastnilo čo najviac možných dodávateľov, pretože len vďaka vysokej konkurencii bude ponúkaná nižšia cena. Zastupiteľstvo riešilo najmä to, odkiaľ získať peniaze a vôbec sa neriešila otázka, kde by sa dali ušetriť. Je napr. predložený návrh aktivistov znížiť počet poslancov z 19 na 13, teda nič tak hrozné, že by mesto nemohlo kvalitne fungovať, ale sa ušetria finančné prostriedky. Áno, nie také, ktoré by spasili mesto, ale dá sa potom len z tejto jednej úspory opraviť jedna strecha na škole, a to je dosť podstatné. A možno, keby sme sa pozreli podrobne na ďalšie výdavky mesta, tak by sme prišli na to, že sa vyhadzujú peniaze aj na iné veci, menej viditeľné. Asi by sme len samotnými úsporami nevyriešili situáciu, ekonomická kríza má jednoducho dopady aj na silnejšie ekonomiky ako je Slovensko, ale tá situácia by nebola možno tak zlá. Nevidím snahu, nevidím záujem začať šetriť aj malé sumy, ktoré keď sa poskladajú, tak z toho môže byť pekné číslo.

V posledných rokoch sa objavuješ aj v médiách ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, akým témam alebo oblastiam sa tam venuješ?

V Konzervatívnom inštitúte sa venujem trom témam. Prvou je zahraničná politika Slovenskej republiky z pohľadu hodnôt. Vzťahy našej vlády s krajinami, v ktorých vládnu nedemokratické režimy, porušujúce ľudské práva a občianske slobody svojich vlastných občanov, ale aj postoje vlády k disidentom a prodemokratickým hnutiam v nedemokratických krajinách. Táto práca je z môjho pohľadu splácaním dlhu, ktorý cítim voči ľuďom, ktorí v časoch, keď bola Európa rozdelená železnou oponou, rovnakým spôsobom poukazovali na porušovanie ľudských práv a občianskych slobôd v komunistických totalitných režimoch. Druhou témou je európska integrácia a treťou transparentné a efektívne využívania eurofondov na Slovensku. Alebo inak, boj proti korupcii a klientelizmu pri rozdeľovaní fondov Európskej únie.

Téma eurofondov v posledných dvoch rokoch silno rezonovala v slovenských médiách, stačí spomenúť kauzu tzv. nástenkového tedra.

Áno, aj my sme prispeli k tomu, že sa nielen v médiách viedla živá debata o tom, ako sa využívajú, resp. zneužívajú fondy EÚ. Konkrétne potom, čo Aliancia Fair-Play zverejnila informácie o tom, aké vysoké čiastky boli za niektoré služby fakturované v rámci nástenkového tendra, sme na všetky ministerstvá, ktoré majú na starosti manažovanie fondov EÚ, napísali žiadosti o informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V prvom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stáli logá jednotlivých operačných programov. Výsledky boli šokujúce. Kým napríklad Ministerstvo hospodárstva SR zaplatilo za logo operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast 50 tis. Sk, tak Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR zaplatilo za porovnateľné logo Regionálneho operačného programu až 2,5 mil. Sk. V druhom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stála tvorba web stránok jednotlivých operačných programov. Výsledky boli nemenej šokujúce. Kým Ministerstvo hospodárstva SR za web stránku operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast zaplatilo 83 tis. Sk bez DPH, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zaplatilo za web stránku Národného strategického rozvojového rámca dokonca dvakrát dvom rôznym firmám spolu 2,2 mil. Sk a to v priebehu necelého jedného roka.

Ako je podľa teba možné, že ministerstvá – politici alebo štátni úradníci takto plytvajú s peniazmi Európskej únie, ale aj s peniazmi slovenských daňovníkov?

Využívajú to, že celý proces rozhodovania o fondoch EÚ je netransparentný a verejnosť nemá takmer žiadne informácie ako sa rozhoduje o tom, kto dostane zákazku alebo nenávratné finančné prostriedky (granty). Takéto netransparentné prostredie je živnou pôdou pre korupciu a klientelizmus. Ale to sa netýka iba eurofondov, týka sa to hospodárenia štátnej správy i miestnej a regionálnej samosprávy vo všeobecnosti.

Mestské zastupiteľstvo v Rožňave nedávno odhlasovalo zapojenie sa do projektu Transparentné mesto, na ďalšom zasadnutí však zrušilo ukladaciu časť svojho uznesenia. Ako to vnímaš vzhľadom na svoje skúsenosti v tejto oblasti?

Projekt transparentné mesto je výborná vec pre samosprávy, ktoré majú úprimnú snahu otvoriť sa svojim občanom a chcú odbornú pomoc, ako to čo najlepšie urobiť. Ale základným predpokladom úspešnosti takéhoto projektu je skutočne úprimný záujem predstaviteľov mesta. A toto ja v Rožňave nevidím. Najprv na jednom zasadnutí zastupiteľstva za prítomnosti zástupcu Transparency International Slovensko (TIS) s veľkou pompou odhlasovať zapojenie sa do projektu a na ďalšom zasadnutí povedať, že TIS robí „tvrdý biznis“ a preto to my urobíme sami, aj keď nevieme ako. To nesvedčí o úprimnom záujme predstaviteľov mesta.

Niektorí poslanci argumentovali vysokou cenou za projekt, a to v čase, keď mestu akútne chýbajú peniaze.

