Na diskotéky sa mi už chodiť nechce

Tretia beseda sa v Čajovni večnej mladosti niesla v duchu umenia. Pozvanie prijala mladá, no mimoriadne talentovaná výtvarníčka Vlasta Žáková, ktorá aj napriek svojmu veku nie je vo výtvarnom umení žiadnym nováčikom. Za uplynulé roky získala množstvo ocenení a svoje obrazy pravidelne vystavuje na skupinových i individuálnych výstavách doma i v zahraničí.
Jej tvorba je charakteristická využívaním textilu, ručnej i strojovej výšivky, ktoré v spojení s netradičnými námetmi ďaleko presahujú hranice všednosti a sú zaujímavým oživením a spestrením výtvarného umenia na Slovensku.
Rada by som náš rozhovor viedla v takej chronológii, takže by sme sa mohli najprv rozprávať o tvojich začiatkoch. Vyštudovala si Strednú priemyselnú školu odevnú, odbor návrhárstvo a modelárstvo odevov vo Svidníku. Už vtedy si vedela, aké bude tvoje smerovanie v budúcnosti?
Myslela som si, že budem návrhárka. Na základnej škole som netušila, že existuje niečo ako výtvarné umenie. Štúdium vo Svidníku ma naozaj bavilo, ale po maturite som cítila, že nie som úplne pripravená a potrebujem si ešte vzdelanie doplniť a život celkovo odžiť. Vtedy som zistila, že existujú aj vysoké školy zamerané na výtvarné umenie, aj keď som o tom stále nemala presnú predstavu. Na „vyške“ to bolo oveľa náročnejšie.   Na strednej sme boli zvyknutí na akýsi stereotyp – návrh, potom šitie a nakoniec strih. Prvýkrát ma na vysokú nevzali, nebola som stopercentne pripravená, mala som so sebou len práce zo strednej školy, nejaké návrhy a portréty. Vzali ma až na druhýkrát.
Boli prijímacie pohovory náročné?
Neviem, či boli náročné. Domáce práce som skôr nemala také, aké sa na Technickej univerzite – Fakulte umení vyžadovali, mali skôr charakter návrhárstva.
Druhý pokus bol ale úspešný, prijali ťa na Technickú univerzitu, kde si študovala na Katedre výtvarných umení a intermédií v ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby. Aké skúsenosti ti dalo toto štúdium?
Bolo to super. Nemali sme striktne dané, že ak sme v grafickej dielni, musíme robiť len grafiku. Všetko bolo voľné. Najprv sme museli pochopiť, že výtvarné umenie je založené na myšlienke, ktorú ním chceme vyjadriť a tým pádom si zvoliť aj techniku. Často sa stávalo, že na polročných prezentáciách mal jeden fotografie, druhý drevenú plastiku či objekty, ďalší videá, maľby. Alebo inštalácie a performance. Učitelia od nás nevyžadovali, aby naše práce presne korešpondovali s názvom odboru. Z toho dôvodu sa upravil aj názov nášho ateliéru – grafika a experimentálna tvorba, pretože sa mohlo stať, že prišli študenti na Deň otvorených dverí a takmer žiadnu grafiku nevideli (smiech).
Začali ťa textilné obrazy lákať už na vysokej škole?
Keď sme začali študovať, dali nám jasne najavo, že ak chceme skutočne robiť výtvarné umenie, nemôžeme pracovať tak, ako sme boli zvyknutí. Každý z nás sa postupne pretransformoval, vytvoril si svoj vlastný spôsob. Prvé dva roky som s textilom nepracovala, pretože som nechcela, aby vedúci ateliérov a asistenti mali pocit, že sa naň upínam kvôli predchádzajúcim skúsenostiam na strednej škole. Dva roky som sa ako aj spolužiaci, venovala portrétom a aktom v životnej veľkosti, popritom fotke a videu.
Ale tie akty a portréty ťa asi až tak nebavili…
Práve naopak. Dokonca ma to bavilo viac ako voľné veci. Ešte stále som nepoznala svoje smerovanie, mala som pred sebou bielu plochu a nevedela som, ako sa vyjadrovať. Ako zachytiť podstatu toho, čo chcem povedať… a čo chcem vlastne povedať. Pri portrétoch to bolo ľahšie o to, že téma už bola daná.
Čo nasledovalo po skončení vysokej školy?
Po skončení školy som s veľkou podporou rodičov zotrvávala v slobodnom povolaní, v ktorom som doteraz. Museli byť trošku trpezliví, nie je reálne očakávať, že sa človek hneď nejako uchytí. Aj keď, už počas štúdia naše práce pravidelne sledovali kurátori, vystavovali sme ich na spoločných výstavách. Predaj mojich diel sa rozbiehal pomaličky, ale čo sa týka tvorby, bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce, že sa nemusím pripravovať na semestrálne prezentácie, obhajovať slovne svoje dielo, vysvetliť myšlienku… Toto už bolo za mnou. Na druhej strane toto všetko som si musela ustrážiť sama, zobrať 120 percentnú zodpovednosť za svoju prácu, pracovať dvakrát toľko.
Mala si už vykryštalizovaný spôsob svojho vyjadrovania?
Mala som v tom jasno, textilné obrazy som začala tvoriť v piatom-šiestom ročníku. Úplne som sa pre ne nadchla, predtým som skúsila pracovať s akrylom a výšivkou, ale bolo neskutočne fyzicky náročné niečo na obrazy vyšiť kvôli tvrdosti natretého plátna. Preto som hľadala iné spôsoby. Dostala som nápad, že obrazy budú celé textilné a bola som z toho nadšená. Keď som šla prvýkrát na konzultáciu s pedagógom a vysvetľovala som mu svoju predstavu, najprv sa mu to nepozdávalo. Keď som mu však ukázala obraz, na ktorom som pracovala, bola to taká abstraktná kompozícia, ešte nedokončená, povedal: „Ty vlastne maľuješ takto, kreslíš textilom. Pokračuj v tom.“
V súčasnosti si teda v slobodnom povolaní a aktívne pracuješ na svojich dielach. Zaujímalo by ma, ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň.
Závisí od toho, či sa blíži termín výstavy. Prvé tri roky po skončení školy boli veľmi hektické, nahodila som rýchle tempo, nechcela som sa zastaviť, vystavovala som na spoločných výstavách 15-16 krát do roka. Pracovala som od rána do večera, často aj do noci. Po troch rokoch som trošku zvoľnila tempo, mala som pocit, že už asi viem, ako chcem pracovať ďalej a že sa uberám správnym smerom. Stále pracujem doma, pretože ateliér mám vo svojom byte.
Ako sme už spomínali, tvoja tvorba je charakteristická využívaním textilu, ručnej a strojovej výšivky. Mnohí odborníci hovoria, že razíš textilu v súčasnom umení novú cestu a neobzeráš sa späť. Prečo práve textil ako spôsob tvojho vyjadrovania?
Pracuje sa mi s ním oveľa lepšie ako s akoukoľvek inou technikou. Prešla som naozaj všetkým. Pri maľovaní ma znervózňovalo, že si musím miešať farby, že mi zaschne štetec… (smiech).Niekto by mohol povedať, že práca s textilom je takisto náročná, pretože to musím neustále prežehľovať, navíjať spodnú niť do stroja a podobne, ale toto ma naozaj baví. Keď prídem do obchodu a vidím farby látok, stužiek a nití, dostávam inšpiráciu a je to, akoby som si vyberala v maliarskych potrebách.
Aké boli reakcie na tvoje prvé textilné obrazy?
Zatiaľ som sa nestretla s nijakou vyslovene negatívnou reakciou. Tento rok písal môj bývalý spolužiak zo strednej školy diplomovú prácu, ktorá bola celá o mojej tvorbe. Bola som naozaj prekvapená, že 5 rokov po skončení vysokej školy je moja tvorba témou diplomovky a zrejme z tohto dôvodu mal aj drobné problémy s pedagógmi, poniektorí ma totiž nevnímali ako overeného autora. Inak som sa s negatívnym hodnotením nestretla, moje práce brali od začiatku na kopec výstav, čo asi svedčí o tom, že sa to kurátorom páčilo, hodilo do koncepcie a zároveň to bolo vnímané ako niečo iné.
Aj napriek zložitým začiatkom pri práci s textilom, si verejnosti rozptýlila pochybnosti o textile ako o materiáli, schopnom niesť atribúty dnešného výtvarného jazyka…
Nikdy som samú seba nepovažovala za textilnú výtvarníčku. Vnímala som to tak, že si robím svoje koncepty, svoje príbehy, kresby a maľby pomocou tejto techniky. Možno sa to hovorí preto, že textil má svoju tvár, ktorá vznikla v časoch, keď sa robili gobelíny, tkalo sa, ale bralo sa to viac z tej manuálnej stránky, ako z výtvarnej. V mojich prácach s textilom dominuje práve tá výtvarná stránka.
Ako by si jednoducho charakterizovala svoju tvorbu?
Venujem sa trom tematickým líniám. V prvých prácach som zobrazovala abstraktné krajiny, ktoré sú mojou predstavou o krajine. Nemám žiadnu predlohu, predstavujem si priestor s jeho vzájomnými vzťahmi a väzbami medzi sebou. Tento priestor je vyprázdnený od ľudí, ale možno je nejaká bytosť, ktorá tam prebýva a tento priestor spravuje. Preto tieto krajiny nevnímam len ako abstraktné obrazy. Druhá tematická línia zobrazuje figúry v krajine, ale skôr také magickejšie, tajomnejšie, melancholickejšie, smutné, fantazijné. Posledná tematická línia, s ktorou som už v podstate nateraz skončila, je život mladých ľudí, resp. zábava mladých.
Aký je proces tvorby tvojich obrazov? Nosíš v hlave nejaký nápad, myšlienku, alebo všetko vzniká spontánne?
Nosím v hlave veľa plánov. Dlhodobo. Väčšinou už mám nejakú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať. Nie je ešte konkrétna, pretože pri práci sa vždy vytvára niečo ďalšie a ja na to reagujem. Nie som tvrdohlavá, že ak som niečo chcela, tak to tak aj bude, pretože u mňa zrejme pracuje podvedomie, ktoré ma vedie. Preto niekedy mierne odchádzam od témy, ktorú som nahodila na obraz. Okrem podvedomia je tam aj trochu mnou riadenej náhody. Moje zámery sa v konečnom dôsledku na obrazoch objavia. Určite mám aj také obrazy, ktoré začali vznikať bez hlbšej myšlienky, jednoducho som chcela tvoriť, šiť, pracovať, ale už minimálne v polovici som presne vedela, o čom ten obraz je a akú myšlienku v ňom zdôrazním.
Na aké látky najčastejšie tvoríš?
Dôkaz toho, že textil používam ako techniku je, že ma neoklamú látky, ktoré sú nejako výrazné, na prvý pohľad pekné, lesklé, jednoducho vábivé. Nerada tiež používam staré látky, ktoré sú zo šiat, alebo z niečoho, čo mám doma. Potrebujem plnohodnotný materiál. Mám jeden typ látky, s ktorou vačšinou pracujem. Má dostatočne veľa odtieňov, ale je to vlastne jedna štruktúra. Používam ju najčastejšie a do nej zapracujem stužky, ktoré sú lesklé tam, kde chcem tieňovať. Lesk a mat sú pri mojej práci dosť podstatné, v maľbe sa veľmi nevyužívajú. Výtvarníci by sa síce mohli vyhrať s tým, že niektoré plôšky urobia lakované, ale zatiaľ som sa s tým veľmi nestretla. Práve toto sa mi na mojej práci páči, samozrejme, potom je trochu problém pri fotení.
Podľa čoho sa rozhoduješ, či výšivky na obraze vytvoríš ručne, alebo strojovo?
Podľa témy. Keď som napríklad pracovala na krajinách, vedela som, že ručná výšivka by im vôbec na kvalite nepridala, len by mi to veľmi dlho trvalo. Výsledný efekt by bol ale prinajmenšom rovnaký. V party téme mi ale išlo o kontrast. Ručná práca je niečo cnostné, čisté, v protiklade s drsnou témou. Začala som tieto obrazy vyšívať ručne úplne prirodzene. Nerozmýšľala som na tom, jednoducho som cítila, že to mám robiť takto.
Pri vyšívaní používaš veľmi netypickú techniku, ktorá pripomína ťahy štetcom, alebo ceruzou. Skús nám to nejako vysvetliť.
Nevyšívam podľa žiadneho vzoru. Tými stehmi kopírujem pohyby ruky tak, ako keby som v nej mala farebné ceruzy či suchý pastel. Trvá to síce dlhšie, ale človek má čas premyslieť si, ako bude pokračovať. Počas práce presne vidím, kde chcem ešte niečo pridať, kde je toho už dosť. Jednoducho, kreslím niťami.
Ak s niečím nie si úplne spokojná, zvykneš to vypárať?
To sa stáva málokedy. Buď ten kus vystrihnem preč, alebo ho dotvorím ďalšími látkami a stužkami. Párať nezvyknem. Ak s niečím nie som spokojná, úplne to vyhodím z kompozície a hľadám iné riešenie. Párať zvyknem vtedy, keď sa pozabudnem a dlhšie neodstúpim od kompozície. Potom, ak vidím, že je tam toho už veľa, pár stehov vyberiem. Je pre mňa veľmi dôležité často odstupovať od obrazov, pretože keď som veľmi blízko, pri veľkých – trojmetrových formátoch, vidím to úplne inak, ako keď je to zavesené v galérii a ľudia sa pozerajú z väčšej vzdialenosti. Potrebujem z odstupu vidieť, či idem správnym smerom. Pretože aj keď to zblízka môže vyzerať, že plním svoj zámer, z diaľky už nemusí pôsobiť.
Máš rozrobených naraz aj viac prác? Alebo sa sústredíš len na jednu?
Mám rozrobených viac vecí. Človek tak vydrží pracovať dlhšie, pretože si od konkrétneho obrazu potrebuje oddýchnuť, ak na ňom pracuje pridlho. Vtedy ho zvyknem zabaliť, dať preč a prestriedať témy. Začnem pracovať na inom obraze, ktorý ma zase nadchne, nabije energiou, inšpiruje. Keď sa po pár dňoch vrátim k predošlému obrazu, jasne vidím chyby, ktoré následne opravujem, tým vyriešim kompozíciu a obraz je hotový. Viac ako tri veci som však nemala rozrobené nikdy, inak by sa moja pozornosť veľmi roztriešťovala.
Metódy, ktoré pri svojej tvorbe využívaš možno jednoznačne označiť ako iné, netradičné. Stretla si sa za uplynulé roky s niečím podobným aj u iných výtvarníkov (či už slovenských alebo zahraničných)?
Textil sa vo výtvarnom umení používa, ale takto, ako to robím ja, som to ešte nevidela. Musím však povedať, že moje vedomosti o súčasnom umení nie sú úplne dokonalé, nakoľko výtvarníkov je nespočetné množstvo, aj keď prehľad mám. Niektoré slovenské výtvarníčky používajú textil na akrylové obrazy, je ho tam však oveľa menej. Textil používala skor staršia generácia výtvarníčok a výtvarníkov. Vo svete pracujú s textilom aj muži, väčšinou som ho však videla pri tvorbe objektov a inštalácií.
Je to tvoj zámer výrazne sa odlišovať, šokovať, byť iná?
Vôbec nie, aj keď už na škole sme všetci cítili, že chceme byť originálni, nechceme sa navzájom svojou tvorbou podobať, ale vytvoriť dielo, ktoré si nikto nepomýli. To je dnešný trend, vymýšľať neustále niečo nové. Nebol to však môj zámer. S textilom som pracovala od malička, viem ho ovládať lepšie ako farby, pre mňa je tento spôsob vyjadrovania prirodzený.
Prejdime teraz k námetom, ktoré vo svojich prácach zobrazuješ. Spomínala si, že sa venuješ trom tematickým líniám, mňa však najviac zaujímajú súčasné motívy zo života mladých ľudí. Ako ti to napadlo?
Podľa mňa to nie je netradičná téma. Keď si zapneš Facebook, alebo akúkoľvek inú sociálnu sieť, každú sobotu tam ľudia „hodia“ takéto fotky. Ja sama som ich mala, strašne nás bavilo, že pózujeme. Je to téma, ktorá sa dnešnému mladému človeku ponúka sama, chcela som na to reagovať. Život mladých ľudí ma ako téma mojej tvorby začal zaujímať vtedy, keď ma prestal zaujímať v osobnom živote. Je to fenomén dnešnej doby, každý piatok, sobotu, dokonca už aj vo štvrtok mladí ľudia utekajú do tohto párty sveta, ktorý je akýmsi samostatným svetom. Všetko je dovolené, človek tam robí veci, ktoré by inde nespravil. Sama som nikdy nebola veľký diskotékový „fanda“, ale odžila som si aj toto. Ako náhle som prestala vo veľkej miere navštevovať tieto podniky, začala som to vnímať inými očami. Prišlo to postupne. Kamarátku, ktorú na oslave balil nejaký chalan a ona sa z toho smiala, som zakomponovala do obrazu. Postupne som pritvrdzovala. Začala som si všímať, že na človeka, ktorý v tom svete funguje aktívne, to všetko pôsobí nejako „rozkladne“. Je ako jablko, ktoré je zvonku pekné, ale zvnútra už hnije. Nikdy som tým však nechcela dať najavo, že mám k tomu negatívny postoj, jednoducho ma to niečím zaujíma, fascinuje, irituje.
