Každý tretí obyvateľ Slovenska je zadlžený, viac ako 71 % celkového dlhu obyvateľov Slovenska tvoria úvery na bývanie. Vo väčšine prípadov nevyhnutnosť. Ak chce niekto bývať „vo svojom“, bez hypotéky to zvyčajne nejde.
Hypotéka je kameň na nohe. Človek si nemôže dovoliť nepracovať alebo riskovať. Treba stíhať termíny, robiť nadčasy, dodržiavať limity, napĺňať normy.
Výkon, výkon, výkon. Občas sa v tom zamoce. Lebo keď už byt, prečo nie po čase väčší byt, rekonštrukcia, dom? Ďalší dom. Auto, novšie auto. Dovolenka, ešte lepšia dovolenka. Aj na to treba peniaze, lebo údajne nič nie je zadarmo.
Podľa posledného prieskumu PISA slovenské deti patria v školách medzi najnešťastnejšie na svete. Nešťastnejšie ako slovenské deti sú už len deti v Českej republike a v Kórei.
Dobré známky na ZŠ, prijímačky na SŠ, potom na vysnívanú univerzitu. Naše školstvo je nastavené tiež tak, že u detí hodnotíme výkon. Pokiaľ je dieťa „šikovné“ a má doma podporu, tak to celkom ide. Pokiaľ mu učenie nejde tak ľahko a rodičia sú príliš zaneprázdnení (toto slovo v tejto súvislosti skrýva paletu významov), tak sa dieťa trápi.
No ale zase nie pre každého je škola prioritou. Tak prečo sú tie slovenské deti v školách nešťastné? Lebo sú nešťastné aj doma. Rodičov ledva vídajú, prehodia si s nimi len pár nevyhnutných organizačných informácií. Takmer štvrtina 11-ročných školákov povedala, že sa so svojimi rodičmi rozpráva len málo alebo vôbec.
Rozprávanie. Takmer ho už nepraktizujeme. Komunikujeme virtuálne, s kde-kým, na najbližších nám neraz nezostáva čas. Netrávime spolu čas – nie je čas. Kto sú naši susedia? Nepoznáme ich ani po tvári, nie že po mene. Nestíhame svoje koníčky, zabúdame na svoje sny. Žijeme rýchlo.
Utešujeme sa, že takto žijú všetci, že sa to inak nedá. Že keď chceme pekne bývať, mať dobré auto a cestovať, potrebujeme peniaze, veľa peňazí.
Možno je to dedičstvo komunizmu, máme akýsi podvedomý odpor k tomu, čo je spoločné – napr. verejný priestor – sústreďujeme sa a lipneme na tom, čo je len naše, moje – môj byt/dom, moje auto.
Možno je to únavou pri všetkom tom pachtení, že si prestávame všímať ostatných a to, čo sa týka všetkých. Chceme byť šťastní, my. Výsledkom tohto zhonu sú ale uťahaní dospelí a nešťastné deti.
Potom si raz za rok doprajeme dovolenku. Najradšej čím ďalej od domova, ktorý pripomína to celoročné šialenstvo.
Milo Kováč je človek, ktorý sa nechce náhliť. Pred rokom rozbehol projekt – prvú komunitnú záhradu v meste – Zelená terasa. Podarilo sa mu získať grant v minuloročnom participatívnom rozpočte mesta a začal realizovať svoj sen.
Na zanedbanej mestskej ploche začal spolu s inými nadšencami budovať záhradu. Najprv pribudlo oplotenie, potom záhradný domček, jazierko, vysadili sa nové stromy a kríky, pribudli prvé zeleninové hriadky.
To všetko s cieľom vytvoriť verejný priestor pre všetkých, ktorí si chcú vypestovať vlastnú úrodu, alebo sa len stretnúť s inými ľuďmi v peknom prostredí a zrelaxovať.
V nedeľu 23. júna 2019 sa uskutočnilo slávnostné otvorenie tejto záhrady pre širokú verejnosť pod názvom Záhradná slávnosť. A stalo sa niečo úžasné. Z bytov a domov sa v záhrade poschádzali rodiny s deťmi. Zapojili sa do súťaží. Jednou z disciplín bolo sadenie stromčekov deťmi – vysadilo sa ich 60.
ZUŠ pripravila kultúrny program, o skvelé občerstvenie sa postaral Baffy Catering. Lezecká stena Rožňava – KHS Kras postavila lanovú dráhu. Mesto Rožňava zabezpečilo akciu technicky. O pitný režim sa postarali Tesco Roznava, Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., a Muštáreň Jablonov. Ceny pre prvých 30 detí, ktoré splnili úlohy – celodenný vstup na kúpalisko – dodalo Mesto Rožňava a Technické služby mesta.
Všetci bez nároku na honorár. Celú akciu pripravilo množstvo dobrovoľníkov, takisto bez nároku na odmenu. Bolo úžasné sledovať, koľko ľudí sa dokázalo dobrovoľne a s nadšením zapojiť do prípravy tejto neziskovej akcie.
Najväčšou odmenou boli spokojní návštevníci, niektorí sa cez deň vrátili aj niekoľkokrát.
Čo z toho vyplýva? Že naozaj netreba až tak veľa, aby sme sa dobre cítili, aby sme mali dobrý pocit. Netreba k tomu ani peniaze. A že to tak môže byť aj každý deň.
Čo k tomu treba? Spájať sa, stretávať sa, rozprávať sa spolu. Tešiť sa z pekného priestoru, ktorý môžeme spoluvytvárať.
Vlastne je to celkom jednoduché.
Rožňavská Zelená terasa sa do participatívneho rozpočtu zapojila aj tento rok s projektom „Voda pre terasu“. Cieľom projektu je na terase vybudovať vlastnú studňu, aby bola ešte viac sebestačná a ešte funkčnejšia.
Podporiť tento projekt alebo hociktorý iný (spolu môžete hlasovať až za 3 projekty) môžete do 28. júna elektronicky na stránke mesta – kliknite sem. Alebo fyzicky do 12 hodiny na vyhradených miestach, o ktorých sa tam dočítate.
