Po stopách tajomného grófskeho páru (5)

Čím ďalej, tým viac sa mi páči tento chlapík…

Gróf Juraj IV. (György) Andrássy, otec nášho Dionýza, naňho natrafil v Presburgu (Posonium, Pozsony, Bratislava). Všimol si ho v partii tam žijúcich a tvoriacich nemeckých intelektuálov, najmä novinárov a spisovateľov, ktorým sa v roku 1843 pomaly stával aj on, Leopold Kompert.

Mladík, ktorý opustil chudobnú židovskú štvrť rodného Mníchovho Hradišťa a vybral sa do Viedne za vidinou lepšieho života.

Tam sa jemu, človeku, ktorý od detstva bol matkou vedený k láske ku knihám, skoro dostali do rúk články, cestopisy a poviedky od významných nemeckých publicistov a spisovateľov, ktorí nadšene opisovali nekonečnú Dolnú zem – maďarskú pustu.

Tieto rozprávania ho tak opantali, že sa nevedel vymaniť s pod ich tlaku, nedalo mu, nasadol na loď, plávajúcu po toku rieky, a nevystúpil len v Segedíne.

A potom, poď ho: z domu do domu, zo samoty na samotu, z fary na faru – objavovať pustatinu. Keď sa vrátil do Presburgu, o svojich zážitkoch napísal cestopis a miestne nemecké noviny mu ho uverejnili.

Vtedy sa dostal do okruhu ľudí, z ktorého si ho ako dvadsaťjeden ročného pozval gemerský gróf do svojho kaštieľa, stojaceho v malej obci Várhosszúrét (Krasnohorská Dlhá Lúka). Strávil tu ako vychovávateľ Dionýza štyri roky.

Cítil sa tu dobre. Pravdepodobne k tomu prispelo aj to, že v tom čase gróf pri svojich deťoch zamestnával aj ďalších dvoch vychovávateľov: francúzštinára a výtvarníka, s ktorými medzi iným Leopold Kompert v Dlhej Lúke vydával aj rukou písané noviny.

Gróf Juraj ho len veľmi ťažko prepúšťal zo svojich služieb v roku 1847, ale Kompert sa stoj čo stoj chcel vrátiť k svojej milovanej a vtedy už vážne chorej matke do Viedne. Tam potom žil, tvoril a organizoval spoločenský a kultúrny život až do svojej smrti v roku 1886.

Obľúbil som si túto figurínu, dobrého človeka Leopolda Komperta. V mojom románe sa bude objavovať viackrát: od štyridsiateho tretieho roku, až po rok 1906. Za dobrého ho pokladali všetci tí, ktorý sa s ním dostali do súkromného alebo pracovného kontaktu.

Pred niekoľkými mesiacmi som objavil na internetovej stránke jedného mníchovského antikvariátu súhrnné vydanie literárnych diel Leopolda Komperta.

A odvtedy mi to veru nedalo pokoja! Ej, kúpim si ja to, aj keď groš mi neostane na bujaré oslavy mojich jubilejných narodenín, dokazujúcich môj vysoký vek!

Ale práve toto bol dobrý dôvod, aby som sa obdaril a objednal si z mníchovskej adresy Kompertove knihy. A dobre som spravil, lebo veru bolo toho stresu dosť za uplynulé mesiace!

No, lebo ja som o tomto vychovávateľovi hovoril na svojej marcovej prednáške v rožňavskej Galérii Baníckeho múzea a tým som poskytol priestor pre SNM – Múzeum Betliar, aby sa vrhli na korisť a jednoduchou kúpou si privlastnili dielo vychovávateľa grófa Dionýza Andrássyho.

Koľkokrát mi to len od marca mysľou prebehlo, že už isto – iste  zháňajú peniaze! Možno už aj sám generálny riaditeľ Slovenského národného múzea (SNM) Branislav Pánis (ktorý mi neodpovedal na jemu adresovaný list) je do veci zainteresovaný a naháňa v našom hlavnom meste euráčka, aby získal do zbierky vzácnu vec.

Ale som si vydýchol, keď v prvé júnové dni, kedy som sa odhodlal na kúpu, to tam ešte stále bolo a mohol som predávajúcim s radosťou poslať balík tej našej, dobrej európskej meny.

A teraz mi je fajn: v značne pokročilom veku môjho pekného života si môžem listovať Komperta.