Party, živočíšnosť, lacná erotika, umelá láska, stratené zábrany, agresivita, alkohol… Z tvojich obrazov veľmi intenzívne cítiť postoj, ktorý k tomu zaujímaš. Vytváraš akúsi mozaiku príbehov, nemoralizuješ, dávaš však najavo sklamanie, zdesenie… Ako to správne nazvať?
Farby, ktoré pri tejto téme používam sú dosť výrazné, pôsobia pozitívne. Nie je to kritika, skôr nastavenie zrkadla. A ten, kto je ešte vo fáze, že ho takýto život baví, si možno povie – wau, my takto žijeme a je to super- . Ak mi toto niekto povie, teším sa, nemám s tým nejaký problém. A ten, kto je ako ja, kto už z tohto diskotékového kolobehu vyšiel, cíti, ako to myslím, že je toho už trošku veľa a pôsobí to drsne.
Ženy v tvojich prácach strácajú ženskosť, tajomno. Pôsobia lacno, surovo, vulgárne ako dravé šelmy na love. Vplývajú na teba dnešné dievčatá v reálnom živote takto?
Myslím, že áno. Asi pred dvoma rokmi sme si s kamarátkou išli sadnúť do parku, vedľa nás sedeli traja chlapci, mohli mať asi šestnásť, okolo ktorých prechádzali tri dievčatá, asi v rovnakom veku, ktoré sa navzájom držali. Keď ich míňali, dievčatá poobjímané na nich hlasno ,,zarevali“ štýlom, že by sa za to nemusel hanbiť ani spevák zo Sepultury. Chalani boli hotoví a šťastní aspoň za tento prejav. A ja som sa samej seba pýtala – toto je čo? Nová doba?
Ako vnímaš mužov?
Páči sa mi, že sa dnešní muži k ženám približujú, rovnako, ako my k nim. Sú schopní viac s nami komunikovať. Myslím si, že to zabezpečí šťastnejšie vzťahy, pretože sa snažíme byť ústretoví, rozumieť tomu druhému, pochopiť ho. Muži už nebúchajú po stole päsťou, keď žena nerobí to, čo od nej očakávajú, už to nie sú také vzdialené svety. Neviem, ako to bolo za čias našich starých mám, ale myslím si, že v tom čase nebolo veľa manželstiev šťastných. Mení sa to tým, že muži „mäknú“ a ženy „tvrdnú“ – zbližuje nás to a dostáva na rovnakú úroveň.
Aj napriek pestrým farbám pôsobia zobrazovaní ľudia prázdno a bezducho.
To je presne to, ako ten výjav vnímam. Mňa zaujímajú najmä také momentky, keď človek nevie, že ho idú fotiť a na tvári má na chvíľu aj napriek všetkej tej zábave okolo neho unavený výraz. A to vie fotoaparát zachytiť jedine v tme, alebo v prítmí, ten moment zachytený bleskom, keď vidno, že aj toľko veselosti a zábavy dokáže unaviť a vyprázdniť.
Aká je teda tvoja predstava piatkového večera stráveného v kruhu priateľov? Vyhýbaš sa komerčnej zábave, diskotékam?
Musí to byť pohodový večer. Jasné, že si nebudem odopierať nejaké vínko, ale pomaly mi začínajú niektoré veci vadiť, napríklad cigaretový dym. Nikdy som nefajčila, ale predtým mi vôbec nevadilo, keď bolo v Rakve toľko dymu, že sme na seba ani nevideli. Teraz radšej trávim večer tak, že s kamarátkou niečo pletieme, alebo vyšívame, ale pre mňa je to skôr relaxačné vyšívanie. Na umenie potrebujem samotu a sústredenie. A pokec na byte s kamarátmi tiež nie je na zahodenie. Na diskotéky sa mi už chodiť nechce.
Neoddeliteľnou súčasťou tvojho výtvarného prejavu sú aj trojrozmerné textilné sochy, resp. plastiky. Na prvý pohľad pôsobia akoby vystúpili z tvojich obrazov. Sú dokončením, alebo doplnením myšlienok a námetov, ktoré stvárňuješ v obraze, alebo predstavujú samostatnú nezávislú líniu?
Predtým som robila z textilu menšie objekty, ale potom som na dosť dlhé obdobie prešla na textilné obrazy, v ktorých som chcela vyskúšať všetko možné. Prvé tri roky boli rôznorodé námetovo, farebne i kresebne. A z party témy prirodzene vznikli aj textilné plastiky. Chcela som, aby boli moje myšlienky hmatateľnejšie, pretože závesný obraz zostane vždy závesným obrazom a väčšinou si ho ľudia zavesia nad gauč, ak majú možnosť si ho kúpiť. Mojím cieľom bolo, aby som na ľudí pôsobila viac. Mala som pocit, že keď posadím do kúta „ušitého človeka“ , dievča, ktoré plače, je opité a má psychické problémy, bude to pre ľudí silnejšie, budú sa o to viac zaujímať. A nebude to naučené – áno, tu sú obrazy, poďme sa na nich pozrieť-. Prvé textilné sochy sa mi zdali ešte trošku ,,drevené“, bola som naučená robiť dvojrozmerné veci, myslím si však, že sa v tom postupne zlepšujem.
Ako vlastne vznikajú takéto trojrozmerné sochy?
Pri plastikách, rovnako ako pri obrazoch, začínam od najmenších častí. Najlepšie by bolo, keby som mala živý model, ktorému by som za to platila, ale to nie je reálne. (smiech) V prvom rade sa musím sústrediť na to, aby to bolo správne anatomicky. Nemusí to byť úplne presné, nedokážem to spraviť tak, aby plastika vyzerala ako reálny človek, ale nie je to pre mňa ani to najpodstatnejšie. Dôležitý je výraz. Postupujem od tvárovej časti. Je to veľmi náročné, pretože keď šijem na stroji, musím materiál rôzne obracať a zároveň vopred vedieť, ako ten ktorý tvar bude vyzerať – kde odšiť, kde vystrihnúť a zošiť, aby som vytvarovala napríklad lícnu kosť. Postupne jednotlivé časti spájam. Keď sa mi niečo nepozdáva, jednoducho to prestrihnem, stiahnem a zošijem ručne. Takáto práca mi vyhovuje. Ubezpečujem sa, že nemôžem nič pokaziť, nebojím sa a preto sa do toho púšťam s odhodlaním, silou. Ide to pomaly, ale postupujem.
Textilné sochy boli akýmsi zavŕšením party témy, s ktorou si sa rozhodla skončiť…
Vyzerá to tak. Na túto tému mám v pláne ešte jednu vec, ale myslím, že to bude vyzerať inak. Celá party téma mala totiž nejakú postupnosť a textilnými plastikami, ktoré som robila posledné, sa to nejako uzavrelo. Začala som zobrazovaním kamarátov, mojich spolužiakov, výtvarníkov a našich priateľstiev a vzťahov. Zobrazovala som zábavu ľudí, ktorých som reálne poznala, zachytenú na fotografiách. Potom som sa začala zameriavať na ľudí, ktorých síce poznám z videnia, ale nie sú mi takí blízki, snažila som sa vychytiť situácie, ktoré mi dávali niečo psychologické, z ktorých som cítila, že tam niečo nie je v poriadku aj napriek tomu, že sa tí ľudia zabávajú. Postupne to začalo gradovať, našla som si internetové stránky, na ktorých boli verejne prístupné fotografie divokých party úplne cudzích ľudí. Vtedy bolo pre mňa veľmi dôležité, že sú to cudzí ľudia, že do toho nie som osobne zainteresovaná a môžem to vidieť v celej tej agresivite, sexualite. V snahe zabávať sa za každú cenu. Nakoniec som prešla na textilné plastiky. Stále som mala pocit, že tému potrebujem vystihnúť lepšie, vyjadriť, že sú to skutoční ľudia, ktorí majú reálne pocity pri požívaní alkoholu, drog. Vymodelovala som si akési prototypy, ktoré už ale s fotografiami a reálnymi ľuďmi nemajú nič spoločné. Väčšinou som zobrazovala dievčatá, pretože mám pocit, že sú také „free“, idú si za tým, čo chcú viac ako chlapci. Aj pri jednej plastike sedí dievča na chlapcovi, ten je v pasívnej pozícii, úlohu lovca dnes už preberá niekto iný. Vtedy som mala pocit, že môžem tému ukončiť. Vrcholom boli totiž obrazy, na ktorých sa všetci dobre bavia, plastiky už predstavovali koniec party, ľudí – trosky, ktorí sa ráno vracajú domov. Táto téma prešla akousi krivkou a dnes ju vnímam ako uzavretú. Ak ma niečo zaujme, určite sa k nej vrátim, ale sama v sebe som ju už ukončila.
Čerpáš vo svojich obrazoch inšpiráciu aj z vlastného života? Sú v nich tvoje príbehy, útržky zo zažitých udalostí?
Práveže skoro vôbec nie. Nie som typ umelkyne, ktorá zobrazuje témy, ktoré vo svojom živote prežila a prekonala. Skôr naopak. Nemám rada, ak niekto vie, nad čím práve uvažujem, rozmýšľam, čo sa odohráva v mojom vnútri. Rada pozorujem okolitý svet a je samozrejmé, že sa to prefiltruje aj cezo mňa, aj napriek tomu s tým veľmi nepracujem.
Napríklad cyklus Mali sme sa radi zobrazuje momentky spoločnej zábavy s tvojimi košickými priateľmi. Tam sa určite odzrkadlili tvoje emócie, pohľad na život…
Vysokú školu som končila v roku 2006 a ten cyklus vznikol o rok neskôr. Bolo mi smutno, mali sme sa radi, mali sme veľmi dobré vzťahy, pokojne by som študovala ešte ďalšie dva roky. Preto som tomuto cyklu dala sépiovú ,,spomienkovú“ farebnosť.
Dekadentná zábava, divoké žúry vyšité v oválnych rámikoch. Dá sa to chápať aj ako irónia?
Nie, tie ováliky majú predstavovať akúsi istotu, ako obrazy a výšivky, ktoré vyšívali do oválnych rámikov naše staré mamy. Chcela som dať najavo, že cítim akúsi melanchóliu za starými časmi. Keby som na tom pracovala ešte na vysokej škole, určite by tie formáty vyzerali inak, použila by som iné farby, pretože v tom čase som k tomu mala úplne iný vzťah, keďže som tie pekné okamihy aktuálne prežívala.
Do akej miery musí byť podľa teba umelec, výtvarník exhibicionista?
Všímam si, že medzi umelcami existujú viaceré typy. Sú umelci – exhibicionisti, ktorí na kulte osobnosti majú postavenú aj svoju kariéru. Ako napríklad Warhol, ktorého osobnosť dávala jeho tvorbe silu. Druhou skupinou sú umelci – introverti, ktorí robia pre seba a to môže byť problém, pretože ich práce nemusí nikto nikdy vidieť. A potom existuje tretia skupina, kam patrím aj ja. Som introvert, ale netvorím veci „do šuflíka“. Úplne najhoršou skupinou sú extroverti, exhibicionisti, ktorí ale nemajú čas pracovať. Aj napriek tomu, že sú to osobnosti a na ich práci vidno nápad, myšlienku, nemajú čas čokoľvek začaté dokončiť.
Čiže ty sama sa vôbec nepovažuješ za exhibicionistku?
