Môj November

Začal dávno predtým, než sa stal skutočnosťou. V čase začínajúcej dospelosti. Tá bola vtedy, v polovici osemdesiatych rokov, veľmi pochybne limitovaná tzv. základnou vojenskou službou. Ušla sa mi v cestno -stavebnom prápore, ktoré boli nasledovníkmi slávnych „černých baronů“, teda medzi „pétépákmi“. Ešte krátko pred nástupom tam vzniklo priateľstvo s rímskokatolickým kňazom, dnes už profesorom teológie Jozefom Leščinským. A pravdaže výchova v rodine, mojej mamy, to je vždy základ všetkého, čo si berieme do ďalšieho života, tá stopa, v dobrom aj v zlom, z nás nikdy nezmizne.

Spomínam na momenty, keď som si medzi trestancami, lebo takí tvorili jadro práporu a jeho večerný a najmä víkendový život, čítal Exupéryho skopírovanú Citadelu, lebo aj ona bola v tých časoch zakázanou knihou. A potom na chvíle, keď som sa vrátil „do civilu“ a vystúpil z ROH a SZM, teda z vtedajšej komunistami riadenej odborovej organizácie a ich mládežníckej prípravky. Poprask na schôdzi, zúfalstvo vedenia, ako to zdôvodniť vyššie, a ďalšie peripetie, keď som k tomu pridal odmietnutie podpísať akési plány BSP – tzv. brigád socialistickej práce. Kafkovsky absurdné situácie v panoptiku šedej každodennosti – doslova v uliciach, ale najmä vo vyprahnutých dušiach ľudí, žijúcich svoju každodennú dvojtvárnosť a predstieranú lojalitu Husákovskému režimu. Nie, nebol to film, ale krutá skutočnosť, či skôr bláznovstvo.

Počúvanie mníchovského Rádia Slobodná Európa (RFE), usilovne rušeného, odoberanie samizdatových Lidových novin spolu so zakázanou literatúrou z Jazzové sekce, bolo celkom prirodzeným ďalším životným krokom. Dodnes si pamätám, ako som počas pracovnej cesty odniesol balíček s knihami človeku, ktorého som nikdy predtým nevidel, nepoznal. Len sme sa na seba pozreli a pozdravili, oči hovorili všetko, čo bolo treba.   

No a potom nastali tie dni, keď som prišiel vysmiaty na šachový turnaj večer 17. novembra so slovami „režim padol“. Sledoval som totiž celé popoludnie RFE a z toho, čo som počul, vrátane telefonátu Václava Havla z Prahy do rádia, mi bolo jasné, že to proste tak je. Kamaráti po mne začudovane pozerali, Rožňava dýchala svoj život „malej Moskvy“ až do generálneho štrajku 27. novembra 1989.  

Niekoľko hodín po ňom sa stretlo asi tristo ľudí v sále, kam to pôvodne zvolávali okresní funkcionári SZM. Keď som tam došiel, sedeli za vrch stolom a keďže som už mal poštou doručené programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu, vznikajúceho politického hnutia, prečítal som to tam všetkým a tých za mnou proste vypískali, museli spoza stola odísť.

Prítomnými zvolený Okresný koordinačný výbor VPN sa následne zišiel v jednej z panelákových pivníc a tam ma zvolili za svojho predsedu. Okrem tejto roly som zastupoval okres aj v Krajskej rade VPN u Marcela Strýka (+3. 12. 1994) a tiež v Slovenskej rade VPN v Mozartovom dome na vtedajšej Jiráskovej, dnes Ventúrskej  ulici v Bratislave. Po jednom z úvodných sedení predsedníctva som navrhol za predsedu hnutia Jána Budaja, hoci to bol iba formálny akt, ako tribún Nežnej revolúcie mal to miesto dávno predtým. 

Myslím si, že sloboda v človeku klíči ako dobre zasadený strom. Nezjaví sa náhle len preto, že niekto strhne putá, zborí klietku. To je iba tá vonkajšia, viditeľná časť slobody, ktorá nestačí, ak nie je vyklíčená vnútri ako tá najpotrebnejšia prirodzenosť človeka. A má ešte jeden rozmer – rozmer precíteného krásna. Ja som mal šťastie spolu s inými byť pritom, zažiť to a mal som neskôr obrovské osobné šťastie v mojej milovanej manželke Alenke (+14. 2. 2016), ktorú eštébáci z času načas uniesli na výsluch len preto, že žila chvíľu v tzv. kapitalistickej cudzine. Pre nás oboch bola sloboda ľudskou prirodzenosťou a súčasťou dôstojnosti človeka. Nežná revolúcia je preto pre mňa najväčšou a najpodstatnejšou udalosťou novodobých národných dejín.

Písané pre brožúru k 30.výročiu Novembra 89 s názvom „30 riadkov“ od 30 osobností Novembra 89 v Košiciach a na východnom Slovensku.

Reprofoto: zľava Attila Boscárszky, Karol Kováč, Belo Hefler

Vyhlásenie k zneužitiu odkazu Novembra ‘ 89 v Rožňave

Vyjadrujeme hlboké rozhorčenie nad priebehom odhalenia pamätnej tabule k 30. výročiu Nežnej revolúcie v Rožňave, ktorého sa zúčastnili Richard Raši (SMER-SD), podpredseda vlády SR a Peter Pamula (SNS), poslanec NR SR, teda predstavitelia súčasnej vládnej moci. Stalo sa tak bez vedomia iniciátorov inštalácie pamätnej tabule a ďalších aktérov Nežnej revolúcie a občanov mesta. V piatok 15. novembra 2019 ako prvý položil kyticu k pamätnej tabuli Fedor Gál. Dnešné oficiálne odhalenie pamätnej tabule organizovalo Mesto Rožňava pod záštitou primátora Michala Domika. Z nášho pohľadu ide o neprijateľný akt, od ktorého sa dištancujeme a ktorým sa zneužil odkaz Novembra ´89 predstaviteľmi vládnej moci, zodpovednej za súčasný stav v spoločnosti. Bez škrupúľ,  zoči – voči fotografii Jána a Martiny, predviedli svoju aroganciu v prebiehajúcej predvolebnej kampani.

V Rožňave, 17. 11. 2019

Karol Kováč, Ivan Dianiška, Ferenc Ambrus, Belo Hefler, Matúš Bischof



Belo Hefler

O autorovi Belo Hefler

Vyštudoval politológiu na FiF UK v Bratislave, publikoval napr. v Rádiu Slobodná Európa, v týždenníkoch Domino Efekt, Fakty, Reflex (CZ) a v denníku SME, kde zastával post zást. obchodného riaditeľa. E-mail: behe@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od Belo Hefler →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli