Moja milá, zaspali ste dobu

Na východ sa vraciam rada. Vždy plná očakávaní a v poslednej dobe tak trochu aj so strachom. Akonáhle však cítim silu a energiu okolitých hôr, viem, že som konečne doma a že tu to dokonale poznám (hoci to tiež nie je celkom pravda). Kedysi sme si s kamarátmi hovorievali: „Z tohto mesta treba radšej odísť, pretože inak zapadneš, pohltí ťa a zničí.“ Kedysi som mu dokonca dávala ako prívlastok „zakliate.“ Dnes som v týchto tvrdeniach trochu opatrná. Hoci!
Stala sa mi zvláštna vec. Cestovala som otrasných päť hodín v hrkotajúcom autobuse, aby som sa konečne dostala domov. Cestou mi napadlo, že som si zabudla dôležité lieky. „Nevadí,“ vravím si. „Veď Rožňava už má tiež svoje Tesco a tam bude lekáreň určite otvorená.“ O pol ôsmej večer som vošla do hypermarketu a v lekárni bola tma.
Urýchlene som volala domov našim, aby mi cez internet zistili, ktorá lekáreň má v Rožňave vo štvrtok večer pohotovosť. A čo čert nechcel, stalo sa toto!
S taxikárom som sa dohodla, že ma hodí do lekárne a potom konečne domov. Spokojná som sa doviezla pred lekáreň, zvoním ako šialená, no nikto neotvára. Mám jedno šťastie (občas je táto vlastnosť možno na škodu), že keď sa mi chce, som výrečná a idem si aj za nemožným. Napadlo mi tak, že lekáreň patrí mame bývalého spolužiaka. Pozrela som sa do telefónu, či mám vôbec jeho číslo. Dobré znamenie, číslo bolo tam. Tak prečo to nevyužiť. Ešte nebolo neskoro. Vytočila som ho s cieľom, že bývalý spolužiak mi pomôže. Veď jeho mama to má len na skok do lekárne a ešte aj zarobí. Všetko však bolo márne!
Dovolala som sa totiž spolužiakovej starej mame. „Zmenil si číslo,“ hovorí stará pani do telefónu. „Viete, potrebujem svoje lieky a viem, že práve vaša lekáreň má dnes pohotovosť,“ nenechala som sa odbiť. „Jáj, drahá moja, ale vy ste zaspali dobu,“ šokovala ma pani. „Lekáreň v Rožňave je otvorená len do pol ôsmej,“ dodala.
„Zaspala som dobu,“ opakovala som si v hlave dookola. Asi skutočne. Nie som predsa v Bratislave, v Trnave, ani v Nitre. „A mám po liekoch,“ nedokázala som sa stotožniť s predstavou, že aj keď sa na hlavu postavím, k liekom sa nedostanem. Pravdupovediac ma to dostalo. Ale možno si za to môžem sama. Neviem. Občas, keď dostanem o pol noci chuť na zmrzlinu, nie je problém si ju v meste, v ktorom žijem, dať. Podobne je to s liekmi. Ak idem o pol jedenástej v noci na pohotovosť, vypíšu mi lieky, ktoré mi pohotovostná lekáreň vydá. Ale tu sme už trochu západnejšie a možno sme predbehli dobu.
Musím však dať za pravdu svojej bývalej spolužiačke Eve, ktorá sa nedávno vrátila z exotickej krajiny späť do Rožňavy a možno sa tu aj usadí. „Ak tu nie ste odkázaní na čínske obchody a krčmy, tak sa tu žiť dá,“ povedala. A mala pravdu. Žiť sa dá kdekoľvek, závisí len od našich priorít.
Napriek tomu ma však zakaždým bolí, keď vidím, ako v Rožňave, v meste, ktoré má na veľa, akosi všetko napreduje zaspato a pomaly. A stále zaspato a pomaly!
Petra Nagyová
 Ilustračné foto: Archív Inforoznava.sk
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk   
 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Slovensko potrebuje parlament regiónov