Nie. Preto napríklad vôbec nerobím typ umenia, ako je performance. Nezapájam do toho seba, nechcem robiť niečo, čo veľmi odhaľuje moju osobu. Nikdy som k tomu nemala blízko. Rada pracujem doma a keď som so svojimi prácami spokojná, idú na výstavu a niekedy na otvorení výstavy nepotrebujem ani byť. Aj keď je veľmi príjemné, ak vám ľudia povedia, že sa im vaša práca páči, že je netradičná, iná, pekná, ak cítite pozitívnu spätnú väzbu.
Si optimistka alebo pesimistka?
Ako kedy. Na Slovensku má výtvarník zmiešané pocity často. Tvorí, vystavuje a potom príde obdobie, kedy si povie, že do toho vráža čas, peniaze, energiu a načo? Kladie si otázky, či to celé má vôbec nejaký význam. Samozrejme, tento pocit vždy prejde, umelec sa dlho nevydrží zožierať, potrebuje tvoriť. Takže sa to u mňa strieda. Eufória, ak sa mi niečo darí, s otázkami, či to vôbec má význam.
V súkromnom živote?
Moje súkromie je úzko prepojené s tým, čo robím. Závisí to od toho, či som momentálne schopná pracovať tak, že som s tým spokojná, vtedy som optimistka. Pretože s mojou prácou môže byť spokojný niekto iný, ale ak ja sama nemám ten pocit, prechádza to aj do môjho súkromia a môj pohľad na všetko sa stáva pesimistický.
Mnohé tvoje obrazy pôsobia na prvý pohľad nedokončene. Mňa osobne by zaujímalo, ako umelec vie, kedy dosť? Kedy cítiš, že je obraz hotový a akýkoľvek ďalší prvok by ho preťažil, „prečačkal“?
Človek to zistí sám. Na strednej škole som práce veľmi doťahovala, cítila som však, že nepôsobia tak, ako by mali. Ľudskému oku stačí pár záchytných bodov, ostatné si už predstaví samo. Veci, ktoré vidí menej, mu možno dajú viac, ako keby boli namaľované do poslednej bodky. Samozrejme, existuje aj hyperrealizmus, ktorého sila spočíva v tom, že na trojmetrovom obraze vyzerá tvár ako keby to bola fotografia a vidieť na pokožke portrétovaného všetky póry. Ale to je niečo iné. Keď napríklad doučujem kresbu, podľa mihalníc na študentových portrétoch zistím, na akej úrovni ten človek je. Tam nemôžete vykresliť každú jednu mihalnicu, to sa jednoducho nedá. Spraví sa hrubá čiara, ktorá dá oku presne to, čo človek vidí reálne. Keď sa na niekoho pozeráme, nevidíme všetky mihalnice, vidíme len tmavé miesto, tiene. Aj na obrazoch viem, s čím sa „babrať“ nemusím, pretože sa tým dielu len ublíži.
Radíš sa s niekým pred dokončením obrazov alebo sa riadiš len vlastnou intuíciou?
Mám troch ľudí, s ktorými sa zvyknem poradiť, ale nechcem, aby moje práce niekto videl do určitého štádia. Radím sa vtedy, keď si nie som istá, či toto áno, alebo nie a mám pocit, že už je čas, aby sa na rozrobenú prácu pozrel niekto iný. Povedal mi svoj názor, ktorý si môžem, ale nemusím zobrať. Myslím si, že umelci by mali ukazovať svoje diela ľuďom, ktorí poznajú ich tvorbu. Ľudia, s ktorými sa radím, sú zvyknutí na môj štandardný výkon, zbytočne nechvália a vedia sa vyjadriť konkrétne, aj keď je to možno drsnejšia reakcia. Ak je tam niečo zlé, povedia mi to na rovinu a aj keď som potom minútu „ofučaná“, posunie ma to, prebudí to vo mne nejakú silu, vrhnem sa na to a dokončím to. A väčšinou som s výsledkom úplne spokojná.
Kritika ťa teda posúva ďalej…
Jednoznačne. Teším sa, ak my niekto povie, že sa mu moja práca páči. To ma však posunie len o krok. Ak mi však niekto povie svoje výhrady konkrétne, posúvam sa o päť krokov. Bolí to, to je jasné, pošramotené ego a ďalšie veci, ale v konečnom dôsledku som tým ľuďom vďačná.
Nedávno si sa presťahovala z Košíc do Bratislavy. Čo ťa k tomu viedlo?
Bola som v Košiciach celú vysokú školu aj ďalšie štyri roky. Už mi to nedávalo to, čo predtým. Okrem toho, v Košiciach je obrovský problém s predajom diel. Skúšali sme to, ale zbytočne. Za posledné dva roky sa trikrát spravil aukčný večer, ľudia však obrazy nepotrebujú, nie sú na to navyknutí. Radšej si kúpia niečo, čo je pre nich vzácnejšie, sedačku, alebo fľašu drahého alkoholu. Nikto ich k tomu, aby mali záujem o umenie, nevedie. Sú tam podnikatelia, ktorí majú peniaze, ale nemá im kto povedať, čo je dobré a čo nie. Radšej si kúpia diela overených starších umelcov, ktorí majú meno. Tam však zase vzniká ďalší problém. Všetky dobré práce takýchto umelcov sú už vypredané, na trhu ostali také, ktoré sa našli v ateliéroch. A umelec, ktorý je možno už po smrti, by to napríklad ani nedovolil vystaviť, pretože s tým nebol spokojný, to dielo jednoducho nebolo dobré. Ľudia tak kupujú overené mená, ale obrazy, ktoré možno za veľa nestoja. Aj napriek tomu, že sa tam robia rôzne výstavy, nikto im neukáže, ako sa na umenie pozerať. Je to úplne iný svet. V Bratislave a iných veľkých mestách už fungujú kurátori, ktorí klientom ukazujú obrazy v katalógoch a ľudia na nich reagujú. Avšak musím povedať, že Košice sa so svojím novým umeleckým centrom, bývalými kasárňami, prebudili z dlhého spánku a v Kasárňach vznikajú nové a zaujímavé projekty, akcie, koncerty a výstavy. Všetko vďaka ľuďom, ktorí chcú mladú kultúru v Košiciach udržať a rozvíjať.
Bratislavu teda vnímaš ako mesto, kde máš väčšie možnosti uplatnenia?
Áno, ale nejako to nehrotím. Mám tam jedného priateľa – galeristu, s ktorým sme spolupracovali a možno by sa tieto vzťahy mohli oživiť, ale všetko ukáže čas.
Narodila si sa však v Rožňave. Aké zázemie ponúka pre umelcov naše mesto? Dokážu tu v dostatočnej miere napredovať, rozvíjať sa, tvoriť?
Nie, nie je tu výtvarná škola. Mladý človek musí mať okolo seba rovnako orientovaných rovesníkov, tak sa naučí najviac. Ženie ho to, motivuje, posúva dopredu. Košice, Bratislava, Banská Bystrica takúto možnosť ponúkajú.
Za svoju tvorbu si získala množstvo ocenení. Ceníš si viac uznanie odbornej verejnosti, alebo priateľov, rodiny, blízkych?
Som veľmi rada, keď sa moje práce páčia blízkym ľuďom. Samozrejme, keď je niekto vo svojej práci profesionál, vyštudoval vysokú školu s týmto zameraním a naplno sa tomu venuje, potrebuje uznanie odborníkov. Ľudí, ktorí sú na vyššej úrovni, ktorí sú lepší… Tam sa však nedá hovoriť o nejakých ováciách, berie sa to ako normálna vec. Poukazuje sa na chyby, ktorých sa človek dopustil a na ktoré je upozornený. Ovácie prichádzajú od priateľov a to ma teší.
Cítiš sa pochopená?
Myslím, že áno. Mám ochotu aj snahu vysvetľovať ľuďom, o čom moje práce sú. Nevadí mi, ak sa to niekomu nepáči. A som spokojná s tým, ako ma vnímajú odborníci.
Čiže je pre teba dôležité, aby ľudia chápali odkaz, ktorý chceš odovzdať…
Určite. Sledujem reakcie na niektorých výstavách, kde sú ťažko konceptuálne práce, ktoré potrebujú, aby si človek najprv prečítal dvojstranový text, aby pochopil, o čom to dielo je, pretože na prvý, v podstate ani na druhý pohľad, to proste nevidno. Niekto sa možno hanbí, niekto nemá čas, alebo sa mu nechce čítať, čiže okolo toho diela prejde a nič. Mne sa páči, keď ľudia reagujú „ahá, jasné“, jednoducho, keď pochopia. Že to nie je len „uhm, zaujímavé“ a koniec.
Často vystavuješ aj na skupinových výstavách, kde spolu s tebou prezentujú svoje práce aj iní umelci. Ak ich tvorbe úplne nerozumieš, snažíš sa sama zistiť, čo sa za tým skrýva?
Jasné, snažím, vernisáže ponúkajú priestor práve na takéto debaty. Aj keď je pravda, že rozhovor často skĺzne iným smerom „ako sa máš, odkiaľ máš peniaze na život?“(smiech). Ale samozrejme sa snažíme pochopiť tvorbu ostatných umelcov. Sú ľudia, ktorým sa páči práve toto, teší ich, že musia prísť na myšlienku, zámer, čo tým chcel výtvarník povedať. Je to pre nich zábava. Niektorí vnímajú diela oddychovo, vizuálne, niektorí sústredene, hľadajú vzťahy, väzby s reálnym svetom.
Súčasťou tvojej zbierky je aj obraz Svetelný bozk, ktorý vystavuješ nasvietený UV lampou. Kde získavaš takéto nápady, inšpiráciu?
Ten obraz bol tiež súčasťou party témy. Predstavila som si diskotéku s modrým svetlom a dvoch ľudí, ktorí spolu nechodia, jednoducho sa tam stretnú a dôjde k spontánnemu bozku. Takto to funguje bežne, často tí ľudia po zoznámení na diskotéke začnú spolu fungovať. Chcela som, aby bol ten bozk vytrhnutý zo scény, z prostredia. Inštalovala som ho v Michalovciach, kde má môj bývalý spolužiak Peter Králik nezávislú galériu Subteren. V jednej miestnosti, ktorá bola úplne zatemnená, sa nachádzal len tento nasvietený obraz. Rada by som si podobné inštalácie zopakovala.
Ako je to s novými technikami? Snažíš sa do svojich obrazov zakomponovať neustále niečo nové, originálne, nevídané, alebo sa skôr pohybuješ v jednej línii, ktorú zdokonaľuješ a zlepšuješ?
Myslím, že to ide s vekom. Kým je človek študent, alebo školu skončil nedávno, rozbieha sa na všetky strany, chce vyskúšať všetko. Postupne si však nájde svoj smer, jednej téme sa venuje dlhšie, pretože ide za pravou podstatou. Myslím si, že keď človek starne, mení saj aj jeho celkový prístup k tvorbe. Spracúva iné námety, obrazy „vyčisťuje“, smeruje k jednoduchosti.
Existujú pre teba nejaké hranice, kedy si povieš, že toto by už bolo príliš?
V podstate nie. Ale nemám záujem zobrazovať nejaké extrémne situácie. Zdá sa mi, že je to zbytočné. Sú aj umelci, ktorí pracujú s tvrdou erotikou, pornom, ale ja nič také nevyhľadávam. Party svet je v tomto predsa len nevinnejší a spontánnejší…
Súčasťou jednej z výstav bola aj inštalácia, ktorá okrem iného pozostávala aj z niekoľkých rámikov, v ktorých boli na zvieracích motívoch zlatou niťou vyšité mužské penisy rôzneho tvaru a veľkosti. Zaujímalo by ma, aká bola hlavná myšlienka tejto inštalácie? Ako na to reagujú ľudia? Nie je to pre nich príliš extravagantné?
