Sedem dní do pohrebu

V stredu 18. decembra o 19-tej hodine sa v Divadelnej sále rožňavského OKC predstavili herci Komorného divadla z Martina hrou Sedem dní do pohrebu.
Osobne ma na predstavenie lákali dva fakty. Prvým bol ten, že kniha Jána Roznera pod rovnomenným názvom sa stala Knihou roka 2009. A tým druhým bola skutočnosť, že v spracovaní dramatika Petra Pavlaca sa táto hra stala najlepšou inscenáciou Slovenska za rok 2012. A tak sa mi z môjho laického pohľadu zdalo, že by to mohlo stáť za to. Navyše akciová cena – 10 eur za dve vstupenky vôbec nie je ani v našich končinách nijako závratná suma za kus kvalitnej kultúry.
A myslím, že o kvalitu nebola núdza, hoci pravdou je, že na to aby si človek mohol vychutnať kvalitu a kultúru na javisku, musí (alebo by aspoň mala) byť aj v hľadisku. Sála nebola zaplnená ani do dvoch tretín, ale čo osobne zamrzelo viac, bol húfny odchod divákov po prvom dejstve, takže nakoniec si predstavenie vychutnalo niečo okolo 150 divákov.
Objektívne je potrebné povedať, že predstavenie bolo náročné, no určite bolo hodné zhliadnutia do konca. Tá náročnosť spočívala v dobe, ktorú hra približovala. Jednalo sa o obdobie šesťdesiatych rokov a udalosti po roku 1968. Hlavnými postavami sú už spomínaný Ján Rozner (Daniel Heriban a Ján Kožuch) a jeho mŕtva manželka Zora Jesenská (Jana Oľhová).
Počas siedmich dní spomína Rozner na ich spoločnú minulosť a na prínos svojej ženy – prekladateľky a intelektuálky, ktorá sa nebála otvorene rozprávať a kritizovať. A tak často narážala na systém, čím sa stala nepohodlnou pre vtedajší režim a spoločnosť. Pri rozposielaní smútočných oznámení je spomenutých mnoho dobových mien od Gustáva Husáka až po profesora Felixa.
Mne ako mladému človeku, narodenému len rok pred prevratom, bolo samozrejme mnoho mien neznámych a som si istý, že niektoré alúzie na dobu mi tiež unikli, no viem si predstaviť, že takto to reálne bolo. Dojem „aktuálnosti“ doby navodzovala aj scéna pred samotným pohrebom, kedy do sály vkročilo niekoľko tajných a rozdávalo divákom upozornenia, resp. odporúčania, aby sa pohrebu nezúčastnili.
Tak tomu aj v decembri roku 1972 naozaj bolo a účasť na pohrebe nebola s líniou strany. Hra podávala aj iné fakty a bola verným svedectvom doby, ktorá „zošrotovala“ a takmer dala zabudnúť na prácu jednej z najvýznamnejších slovenských prekladateliek.
Inscenácia nič nedokresľovala, nič zbytočne nekomentovala, ani nepodávala vysvetlenia. Kto chce, zistí si viac. Pre mňa to znamená prečítať si Roznerovu knihu.
A podľa Kornela Földváriho by si tento autobiografický román mali povinne prečítať aj všetci tí, čo dodnes smútia za mliekom za dve koruny či za tučnými preferenčnými honorármi pre angažovanú socialistickú tvorbu. Nuž snáď po novom roku.
Slavo Gál
Autor je doktorandom inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva FF PU v Prešove
Ilustračné foto: Snd.sk / Braňo Konečný, 2012

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún