28. október 1918 vnímame často (ak aj vôbec) „len“ cez vznik Československa. Dnešok pred deväťdesiatimi rokmi bol však aj vyvrcholením zaujímavých politických ideí. Ideí, ktoré sa v politike najnovšie nenosia, ktoré – ako nejaký obnosený sveter – už vyšli z módy.
Ak v bežnom živote platí, že „cesta ktorou sa vyberieme je aj našim cieľom“ (Konfucius) , tak v politike to platí dvojnásobne. Rozmenené na drobné: záleží aj na tom, akými prostriedkami politiku robíme, nejde len o dosiahnutý cieľ samotný.
„Demokrace – to jest diskuse.“
Masarykovo vnímanie demokracie ako mušketiersky súboj argumentov dnes tak trochu chýba. V dobe, keď sa osočovanie a vulgarizmy stávajú doktrínou (nielen) vládnej moci a my tak namiesto sýtej vecnej diskusie pravidelne trávime mentálny politický fast food, ožíva pôvodná myšlienka parlamentu. Parlamentu, kde sa až diskusiou dôjde k najlepším riešeniam. Parlamentu, kde pred rozpravou ešte nie je všetko vopred nalinajkované a orwellovsky rozhodnuté.
Parlamentu, ktorý svojmu menu (parlé = rozprávať) dával paradoxne v 19. storočí viac zadosť ako dnes.
„Ja chcem a preto budem!“
Čím väčšia prekážka, tým väčšia motivácia. Platilo kedysi… Čím väčšia prekážka – tým nenápadnejšie ju obídem. Platí dnes.
Štefánikovská zásada „ja chcem a preto budem“ straší síce v bledomodrom v politike aj dnes, ale…len v bledomodrom. Dnes sa ide cez mŕtvoly, nevyberané prostriedky nevadia, ba sa priam žiadajú a kvázi -štefánikovsky tu na nás reve každý. Každý chce a každý bude. Aj na úkor druhých. Alebo práve na úkor druhých. Konfuciova cesta nie je viac cieľom, dnes poznáme iba cieľ.
Cesta k nemu je zarúbaná….
Co ten člověk vlastně delá?
„Nepije, nekouří, netárá, nemá milenky, nevyhledáva společnost, nehrá karty…co ten člověk tedy vlastně delá?“ – znie parafráza dobového vtipu o Eduardovi Benešovi. A keďže v každom vtipe je trošku pravdy, je tak tomu aj pri tomto.
Beneš – nech sa na neho vzhľadom na nás Slovákov dívame akokoľvek cez prsty – mal jednu obdivuhodnú vlastnosť: bol nadmieru disciplinovaný a pracovitý.
Mravce by až závideli a mnohí z nás hádam tiež.
„Nebát se a nekrást!“
A pamätný a hádam najsilnejší odkaz „tátu Masaryka“ – známa to vetička „nebát se a nekrást“ – aktuálnejší ešte asi nebol. S istou dávkou irónie a malou literickou obmenou sa na jazyk ale núka jeho modifikovaná smutno-vtipná podoba: „Nebát se a nakrást!“
Aj staré svetre budú ešte in…
Inteligentná vecná diskusia, silná vôľa, pracovitosť, tvrdá discipína, odvaha a predovšetkým čestnosť – aj to sú odkazy 28. októbra 1918 myslené nielen pre politikov.
Koniec koncov, ono to je vždy tak: aj staré obnosené svetre ešte raz prídu do módy…
Súvisiace články: 90. výročie vzniku Československej republiky
(K téme sme dnes zverejnili aj aktuálnu anketu, hlasovať môžete na stránke vpravo.)