Asi v druhom ročníku sme dostali zadanie „tabu“. Vždy, keď nám zadali témy, písala som si na papier myšlienky, ktoré mi k nej napadli, rozoberala som to na všetky strany. Tu som dostala nápad, pristúpiť k téme klasicky – žena, ktorá je odmietavá, potláča svoju sexualitu, ale v podvedomí je jej neoddeliteľnou súčasťou. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak a vyzerá to ako pokrytectvo. Povedala som si, že to stvárnim „po lopate“ – žena, ktorá sedí doma a vyšíva na látku s predtlačeným motívom. Pozabudne sa a vyšije to, čo prechádza jej hlavou, na čo myslí, ale čo navonok odmieta. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu. Inštalácia bola doplnená o zvukovú kulisu -zvuk telenovely- a pôsobila dojmom, akoby si žena práve odskočila a nechala na kresle zložené vyšívanie. Na radiátore sa sušili pančuchy, steny boli vytapetované, jednoducho, všetko tip-top.
Teraz tomu konečne rozumiem a zdá sa mi to perfektné, vysvetlenie teda skutočne môže pomôcť…
Áno, aj na školských prezentáciách si študenti píšu k svojim prácam komentáre. A myslím si, že je to tak oveľa lepšie, pretože sme ľudia a aj keď naše myslenie má približne rovnaký systém, nemusíme vedieť hneď, akú tému vystavované dielo a výtvarník rieši. Niektorým prácam nerozumiem ani ja, hoci si myslím, že viem umenie celkom čítať. Takéto slovné doplnenie je určite potrebné.
Myslíš si, že je slovenské publikum konzervatívne?
Predtým som si to myslela, ale na moje výstavy a posledné práce ľudia reagovali veľmi pozitívne. Keď som mala v Košiciach individuálnu výstavu, myslím, že riaditeľ galérie sa obával, aká bude reakcia detí a starších ľudí na niektoré výjavy. Nakoniec však staršie dámy reagovali absolútne perfektne „jasné, aj takýmto spôsobom sa dá vyšívať, nielen krížikom“. Prišlo mi milé, že som im otvorila nové obzory. (smiech)
Svoje práce pravidelne vystavuješ na skupinových i individuálnych výstavách. Ako sa to dá všetko za tých pár rokov stihnúť?
Človek to hlavne musí chcieť, po vysokej škole má totiž dve možnosti: ostať a objaviť sa na oficiálnej scéne, alebo sa stratiť, rozplynúť. Prijala som každú ponuku, vystavovala som, pretože som chcela, aby to videlo čo najviac ľudí. Posledné roky sú výstavy mladých umelcov obrovským boomom, existujú súťaže pre umelcov do 35 rokov, jednoducho, ak mladý umelec chce, vie sa presadiť.
Niekoľkokrát si už vystavovala aj v zahraničí – v Prahe, vo Viedni, v Nemecku, v Maďarsku. Ako je hodnotené tvoje umenie tam?
Myslím, že takisto pozitívne ako tu.
Nie sú tam nejaké rozdiely?
Okrem toho, že tam na výstavy chodí päťkrát viac ľudí ako tu, v tom žiadny rozdiel nevidím. Ale oni umenie chápu viac, viac o ňom hovoria, je súčasťou ich života. Možno je to zvyk, sú k tomu vedení odmalička, neviem. Ja sama sa však nepamätám, že by som na základnej škole videla premietanie nejakých obrazov. Myslím si však, že nenáročné obrazy, či notoricky známe mená, by pokojne mohli byť súčasťou hodín výtvarnej výchovy. Ak to učiteľ robí, tak myslím, že skôr z vlastnej iniciatívy. My sme museli maľovať jar, jeseň, prázdniny. Zlými farbami a ešte horšími štetcami – a to ma vôbec nebavilo.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
Neviem, vždy sa to nejako posúva. Človek je šťastný keď dosiahne určitú métu a potom mu to zrazu nestačí a vidí nové ciele. Svoje úspechy začne brať ako samozrejmosť a chce dosiahnuť niečo viac. Snažím sa postupovať ďalej, mám pocit, že by som chcela vystavovať aj ďalej za hranicami. Neviem, či sa mi na Slovensku, alebo v Čechách podaril nejaký extrémny úspech…
Môže byť podľa teba umelec so sebou spokojný?
Nemôže byť spokojný so všetkým, čo urobí. To je koniec. Keby som sa pozerala na svoje obrazy s úľubou, tak asi by som už vôbec netvorila a neposúvala sa. Ale musí vedieť, že prinajmenšom pri pár prácach mu jeho zámer vyšiel. Ja sa skôr niekedy čudujem, „toto som spravila ja?“.
V dobrom?
No niekedy v dobrom, niekedy nie úplne v dobrom. Ide o to, že po dokončení diela s ním strácam väzby a dívam sa naňho takisto ako divák, študujem obrazy sama po sebe.
Cítiš sa teraz momentálne naplnená?
Teraz momentálne áno. Ale ako som hovorila, u mňa sa to mení, niekedy si myslím, že som dosiahla veľa, vtedy som šťastná, a niekedy zase, že som v konečnom dôsledku nedosiahla nič.
Aké je tvoje životné motto?
V podstate pretransformované „čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“. Ak niečo nespravím dnes, táto konštalácia už nikdy nebude rovnaká a už nikdy nevznikne tá myšlienka, alebo tá podarená časť obrazu, tá kompozícia, ako v tento deň. A možno práve táto práca mohla byť prelomová.
Ďakujeme za rozhovor
Barbara Túrosová
Staršie rozhovory si môžete prečítať kliknutím sem


 
 

 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún