SNP aj Tótha si uctili už v parku

DSCF5667Slovensko si vo štvrtok 29. augusta pripomína 69. výročie začiatku Slovenského národného povstania (SNP). V Rožňave si predstavitelia samosprávy a ďalších inštitúcií štátny sviatok uctili v stredu predpoludním. Mesto Rožňava, Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave (SZPB) a vojenské útvary, sídliace v meste, zorganizovali pietny akt kladenia vencov o 11-tej hodine v premiére v parku na Hviezdoslavovej ulici.
Tam bol totiž pred niekoľkými dňami premiestnený pomník partizána Jozefa Tótha z Námestia baníkov, keďže na jeho mieste by mal byť inštalovaný Pamätník baníckej práce. V parku je tiež Pamätník osloboditeľov, ktorý bol z námestia premiestnený už začiatkom 90-tych rokov.
Pomník z roku 1954 je dielom významného košického sochára Vojtecha Löfflera a je zapísaný v zozname pamätihodností Rožňavy. Na jeho prednej strane je nápis v slovenskom aj v maďarskom jazyku: „Na tomto mieste bol nacistami popravený Jozef Tóth, člen partizánskeho oddielu Kozlova.“ To však dnes už neplatí.
DSCF5674Vence a kytice k pomníku v stredu položili zastupcovia mesta,  SZPB, vojenskej posádky, ale aj Komunistickej strany Slovenska. Ako nám potvrdil poslanec Ivan Kuhn (OKS), na pietnom akte sa zúčastnilo asi 30 ľudí.
Podľa dostupných informácií mladého Jozefa Tótha umučilo k smrti Gestapo, sídliace v budove, kde bola na prízemí kedysi Ryba. Jeho mŕtve telo potom zavesili na strom v kúte námestia. Rožňava bola v tom čase okupovaná Horthyho Maďarskom.
 
Kovács: Kto môže oslavovať? 
Už predtým niektorí poslanci mestského zastupiteľstva požadovali presunutie rôznych osláv na čas po pracovnej dobe, resp. do popoludňajších hodín, aby sa ich mohli zúčastniť bez potreby dovolenky v práci a tiež aby sa na takýchto podujatiach mohla vo väčšej miere zúčastniť verejnosť.
Najnovšie sa k tomu kriticky vyjadril na svojom blogu poslanec Radoslav Kovács (Nez.), ktorý v článku „Kto môže oslavovať?“ okrem iného napísal: „Naplánovanie spomienkového aktu na 11:00 v pracovný deň pred štátnym sviatkom na to určeným nám dalo všetkým na známosť, že je to vedenie mesta, kto v konečnom dôsledku určuje, kto sa môže a kto sa nemôže zúčastniť osláv.“
„Netrafením sa ani do dňa, ktorý je na oslavu určený, dáva samospráva vedieť aj čosi iné – v kontexte vyššie poznamenaného – približne toto: je nám jedno, čo sviatok či spomienka symbolizujú, my si ich odfajkneme v pracovný deň v pracovnom čase,“ uvádza tam ďalej.
Na začiatok stačí naozaj málo, pripomína Kovács – poskytnúť čo najväčšiemu počtu obyvateľov Rožňavy možnosť zúčastniť sa na spoločných aktivitách a dať tak všetkým najavo, že sú rovnocennou súčasťou tohto mesta.
Na februárovom rokovaní zastupiteľstva (v bode č. 11), ktoré v texte spomína, mu primátor Pavol Burdiga (Most-Híd) na opakovanú požiadavku odpovedal: „Budeme sa snažiť prispôsobiť, možno si vypýtame pracovnú dobu každého a prispôsobíme to podľa toho.“ 
Primátora mesta Burdigu sme sa spýtali, prečo sa tieto oslavy nekonali v deň štátneho sviatku, t. j. 29. augusta, v deň výročia SNP, a tiež sme ho požiadali o reakciu na slová poslanca Kovácsa v uvedenom blogu. Do uzávierky materiálu sme žiadnu odpoveď nedostali, len potvrdenie o prečítaní našich otázok.
Zhrnutie histórie SNP
Priamemu vypuknutiu SNP dlhodobo predchádzala všeobecná situácia vo svete. Tá si vynútila vznik antihitlerovskej koalície s cieľom odstrániť vo svete fašizmus. Jej predstavitelia v bývalej ČSR prijali program obnovenia republiky. Podpísala sa dohoda o vytvorení Československej armády vo Francúzsku (október 1939), vznikla Československá jednotka bojového letectva vo Veľkej Británii (júl 1940) a v Londýne sa ustanovila československá exilová vláda na čele s Edvardom Benešom. V júli 1941 ju oficiálne uznali Veľká Británia, ZSSR a USA.
Vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) v decembri 1943 s jej programom, sformulovaným pod názvom Vianočná dohoda, predpokladalo obnovu ČSR na základe rovnosti oboch národov. Za svoj prvoradý cieľ si vytýčila jednotný boj za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu na území slovenského štátu.
Vypuknutie SNP urýchlil fakt, že slovenské hranice prekročili nemecké okupačné vojská 29. augusta 1944. Po 15.00 hodine vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok. Večer po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša veliteľ vojenských zložiek povstalcov, vtedy podplukovník generálneho štábu Ján Golian, vydal rozkaz, aby jednotky slovenskej armády kládli fašistom odpor. Tento akt znamenal začiatok povstania, ktoré však vypuklo predčasne v štádiu nedokončených príprav. Jeho vypuknutie nevhodne urýchlila nemecká okupácia, čo znamenalo pre organizátorov SNP prijať druhý, horší variant.
Predstavitelia odboja nemali pred povstaním zjednotenú prípravu na konečné ozbrojené vystúpenie. Partizánski velitelia pred jeho vypuknutím realizovali ozbrojené útoky v stupňujúcom sa počte, čím sa predčasne dostávali do rozporu s fašistami a s ich satelitnou slovenskou vládou, aj s prezidentom Jozefom Tisom. Medzi jednotlivými príslušníkmi vtedajšieho antifašistického hnutia často chýbala výraznejšia vzájomná symbióza, ktorá by zabezpečila lepšiu organizáciu SNP.
Rozpoltenosť vtedajšej spoločnosti bola badateľná aj v spomínanom rozhlasovom prejave ministra obrany totalitného, profašistického slovenského štátu Ferdinanda Čatloša, ktorý oznámil preniknutie nemeckých vojsk na Slovensko. Napriek viacerým protifašistickým tendenciám zostal verný vyčkávaniu a k povstaniu sa nepridal. Na druhý deň, 30. augusta 1944, vystúpil kontroverzný prezident Jozef Tiso, ktorý obhajoval fašistickú, nemeckú okupáciu a odsúdil povstanie. Katastrofálne dopadli z dôvodu zlyhania ich najvyššieho velenia dve východoslovenské divízie. Nemci ich do konca augusta stačili odzbrojiť, rozohnať a len časť vojakov sa dostala k povstalcom.
Napriek viacerým nepriaznivým okolnostiam sa povstanie v krátkom čase rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou asi 20.000 štvorcových kilometrov s približne 1,7 milióna obyvateľmi a siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa povstalecké územie dotýkalo až štátnych hraníc.
Prvé boje sa začali pri Žiline 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky postavili na odpor. O deň neskôr, 30. augusta, na rozkaz podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana povstalci ustúpili do Strečnianskej tiesňavy, kde mjr. Jozef Dobrovodský, povstalecký veliteľ žilinskej posádky, spolu s povstaleckým veliteľom martinskej posádky podplukovníkom Emilom Perkom a veliteľom 1. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika Petrom Alexejevičom Veličkom začal organizovať nové obranné postavenie.
SNR prijala 1. septembra 1944 deklaráciu o prevzatí všetkej moci na povstaleckom území, na ktorom sa obnovilo demokratické Československo. Hlavnú časť tohto oslobodeného územia tvorilo najmä stredné Slovensko a jeho sídlom bola Banská Bystrica.
V prvých septembrových dňoch – i keď po strate pomerne veľkého územia – s výnimkou Ponitria sa podarilo stabilizovať povstaleckú obranu. Karpatsko-duklianska operácia Sovietskej armády, ktorá sa začala 8. septembra 1944, prispela k tomu, že nemecké velenie muselo stiahnuť z východných častí Slovenska a zo severovýchodného úseku povstaleckého frontu úderné jednotky.
Útok 18. SS divízie na juhu znamenal začiatok ofenzívy nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu nad povstalcami, a vyvolal krízovú situáciu povstaleckej obrany: 22. októbra padla Detva, 26. októbra Zvolen. Obrana povstaleckého územia sa postupne skončila. Napriek veľmi zložitej situácii sa povstalci dokázali hrdinsky brániť dva mesiace – do 27. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu. Na to generál Rudolf Viest vydal rozkaz o ústupe do hôr a povstalci prešli na partizánsky spôsob boja.
Najmä vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v boji porazila fašistickú hrozbu. Slovenský národ dokázal, že s fašizmom spolupracujúci a kolaborujúci vládnuci slovenskí predstavitelia aj s prezidentom Jozefom Tisom neboli jeho nosnými predstaviteľmi.
Dva mesiace sa proti nemeckej presile bránilo 60.000 vojakov armády a 18.000 partizánov, spolu so Slovákmi aj príslušníci 30 národov a národností Európy, Ameriky a Austrálie. Udržanie povstaleckého územia počas tohto obdobia v tyle sovietsko-nemeckého frontu, rozsah, dĺžka a vojenský význam povstania ho zaraďujú k najvýznamnejším antifašistickým vystúpeniam.
Slovenské národné povstanie sa stalo jednou z kľúčových a pozitívnych udalostí slovenských dejín.
V septembri 1992 Slovenská národná rada vyhlásila 29. august za deň štátneho sviatku.
Každoročne sa na mnohých miestach Slovenska konajú pietne spomienky na túto udalosť. Najväčšie oslavy SNP prebiehajú v Banskej Bystrici. V roku 2013 je v areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici avizovaný nielen pietny, ale aj kultúrny program. Prezentovať sa majú Ozbrojené sily Slovenskej republiky (OS SR) i kluby vojenskej histórie.
Zdroje: www.muzeumsnp.sk, www.vlada.gov.sk/statne-sviatky/
Foto: infoRoznava.sk
Slovenské národné povstanie 1944

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún