Voda, ticho a Náhoda

Keď som vyslovil onen sľub, či skôr prísľub, že na ďalšie stretnutie Literárnej čajovne pripravím prekvapenie, vedel som, že si trúfam. Ale to občas v živote treba.
Našťastie nikto z prítomných na prvom stretnutí, konanom v stredu 3. septembra, netušil, kam tým mierim. To som vlastne netušil ani ja, lebo s Erikom sme sa videli naposledy pred viac ako tromi rokmi, aj to len krátko.
Počul však o mne od spoločného priateľa, ktorý nás vtedy zoznámil – Jožko Leščinský, katolícky kňaz, dnes už rešpektovaný profesor teológie. Naše priateľstvo trvá od mojich mladých rokov a veruže zažili sme toho hodne – samizdatovú literatúru od neho som schovával počas vojenskej služby pod spacákom.
Práve jeho meno bolo kľúčom pre otvorenie dverí k Erikovi. Samo o sebe by to pripomenutie zrejme nestačilo, ale niekedy si ľudia porozumejú aj na diaľku. A pravdaže, to všetko má v našich životoch občas svoju veľkú Náhodu – chvíle, keď sa priazeň osudu nakloní k naším prianiam .-)
Podarilo sa, dohodli sme si termín a miesto, kde sa stretneme. Pred kostolom na levočskom námestí hneď po skončení sv. omše. Prijímanie Eucharistie je pre Erika každodenným rituálom – pevným bodom dňa. Cesta do Rožňavy sa mohla začať.
Prvá asi po roku. Len výnimočne trávi čas mimo svojho nového domova, horskej obce Uloža nad Levočou. Až po nasťahovaní tam zistil, že jeho predkovia tam žili – Náhoda vie svoje .-)  
Od momentu stretnutia s týmto človekom vás ovanie vzácnosť chvíle. Nie je to bežný pocit pri stretnutiach s ľuďmi, priznajme si. A taká bola aj celá utorková Literárna čajovňa.
O tom napíše pár slov jeden z dvojice moderátorov večera, Paľo Lacko a tiež celkom vzácne – na ceste v autobuse do Berlína, kde študuje. A istotne aj Rado Kovács, šéfredaktor portálu, ktorý úžasný večer slova i ducha zanietene a umne viedol.
Pre mňa bola ďalším výnimočným zážitkom samotná nočná cesta späť do Ulože. Rozprávali sme sa otvorene o živote, akoby sme spolu vyrastali. Možno aj preto nám Náhoda dopriala čas navyše, keď sme sa museli vrátiť z cesty pre zabudnuté okuliare. „Bez nich nevidím,“ povedal pokojným hlasom.
Dopoludnia totiž trávi väčšinou za svojim Macintoshom v ríši grafiky a dizajnu, poludnie na dlhých prechádzkach v takmer panenských lesoch a večer si berie do postele knihu – jednu na dva dni a hotovo.
Netrúfam si čokoľvek z našej debaty interpretovať. Prijímal som neskutočne krásnu poéziu múdrosti, ktorej sa ťažko protirečí, ba ani protirečiť nechce. Prostý a poctivý život v slove a v pokore.
A potom sme už zamierili do oných kopcov nad Levočou. Prvá zo siedmich horských obcí je práve Uloža. Oviata hviezdnou liturgiou do tajomstva. Keď sme dokráčali tmavou záhradou k malej drevenici a vstúpili dnu, zrazu som stál uprostred konca 19. storočia – zázrak, aký nevymyslí ani Spielberg .-)
„Najvzácnejšími sa dnes stávajú voda a ticho,“ povedal ešte počas večera Erik Jakub Groch.
Hm, pokoj – naše duše o tom čosi vedia …
Belo HEFLER
Foto & Video: Martin Kuchár ml.
Súvisiace články: Prvý z tých druhýchkliknite tu

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli