Zápisky z Kyjeva 2

Dnes je to presne týždeň, čo som priletel do Kyjeva. Neviem, koľko času potrebuje človek na aklimatizovanie sa, ale myslím, že mne sa to za ten týždeň celkom podarilo.
Cesta do školy už trvá tak, ako by som si to ja aj pedagógovia predstavovali, metro mi nerobí žiaden problém a čo je veľmi podstatné pre moju mamu a starkú – nehladujem. Predpokladám, že problém by mohol nastať okolo soboty, kedy by mi malo dôjsť spodné prádlo. Pokiaľ som správne informovaný a nedošlo k žiadnemu komunikačnému šumu, práčka na internáte nie je, takže budem musieť z mobilu vytiahnuť nejaké kyjevské kontakty a zo zásuvky Študentskú Pečať, na ktorú si už dva dni robím zálusk.
Ak som moje prvé zápisky končil so slovami, že Kyjev je mesto protikladov, tieto začnem tým, že Kyjev je šialený. Milióny ľudí každé ráno v metre, každý podchod vyplnený šiatrami plnými kadečoho od výmyslu sveta, polícia na každom kroku, slaninový bar, opití ľudia na lavičkách po preflámovanom piatku, autá od výmyslu sveta  a neopakovateľná jazda maršrutkou.
Maršrutka to vám je zvláštny dopravný prostriedok. To je niečo ako malý MHD mikrobus. Moja spolužiačka Anka ale vraví, že to je oveľa lepšie ako MHD. Hádam najlepšie maršrutku charakterizuje nápis, ktorý som si dnes prečítal v jednej z nich: „Chcete vystúpiť? Zakričte!“ Hneď vedľa síce bolo napísané, že vodič je povinný vydať vám lístok, čo určite nehrozí, ale ten prvý nápis je veľmi presný.
Čo ma ale prekvapilo oveľa viac ako tieto improvizované zastávky na „znamenie“, bola čestnosť kyjevských pasažierov. Tieto mikrobusíky sú väčšinou úplne preplnené a tak sa tam tlačíte ako sardinky, takže vodič nemá ani poňatia, koľko ľudí nastúpi alebo vystúpi. Ľudia si však podávajú peniaze od zadných dverí až k šoférovi a ten, ani nepozerajúc na cestu, im cez všetkých pasažierov vracia výdavok. Možno to niekomu tak nepríde, ale pre mňa to bolo veľmi zaujímavé.
Zaujímavý je aj posun komunikácie v ukrajinčine. Moja menšia frustrácia z ruštiny vyvrcholia predvčerom v supermarkete. Vkročil som do potravín a v tom na mňa pani ochrankárka čosi zakričala. Tak som sa vrátil a v ruštine si vypočul, čo som zase spravil. Zhruba  som pochopil o čo jej šlo, no povedal som si, že dnes to skúsim inak a tak som na jej otázku: „Panimaješ?“ odpovedal: „Nipanimaju. Sprobujte ukrajinskoju“. (Nerozumiem, skúste po ukrajinsky). Na to milá pani zagúľala očami, ale nakoniec mi brilantnou ukrajinčinou povedala, že jej mám dať fľašu s vodou, čo som mal v bočnom vrecku batohu, označila mi čiarový kód a vrátila mi ju. Prehodili sme ešte pár slov a dokonca so želaním pekného dňa sme sa rozlúčili. Aké jednoduché a účinné.
Moje nadšenie vzrástlo o pár hodín neskôr, keď sme boli spolu so spolužiačkami na neďalekom trhu kupovať hrniec. S predavačom som sa hneď dal do reči a keď som mu povedal, že som študent zo Slovenska, tak sa začudoval a pochválil mi dobrú ukrajinčinu. Ktovie ale, či mi len nemotal medové fúzy, lebo podobný hrniec, ako som kúpil u neho, som našiel o 200 metrov nižšie o 10 hryvien lacnejšie. A to som ešte zjednal nižšiu cenu. Keď už nič iné, tak aspoň nový kontakt na trhovisku.
Aby to ale nezostalo také idylické, dnes som zase spadol z oblakov na zem. Na hodine angličtiny zadala učiteľka na domácu úlohu preklad. A to dievča vedľa mňa ma dorazilo. Otázka č. 1: „Do ukrajinského jazyka?“ Otázka č. 2: „A spisovného?“ Welcome to Kiev…
Ale aby som nezostal len pri lingvistických aspektoch môjho pobytu, včera som si bol pozrieť pravoslávne kostoly. Nažhavený z nedeľňajšej návštevy „nášho“ katolíckeho kostola sv. Mikuláša, som sa rozhodol obzrieť aj tie „cudzie“. A veru bolo na čo pozerať. Nestačil som sa pokochať pohľadom na Svätomikulášsky Zlatovrchý Kláštor a už na mňa na druhej strane námestia čakala katedrála sv. Sofie (Sofijský Sobor). Foťák bol v permanencii takmer celý deň, tak si pozrite aspoň čo-to z toho, čo som videl. Ja som ale stále taký sklamaný, keď si pozerám tie fotky, lebo nikdy to nie je také, ako keď to vidíte „live“. Naživo je to proste o inom.
Dnes som si chcel ísť pozrieť múzeum Veľkej Vlasteneckej vojny. Cestou sa naskytá možnosť prejsť cez krásny park, plný pamätníkov či už obetiam hladomoru alebo sovietskym hrdinom. Dnes to bolo ale, ako inak, šialené. Na návštevu sa rozhodol prísť prezident (dúfam, že je prezident) Uzbekistanu Azarbajev. Tomu podliehali všetky bezpečnostné opatrenia, pochodujúce vojská a detektory. Tak reku, že sa toho priamo zúčastním, ale ochrankári boli iného názoru a študent-neštudent, babka- dedko, či bezdomovec, všetci sa museli pratať z parku. Nie som nejaký zvláštny fanúšik pána Azarbajeva, možno by ma tak maximálne zaujímala limuzína, na akej prišiel, ale to je asi tak všetko. Tak som si odfotil aspoň to, čo sa dalo, resp. čo som mohol (už si na to dávam pozor) a pobral sa ďalej. Obchádzkou ale predsa som sa nakoniec dostal nielen k múzeu, ale aj k nádhernému komplexu Kyjevo-Pečerskej Lavry.
Ale o tom už nabudúce, keď to pôjdem obhliadnuť detailnejšie. Od uja, ktorý pred komplexom predával odznaky a na želanie zarecitoval krásne po slovensky „Stojí vojak na varte v roztrhanom kabáte“, som sa dozvedel, že ak prídem pred deviatou, nemusím platiť vstupné. Bude to chcieť privstať si, lebo tu v Kyjeve je všetko tak trochu ďaleko, ale kto šetrí, má za tri.
Ó a aby som nezabudol, keď už som dnes hovoril o tej šialenosti, pre slečny ponúkam inšpiráciu na ich veľký deň D. Ja som síce zástancom klasiky, ale aj takto sa dokážu obliecť nevesty v Kyjeve. Tak si to užite.
Text a foto pre Inforoznava.sk: Slavo Gál, Kyjev
Súvisiace články: Zápisky z Kyjeva 1

 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August