Zápisky z Kyjeva 5

Keď sa stretnú predstavitelia rôznych slovanských národov, vždy je to zaujímavé.
Možno aj tým, že niekedy vôbec nie je potrebný tlmočník, veď sme všetci bratia a rozumieme si, aj keď nás oddeľujú nejaké tie geopolitické a jazykové bariéry. Jedným z atribútov, ktorý nás Slovanov spája, je aj to, že sme pohostinné národy, ktoré sa k hosťom správajú vždy s úctou a rešpektom. A tak sa niekedy stane, že cez túto dobrotu si nevšimneme nepriateľa a ani nevediac ako, ocitneme sa pod nadvládou niekoho iného. Taký bol osud Slovákov aj Ukrajincov po stáročia. A tak sa niet čo diviť, keď sme dnes svedkami brutálneho nacionalizmu, ktorý sa odvoláva na tieto skutočnosti minulosti a tvrdí, že teraz je to rovnaké a hrozí nám reálne nebezpečenstvo toho, že história sa bude opakovať. Nie som politológ, ani sa do politiky veľmi nechcem miešať, len vám v tomto, možno viac serióznom diele zápiskov chcem priblížiť, ako je to s politikou, nacionalizmom a fungovaním štátu na Ukrajine.
A keďže som hneď v začiatku načrtol otázku nacionalizmu, tak poďme priamo in medias res. Dva týždne dozadu som sa zúčastnil na nacionalistickom pochode UPA (Ukrajinská Partizánska Armáda). Niežeby som bol prívržencom nacionalizmu, ale nesmierne ma zaujímalo, ako to funguje práve tu na Ukrajine. A hlavne práve teraz, keď sa blížia komunálne voľby a do parlamentu sa dostal návrh zákona na dvojjazyčnosť, teda oficiálnym jazykom by sa na Ukrajine stala okrem ukrajinčiny aj ruština. Dalo by sa povedať, že v týchto dňoch sa Ukrajinou preháňa taká menšia revolúcia, na ktorej mám tu česť sa zúčastniť aj ja.
Heslo „revolúcia“ znelo zborovo aj na zjazde národniarov, ktorý sa konal pred Ševčenkovou univerzitou a to priamo pod sochou tohto národného buditeľa 19. storočia. Spočiatku to vyzeralo len na pár stoviek prívržencov, ale postupom času sa nevedno odkiaľ nazbierala obrovská masa ľudí a médiá nakoniec informovali, že pochodu UPA sa zúčastnilo vyše 10.000 ľudí. Mne ako nezainteresovanému divákovi sa zdal tento zjazd pomerne pokojný, na rozdiel od Slovenska, kde je nacionalizmus často veľmi úzko spätý s fašizmom a rasizmom. Po rozhovoroch s domácimi som pochopil, že až také ružové nie je, ale napriek všetkému sa mi to zdalo trochu civilizovanejšie ako u nás doma. A tak som tam stál, počúval všetky prejavy, niektoré pomerne erudované a plné myšlienok hodných zamyslenia, iné zapálené a ohnivé, takmer burcujúce do boja za slobodu.
Keď už hovoríme o tej slobode, človek má tu na Ukrajine pocit(a ten pocit sa umocňuje každým rozhovorom s predavačom, spolužiakom, učiteľom…), že hoci si Ukrajina vybojovala svoju nezávislosť už pred takmer 20-timi rokmi, musí o ňu stále bojovať a zápasiť. A nielen o ňu, ale aj o svoj jazyk. Na tento fakt upozorňovali letáky s heslom „Zachráň svoj jazyk“, ktoré sa rozdávali na zjazde UPA, aj pred univerzitou. A tak som si povedal – kto by mal zachraňovať a podporovať ukrajinský jazyk, ak nie ja – ten, čo ho študuje a pre ktorého to bude hádam raz aj živobytie. Moje revolučné nadšenie však rýchlo opadlo, keď som zistil, že niektorí moji spolužiaci (študenti ukrajinskej filológie) mali zakázané zúčastniť sa tohto protestu a bola im sľúbená rektorská kontrola, ktorá sa na moje počudovanie nakoniec aj konala. Mňa sa to však netýkalo a tak som s povolením vedúcej katedry anglického jazyka vynechal pondelňajšiu hodinu angličtiny a išiel zachraňovať „svoj jazyk“.
