Razantný vstup rožňavských elít do nového roka je správny a nanajvýš potrebný. Konečne sa pohli stojaté vody nášho milého malomesta, konečne si – všetci zbrataní a zosestrení po vzore našich zastupiteľov – môžeme zaujúkať: „Teraz to roztočíme“…
Keďže mi je od útleho detstva na ringišpíle zle-nedobre, opojného kolektívneho roztáčania sa nezúčastním. Budem však ďakovať.
V prvom rade ďakujem za život v krajine, kde mi je jasne (a dennodenne i názorne) vysvetľované, že peniaze nesmrdia. Že vypýtať si dukátiky zo spoločného mešca od kamaráta z jednej partaje je v poriadku, právne aj eticky (a možno aj esteticky). Veď je to predsa pre moje mesto! Čo na tom, že ľudia v inom meste budú paberkovať? Nech nesú zodpovednosť za svoju voľbu. Nie, nie, toto predsa vôbec nie je uplatňovanie kolektívnej viny, ani refresh starého dobrého komunistického pravidla, že odmeňovaní sú stále len tí vzorní… členovia strany. To je hnusná demagógia a vyvolávanie atmosféry závisti a nenávisti. Veru pekne to onehdá napísal istý (aj môj) pán poslanec.
Ďakujem tiež za odvahu, rozvahu a veľkorysosť našich volených zástupcov, ktorí podporujú malých podnikateľov, kamarátov a rodinných príslušníkov v ich bohumilých, niekedy dokonca temer charitatívnych aktivitách. Podľa mňa je úplne v poriadku, že putá dávnych priateľstiev a rodinných väzieb, winnetuovsky posväcovaných krvou či inými tekutinami, utužovaných jaternicami, hurkami, vajciami, či len krehkými spomienkami na spoločné dranie školských lavíc sú oveľa silnejšie a prirodzenejšie ako nejaké trápne písané či nepísané pravidlá. Ako by sme vyzerali, keby sme sa vykašľali na svojich priateľov, dcéry či bratancov? No, nebojím sa povedať, že ako svine.
A tu sa dostávam k vrcholu svojej ďakovnej reči. Úprimne ďakujem našim elitám, že mi so železnou pravidelnosťou pripomínajú moju sedliacku podstatu. Áno, aj moje korene sú presne tam, kde sa nachádzajú korene takého uvažovania o chode sveta, v ktorom je správne, že sa tým najvyšším prinášajú dary (či odpustky) z domácich chovov.
Ale to nie je všetko. Moja patriarchálna výchova mi zreteľne hovorí, že tí, ktorí sa vzpierajú autoritám, žalujú na ne, alebo im odporujú, musia byť potrestaní. Prirodzený poriadok predsa musí jestvovať! A keď nám (zatiaľ) nie sú naklonené zákony, nevadí. V záujme správneho a prospešného (veď my vieme, čo je pre ľudí dobré) cieľa máme predsa právo využívať všetky možné prostriedky. Naši neprajníci kuvikajú o zneužívaní funkcií, falšovaní listín a vydieraní. My však veľmi dobre vieme, že naše ušľachtilé ciele jednoducho musia byť naplnené. Rozhodli sme sa tak a tak teda aj bude…
Špeciálna vďaka patrí mojim rodným inovátorom, ktorí to hnusné mafiánske slovo „výpalníctvo“ očistili od všetkých negatívnych významov a našli mu v našom novom slovníku miesto, ktoré si zaslúži. Tých neprajníckych hnusákov, ktorí nie sú ochotní obetovať kúsok svojho voľného či pracovného času alebo nebodaj zdravia (nech nás neodrbávajú – zdravotná starostlivosť v našom štáte je na fantastickej úrovni a hocaké – najmä však nepriame – spochybňovanie jej kvality je odporné a má jednoznačne podvratné ciele) treba jasne pomenovať, verejne odsúdiť a adekvátne potrestať. Najnovšie to totiž došlo až tak ďaleko, že istí nevďačníci odmietli spracovať svine, ktoré bral jeden z najväčších miestnych dobrodincov do Bratislavy. Premiérovi!
Takže ešte raz: ďakujem, a ruky-nohy bozkávam všetkým, kvôli ktorým môžem otvorene a nadšene zvolať
welcome to our brave new world
……………….
Nadpis tohto textu je parafrázou názvu knihy Erika Taberyho (zástupcu šéfredaktora časopisu Respekt) Vládneme, nerušit!