V poriadku, ale cenu za projekt si mali zistiť predtým, ako odhlasovali zapojenie sa do projektu na predchádzajúcom zasadnutí zastupiteľstva. A že je Rožňava v zlej ekonomickej situácii, to vieme už minimálne rok, aj keď také dramatické, ako je to v súčasnosti, to ešte nebolo. Koniec-koncov, Ivan Rončák z TIS v rozhovore pre Inforoznava.sk jasne povedal, že existujú dve cesty, ako dosiahnuť želaný cieľ. Tá prvá je, že smernice a postupy si vypracuje mesto samo, druhá možnosť je, že ich vypracovanie zadá externej spoločnosti. Poslanci najprv jednohlasne zahlasovali za druhú možnosť a na ďalšom zasadnutí sa priklonili k prvej možnosti, pričom vedenie mesta evidentne netuší, čo má vlastne robiť. Alebo to možno vie veľmi presne, len sa tomu chce vyhnúť.

Ako by si postupoval ty, keby si bol voleným predstaviteľom mesta?

Priznávam, že ja by som vzhľadom na finančnú situáciu mesta šiel prvou cestou. Ale ja mám celkom jasnú predstavu, čo by sa v meste v tomto smere malo robiť aj vďaka tomu, že som v minulosti spolupracoval s TIS na niekoľkých projektoch a zúčastnil som sa na viacerých konferenciách a seminároch, ktoré organizovali. Tejto téme sa venujú aj moji kolegovia z Konzervatívneho inštitútu. A predovšetkým, inšpiráciu by som čerpal z mesta Šaľa, ktoré začalo realizovať väčšinu aktivít obsiahnutých v projekte Transparentné mesto vlastnými silami rok pred tým, ako sa tento projekt s podporou TIS začal realizovať v meste Martin. Práve príklad mesta Šaľa ukazuje, že keď je skutočný záujem volených predstaviteľov otvoriť mesto občanom, tak sa dá urobiť veľa pozitívnych vecí za málo peňazí a v konečnom dôsledku sa uplatňovaním týchto opatrení dokonca dajú peniaze aj ušetriť.

Teba baví politika, študoval si politológiu, si analytikom, vystupuješ v médiách, situáciu v Rožňave, kde máš trvalý pobyt, podrobne sleduješ. Uvažuješ teda o tom, že by si sa zapojil do tunajšej komunálnej politiky?

Áno, uvažujem o tom. Ako som povedal, kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz. Tváriť sa, že nechcem mať s niektorými ľuďmi nič spoločné a preto tam nejdem, to nie je riešenie. Keďže sa mi nepáči, ako funguje mestské zastupiteľstvo, ako sa v ňom narába aj s mojimi peniazmi, tak uvažujem o tej možnosti, že by som kandidoval. Pokúsim sa presvedčiť svojich rodákov, že sa dá robiť politika na miestnej úrovni aj iným spôsobom.

Budeš kandidovať za poslanca, alebo na post primátora?

Nevylučujem ani jedno, ani druhé, predsa len je to trochu závažnejšie rozhodnutie, takže chcem sa v najbližších týždňoch rozprávať s viacerými ľuďmi na túto tému a na základe toho sa rozhodnem.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto & Video: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Kuhn v ňom urobil len drobné zmeny bez dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí.

 Loading ...

Reklama

PRAVIDLÁ DISKUSIE

Diskutujúci nesie za svoj diskusný príspevok zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Redakcia nezodpovedá za obsah diskusných príspevkov. Komentáre alebo ich časti nebudú zverejnené najmä v prípade, ak nie sú zamerané k téme článku, obsahujú vulgarizmy, rasistické výrazy alebo sú osobným útokom na autorov redakčných príspevkov a iných diskutujúcich a tiež v prípade, ak budú odkazovať na iné stránky. Oneskorenie zverejnenia komentára môže nastať, ak nie je k dispozícii ani jeden z editorov portálu, ale tiež z technických príčin. Pre komunikáciu s redakciou píšte na redakčný email redakcia@inforoznava.sk, alebo použite odkazy pre redakciu.

Reklama

Chcete niečo k téme článku napísať?

Reklama

Najdiskutovanejšie za posledných 10 dní

• Bollo rozdal zhabané noviny(41)
• Ako som odmietol Boha(36)
• Gašparovič Čentéša nevymenuje(30)
• Mečiar sa prehnal Rožňavou (video)(21)
• V centre Rožňavy je klzisko(20)

• Najčítanejšie za posledných 10 dní

  • Bollo rozdal zhabané noviny (2080)
  • Mečiar sa prehnal Rožňavou (video) (1636)
  • Dobšinská zima 2012 (1341)
  • V centre Rožňavy je klzisko (1262)
  • Ako som odmietol Boha (1133)

• Najnovšie komentáre

  • Tímea Bagačková Zollerová: Mozno sa len...
  • juro: Patko! Vysvetlenie je jednoduché....
  • Ivan Kuhn: Aha. Aké jednoduché a...
  • Gabriel Bogdán: Nechápeš lebo nemáš...
  • helena: Asi to bude taká záhada ako Váš...

Posledných 30 komentárov >>

Reklama

Reklama

Servis

Reklama

© 2007 - 2012 ® infoRoznava.sk – najčítanejší rožňavský portál · · e-mail: redakcia@inforoznava.sk · · Prihlásiť sa