Cestou som si v podchode na Námestí Nezávislosti kúpil ukrajinskú vlajku, nejaké odznaky a poďho na demonštráciu. Pravdu povediac som očakával väčšie masy, ale myslím, že aj tak nás bolo počuť a vidieť. Akcia sa konala priamo pred Verchovnou Radou (ekvivalent našej Národnej Rady), kde sa práce prerokovával návrh dvojjazyčnosti. Osobne proti ruštine nič nemám, nech si každý rozpráva ako chce a ako mu je ľahšie a príjemnejšie, ale veď čím je národ bez svojho jazyka? Už Herder, Humboldt a nakoniec aj sám Šafárik hovoril, že jazyk je vedomím národa a koniec koncov aj jedným z jeho podstatných identifikačných znakov. A ak Ukrajinci sami nechcú rozprávať po ukrajinsky, alebo je im táto otázka ľahostajná, je ľahké domyslieť si, ako to je s inými vecami. A tak som tieto svoje myšlienky, len trochu kostrbatejšie formuloval aj moderátorke miestnej televízie, ktorá ma poprosila, či by som jej nepovedal pár slov o tom, prečo som dnes prišiel. Hneď som jej povedal, že s tým nemám problém, ak jej nevadí, že som zo Slovenska. Problém zjavne nebol a tak som poskytol interview ako pre televíziu, tak aj pre ukrajinský rozhlas.
Jedna z otázok sa týkala aj politickej situácie v krajine. Myslím, že celé je to zakotvené práve niekde tu. Ukrajina je krajina s obrovským potenciálom, ktorým sa ale márni čím ďalej tým viac a obyčajní ľudia z tohto potenciálu nemajú žiaden úžitok. Všetko to ide niekde do stratena, a tým stratenom myslím vrecká štátnych predstaviteľov. Ukrajina mi bohužiaľ pripomína jednu obrovskú marionetu, ktorá sa veľmi usiluje ísť doprava, ale motúziky poťahuje bábkoherec na ľavej strane tohto pomysleného politického pódia. A táto nejednoznačnosť a rozdrobenosť neprospieva nikomu (teda, ak nepočítame tých pri koryte).
Akurát včera som mal možnosť zhliadnuť divadelnú hru Oleksandra Olesa, ukrajinského dramaturga, poeta a prekladateľa, ktorá pojednáva o získaní nezávislosti a vytvorení akéhosi parlamentu, ktorý by riadil novovzniknutý štát. Je zaujímavé, že táto hra bola napísaná v roku 1936 a Ukrajine sa podarilo vytvoriť samostatný štát až o nejakých 40 rokov neskôr. Táto hra bola však nadčasová už vtedy a nadčasová zostáva až dodnes, a bohužiaľ ešte nejakých pár rokov podľa mňa aj bude.  Keď som sa pýtal na názor na hru mojej ukrajinskej spolužiačky Anji, povedala, že by sa najradšej niekde schovala a že sa tak trochu hanbí za ukrajinský národ. Ja som síce nepoznal celé historické  pozadie a niektoré alúzie mi unikli, no hra bola trefná a výstižná. Hlavným motívom bola názorová odlišnosť pri dohadovaní sa, ako to bude s riadením štátu. Miestom, kde sa ale vždy všetci stretli, a to aj názorovo, bol válov, kde sa všetci napapkali a boli spokojní. Alebo inými slovami- Ukrajinci sa dohodnú takmer na všetkom, ak je pri tom fľaška pálenky a nejaká klobáska alebo slaninka.
Aby som zostal nanajvýš aktuálny, myslím si ,že otázka dnešných dní znie – Bude tá fľaša pálenky americká, ruská alebo ukrajinská?
A aby som nezabudol, ten zákon o dvojjazyčnosti neprešiel, respektíve bude sa prerokúvať niekedy koncom novembra. Tak uvidíme, ako sa to tu dovtedy vyvinie…

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August