Ferenc Ambrus: Lepšie ako v tehelni I.

Sme tu asi mesiac u Shlesingera. Skoro všetci z mesta. My, Židia. Je nás tu iste viac než sto, ba možno i dvesto. Poznám každého z nich, načo by som ich počítal? Neviem už zrátať ani to, koľkokrát som ušiel k Schnitzerovcom, kde som – už len preto, že tam ubytovali Rosenblüthovcov a Kornhauserovcov, ktorí vedeli veľa o tomto svete – im tak rád načúval.
U nás, v niekdajšej fabrike Turul, kde sa vyrábali rôzne pálenky, som sa toho dozvedel veru omnoho menej. Táto fabrika nám tu slúžila dlho. Pár mesiacov ešte i po tom, čo sme sa znovu stali Maďarmi.
Schnitzerov dom nebol ďaleko od nás. Stál tu blízko, tiež na ulici vedúcej do Čučmy. Pre istotu (to naši starí tak vravievali, keď chceli mať nejakú istotu v živote), som tam nešiel v tých minútach, kedy Fazekas akurát nám zahlásil, že:  „Ľudia, pán urodzený radca tu bude za hodinku.”
Lebo som sa vôbec nechcel stretnúť s pánom urodzeným radcom, vrchným policajtom Szentmiklóssym. Ale ktovie, či by ma aj spoznal? No iste! Veď predsa mám stále na sebe žltú hviezdu, ktorú som si nemohol dať dole ani pri mojich výletoch.
Fazekas bol dobrý človek. Takto o ňom hovorili v obidvoch rožňavských getách. Pravda, preto, lebo nám v čas oznámil, kedy príde na kontrolu pán urodzený hlavný policajt, čo bolo vždy osožné, ale za malý peniaz nám i všeličo zadovážil z mesta. Od dedinských babiek i dobrú májovú bryndzu nám, Židom, priniesol.
Sťažovať sme sa ani na Szentmiklóssyho nemohli. Vyžadoval poriadok, ale nikoho nepodpichoval. U Shlesingera i viacero obyvateľov izieb pochválil, ako pekne sa v jednej pätnásti, možno i dvadsiati zmestia. I poriadok udržujú, ktorí sa sem z mesta nasťahovali. Keď pán hlavný radca z Turula odišiel, viacerí vraveli, ako dobre sa nám tu vedie. Máme sťastie, že sme sa nedostali do tehelne, tam by to iste nebolo také pohodlné ako tu.
Akurát som bol u Schnitzerovcov na návšteve, keď počujem nezvyčajne zvýšený hlas starého Konhausera: „Lang, ktorý chodil pracovať z Dobšinej do Popradu, nám už v štyridsiatom druhom koncom marca zvestoval, že Slováci vypravili nevedno kam celú súpravu vlaku zo židovskými dievčatami. Už vtedy sme mali dostať rozum.“
Nerozumel som, čo my, Rožňavčania, máme spoločné s v Slovenskej republike žijúcimi Dobšinčanmi, či Popradčanmi? A že sme neboli pri svojom rozume? Veď tatko každý deň usilovne spočítával každý groš v kase a rozum mu len tam chodil. Náhodou, keď priateľa tam mal, ten mu vravieval: „Ty, Izák, s tebou ani slova prehodiť sa nedá.”
Teraz som sa len dozvedel, že tu v malom gete sa Eugenovi Rosenblüthovi podarilo prepašovať a potom ukrývať svoje rádio. Hoci ako som u nich načúval, nezistil som, ako to riešil. A ani to, kde to rádio skrýval. Ale videl som, že tajne to rádio niekde počúva a ticho podáva ostatným správy, ktoré tam počul. Veľmi som musel počúvať, aby som sa dostal k čo najviac informáciam.
Vláda nacistických okupantov má dva zdroje, vravel ujo Eugen nové správy súčasným obyvateľom Schnitzerovho domu, z ktorých rozosieva umelý dym, zahaľujúci celú krajinu: nebezpečenstvo zo strany boľševikov a antisemitizmus. Cieľom obidvoch týchto zložiek je, aby odpútali pozornosť od toho najdôležitejšieho: z vyrabovania krajiny, z odvlečenia honvédov na bojiská a predovšetkým od otázky mieru.
Postrach boľševizmu omieľali už aj predošlé vlády natoľko, že s tým sa už len pramálo dá dosiahnuť. Protižidovskú demagógiu horthyovci zneužívali i s úzkou vrstvou, ktorá získavala nemalé výhody z prenasledovania a vytláčania Židov z verejného života. Čoskoro vysvitlo ale, že strojcovia protižidovských zákonov a ich vykonávatelia, ktorí na každom rohu vyrevúvali o posilnení Maďarov, dostali celú krajinu do rúk fašistického Nemecka.
Rosenblüth pokračoval v odovzdávaní správ, počutých z rádia Kossuth, ale ja, aby som sa nedostal do tažkostí, som sa pri našom potoku Drázus vrátil do veľkého geta. Na dnes som toho už počul čo to, aby som aj našim podal nové správy.
V plote zo zadu som mal jednu dosku, tú som vybral a dostal sa späť na dvor.
Mama sa tam akurát rozprávala s tetou Strauszovou. Keď ma zbadala, už mi aj vravela: „Synak, nejako musíš zajsť za ujom Pengerom, že ho budeme znova potrebovať. Zaplatíme mu ako pred mesiacom, keď nás sem nasťahoval. Toto by si mu mal povedať. Lebo starkého zajtra musíme usadiť na jeho voz. Pešo už nedojde na železničnú stanicu.“
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry. 
Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk 
Staršie články autora: Súdružka / Deň Rómov / Sisinka / Album cenných známok / Osvienčin/Auschwitz – Birkenau III. /Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. / Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I.Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť /Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Mzdy v inzerátoch zafungovali