Hardangervidda

 V centrálnej časti južného Nórska, v kraji Hordaland, sa na ploche 7 400 km2 rozprestiera najväčšia európska náhorná planina Hardangervidda, jedna z turisticky najpríťažlivejších oblastí Nórska. Vek planiny sa odhaduje na viac ako 400 miliónov rokov, pri čom celá Škandinávia je z geologického hľadiska najstaršou oblasťou Európy.

Západná časť polostrova so Škandinávskymi horami vznikla kaledónskym vrásnením na začiatku prvohôr, v druhohorách bola celá platforma zarovnávaná a v treťohorách v dôsledku alpínskeho vrásnenia rozlámaná a jednotlivé kryhy sa zdvihli do rôznych výšok. Reliktom z dôb, kedy bolo pohorie platformou sú fjeldy – zarovnané vrcholové plošiny.

V štvrtohorách došlo v dôsledku ochladenia ku komplexnému zaľadneniu polostrova, ktorý sa pod tlakom ľadovca zanoril a s následným otepľovaním pred 10 tisíc rokmi sa ľadový pancier roztopil a zanechal trogy (ľadovcové doliny) a na západnom pobreží fjordy.

Hardangervidda je budovaná prevažne žulovým a bridlicovým podložím a povrch planiny výrazne poznamenalo štvrtohorné zaľadnenie. Zvlnená kopcovitá krajina so zarezanými ľadovcovými údoliami je posiata množstvom jazier, pretkaná riekami a potokmi, prelínajú sa tu mokrade, vresoviská i rašeliniská. Z geomorfologického hľadiska sa východná a západná časť výrazne odlišujú. Východné okraje planiny do nižšej nadmorskej výšky prechádzajú plynule a povrch je pokrytý nízkou vegetáciou, západný okraj tvorí skalnatý terén a planinu s holými zaoblenými vyvýšeninami na okrajoch lemujú príkre zrázy. V hlboko zarezaných ľadovcových údoliach s divokými riekami sa nachádza množstvo vodopádov, najznámejším je 182 m vysoký Voringføssen.

Odlišné sú i klimatické pomery v jednotlivých častiach plošiny. Západná časť je vzhľadom na intenzívnejší vplyv Atlantického oceánu bohatšia na zrážky, východná je mierne kontinentálnejšia.

Najvyššou horou Hardangerviddy je 1721 metrov vysoký Sandfloeggi, ale bezpochyby najpôsobivejším vrcholom pútajúcim pozornosť z každej strany je skalnatý Hårteigen (1690 m), pripomínajúci obrovský klobúk, horolezci zas obľubujú Nupseggu (1674 m) a Solfonn (1674 m n. m.). Na severe ohraničuje náhornú plošinu Hardangerjøkulen (1862 m) – šiesty najrozľahlejší ľadovec s rozlohou 73 km2. I napriek tomu, že leží mimo územia národného parku, v nadväzujúcej chránenej oblasti, je vďaka zreteľnému bielemu vrcholu neprehliadnuteľný.

 Flóra

Náhorná planina sa nachádza nad hranicou lesa. Najkrajšia býva v skorom lete, keď zakvitne záplavou rôznofarebných kvetov. Vegetačný kryt tvorí väčšinou horská arktoalpínska tundra s lišajníkmi, machorastami a nízkymi kríčkami. Vyskytujú sa tu typické druhy vresovísk, rašelinísk a mokradí ako brusnice, zakrpatené brezy či vŕby, vyššie dreviny len zriedka – v nižších polohách. Nadmorskou výškou podmienené vysokohorské podnebie umožnilo výskyt mnohých arktických rastlín južnejšie, než kdekoľvek inde v Európe. Väčšia druhová rozmanitosť sa rozvinula vo vlhkejšej západnej časti planiny, východná suchšia je pokrytá prevažne trávnatými porastmi. Najbohatšie flóra náhornej plošiny sa nachádza v širokom vápnitom páse okolo hory Litlos, na celej ploche planiny bolo zmapovaných viac ako 500 druhov vyšších rastlín.

 Fauna

Hardangervidda je najjužnejšou enklávou viacerých arktických zvierat. Vzhľadom na nedostatok bezpečných prirodzených úkrytov sa tu vyskytuje iba 21 druhov rôznych cicavcov, okrem polárnej líšky žiadne šelmy a preto je bezpečným hniezdiskom pre takmer 100 druhov vtákov. Okrem bežných vtáčích druhov tu žije Sovica snežná (Bubo scandiacus), Orol skalný (Aquila chrysaetos), Orliak riečny (Pandion haliaetus), Sokol lovecký (Falco rusticolus), Pôtik kapcavý (Aegolius funereus). Známa je divokými sobími stádami, ktorých stav sa v roku 2008 odhadoval na 8 tisíc jedincov. Soby sa v priebehu roka sťahujú po celej náhornej planine za pastvinami, živia sa hlavne lišajníkmi, ktoré i v zime vyhrabávajú spod snehu. Ani na Hardangervidde sa v mokraďovitých častiach nedá vyhnúť rojom komárov, muchničiek a podobného agresívnemu hmyzu, ktorý dokáže letnú návštevu riadne znepríjemniť.

Osídlenie

S ústupom ľadovca poslednej doby kamennej pred 9 000 rokmi sa na planinu začali sťahovať ľudia. Osídlenie s najväčšou pravdepodobnosťou súviselo s migráciou sobov a na planine sa zachovali staré chodníky spájajúce západnú a východnú časť Nórska. Súčasné komunikácie planinu obchádzajú a prístupové cesty končia na úpätí. V súčasnosti sa na planine nenachádzajú žiadne osady okrem niekoľkých turistických chát a refúgií, mestá sú na úpätí planiny a sú východiskami turistických ciest.

V roku 1981 bol v centrálnej časti planiny vyhlásený národný park (Hardangervidda nasjonalpark), ktorý zaberá takmer polovicu celkovej rozlohy. Park sa rozprestiera na rozmedzí troch nórskych krajov – Buskerud, Telemarka a Hordaland. Pre návštevníkov tu fungujú dve centrá: Hardangervidda Natursenter pri Eidfjorde a Hardangervidda Nasjonalparksenter v Tinne. Pre návštevníkov tu fungujú dve centrá: Hardangervidda Natursenter pri Eidfjorde a Hardangervidda Nasjonalparksenter v Tinne. Centrá sú koncipované na prežitkovej báze a podrobne popisujú ekosystém náhornej planiny. Návštevník sa zoznámi s prírodnými zaujímavosťami planiny a jej bezprostredného okolia, históriou a spôsobom života miestnych obyvateľov a dôsledne zmapovanými antropogénnymi prvkami regiónu.

Geilo

V severozápadnej časti kraja Buskerud sa nachádza jedno z najstarších turistických centier planiny – mestečko Geilo. Prispaná dedinka na úpätí Hardangerviddy sa zmenila na významné lyžiarske stredisko už v roku 1935, kedy sa tu konali prvé preteky v zjazde. Vďaka malým výškovým rozdielom je ideálnym miestom pre bežkovanie a blízkosť impozantného 1933 metrov vysokého masívu Hallingskarvet je i v lete atraktívnym miestom pre horskú turistiku.

Finse

Finse sa nachádza na severnom okraji Hardangerského ľadovca v kraji Hordaland. Nevedie sem iná cesta, než železnica, ktorá spája Bergen s Oslom a s nadmorskou výškou 1222 metrov je najvyššie položenou stanicou v Nórsku. Finse vzniklo v roku 1901 a už v roku 1914 tu bolo otvorený prvý zimný štadión. Skutočný zlatý vek mestečko zažilo v 60-tych rokoch, kedy sa tu koncentroval turistický ruch zimnej i letnej sezóny, keďže je východiskovým bodom pre výstup na Hardangerjøkkul. Nachádza sa tu múzeum železnice a pamätník pripomínajúci tragickú výpravu škótskeho polárneho bádateľa Roberta Falcon Scotta, ktorý sa vo Finse pripravoval na dobytie južného pólu (prvenstvo patrí Nórovi Amundsenovi). V marci 1979 tu Irvin Kerschner natočil scény v poradí druhej natočenej epizódy série Star Wars – Impérium vracia úder.

Eidfjord

Rázovitým mestečkom na SZ úpätí planiny je Eidfjord na konci úzkeho rovnomenného fjordu. Je jednou zo vstupných brán na Hardangerviddu. V miestnom informačnom stredisku Natursenter v Øvre Eidfjorde získate širokospektrálne poznatky o planine i jej okolí. V samotnom Eidfjorde sa nachádza románsky kostolík z roku 1309 a v jeho okolí niekoľko ďalších zaujímavostí. Asi najatraktívnejšou je vodopád Vøringfossen, na ktorý sa dá pozrieť z viacerých miest – od hotela Fossli, priamo z kaňonu Måbodalen, kam z výšky 182 metrov padá či zo starej cesty nad kaňonom, po ktorej jazdí turistický “trolí vláčik“ Nad údolím je často vidieť dúhu, ktorá z triešte vodných kvapiek počas slnečného dňa vzniká. Súčasná moderná komunikácia je vedená sériou špirálovitých tunelov, ktoré prekonávajú prevýšenie takmer 200 metrov. Množstvo vody vo vodopáde je regulované, slúži ako zdroj pre hydroelektráreň Simakraftverk, jednej z najväčších vodných elektrární na svete, do ktorej sú organizované prehliadky. Za elektrárňou, ktorá je situovaná v útrobách skaly v 700 metrov dlhom tuneli a nijako nenarušuje vzhľad krajiny, sa údolím Simadalen dostanete na starú farmu Kjeåsen, ktorá je ukážkou historických fariem v Nórsku. Podľa poverčivých Nórov prebývajú na farme trolli, morské panny, víly a iné rozprávkové bytosti. V skutočnosti sme tam stretli iba rodinu, ktorá farmu i v súčasnosti obhospodaruje. Na farmu vedie úzka cesta, ktorá má stanovené prísne prevádzkové pravidlá – každých 30 minút idú autá striedavo hore i dolu. Eidfjord je cieľom i pre výletné lode – na jednej zo svojich prvých plavieb tu bola i Quin Mary II.

Odda

Pri Odde, pod malým ľadovcom Folgefonna, sa nachádza jedna z najpozoruhodnejších technických pamiatok v Nórsku – hydroelektráreň a priemyslové múzeum (Norsk Vasskarft og Industristadmuseum) Tyssedal. Elektráreň nechal postaviť v roku 1906 priemyselník Sam Eyde a za obeť jej padol vodopád Tyssefossen, vody ktorého boli spútané niekoľkými priehradami. Elektráreň, ktorá svojho času produkovala 10% nórskej spotreby energie, bola nie len technologickým unikátom, ale i pozoruhodným architektonickým počinom, autormi projektu boli architekti Thorvald Astrup a Victor Nordan a inšpiráciu čerpali z talianskej architektúry. Výsledkom je priemyselná budova s mimoriadnou estetickou hodnotou.

Røldal

V zovretí mohutných hôr sa na južnom úpätí planiny nachádza mestečko Røldal. Je významnou dopravnou križovatkou ciest dvoch hlavných ťahov a lyžiarskym strediskom s najdlhšou sezónou. Nachádza sa tu jeden z najstarších drevených stĺpových kostolíkov z 13. storočia a napriek tomu, že bol výrazne prestavaný, je známym pútnickým miestom. Røldal bol 21. marca 1958 poslednou obcou v Nórsku, ktorá bola elektrifikovaná.

Rjukan

Rjukan je jedinečné mesto v údolí rieky Måny medzi majestátnym Gauspatoppenom a JV svahmi Hardangerviddy, ktoré vzniklo pri hydroelektrárni Vemork a továrni na syntetické hnojivá. Z Rjukanu vedie na planinu lanová dráha Krossobanen a nad mestom sa nachádza lyžiarske stredisko Gaustablikk.

Haukeliseter

Haukeliseter je najjužnejím bodom Hardangerviddy, je východiskovým bodom viacerých turistických trás a lyžiarských stredísk. Nachádza sa tu informačné centrum, ubytovacie kapacity, obchod a rýchle občerstvenie.

Alena Golianová

Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
  

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli