Dita Kušnierová: Gemer by nemohol byť naším Toskánskom

Denník Sme priniesol obsiahly príspevok Michala Havrana pod názvom Gemer by mohol byť naším Toskánskom. Ale nebude. V príspevku je niekoľko nepresností a nesprávnych údajov, ktoré by som rada uviedla na správnu mieru.
V prvom rade by som sa dotkla názvu článku: ubezpečujem autora, že Gemer by nemohol byť naším Toskánskom. V Gemeri, podobne ako v mnohých iných regiónoch Slovenska, boli po roku 1948 navždy popretŕhané stáročné väzby na pôvodnú kultúru, ktorá tu bola na vysokej úrovni podporovaná priemyselnou konjunktúrou, založenou na ťažbe a spracovaní rúd.
Vyspelé poľnohospodárstvo v južnom Gemeri bolo úplne znehodnotené násilnou kolektivizáciou a vysťahovaním pôvodných vlastníkov – malých statkárov a roľníkov. Namiesto nich tu boli nasťahovaní obyvatelia bez vzťahu k pôde a k majetku, ktorý, ľahko nadobudnutý, pomaly devastovali a znehodnocovali. Zanikajúce baníctvo nebolo nahradené žiadnou adekvátnou priemyselnou výrobou a drobné živnostnícke prevádzky navždy zanikli.
Masívna ateizácia obyvateľstva priniesla všeobecný nezáujem o udržiavanie cirkevných stavieb, národných kultúrnych pamiatok, ktoré by sa mohli rovnať tým toskánskym, keby mali rovnaký osud, keby rovnako žili – ale nežijú. Ich sporadickými návštevníkmi sú dnes poväčšine len nesolventní dôchodcovia, ktorí, ani pri najlepšej vôli, nie sú schopní zaplatiť ani tých požadovaných päť percent z nákladu na ich obnovu, aj keď zvyšok uhradí štát.  Tak sa stáva, že dodávatelia stavebných prác pamiatkovej obnovy a reštaurátori, poverení reštaurovaním stredovekých nástenných malieb alebo historického mobiliáru, ak majú záujem o túto prácu, zaplatia vlastníkovi tých päť percent z vlastných prostriedkov.
Príčinou toho, že v Gemeri nefunguje turizmus tak, ako by fungovať mohol, nie je len neschopnosť jeho rozvoja zástupcami miest a obcí a podnikateľmi, ktorí, mimochodom, čo sa týka služieb pre návštevníkov, sú konkrétne v okresnom meste Rožňava na veľmi slušnej úrovni napriek tomu, že neponúkajú „zábavu v erotických kluboch s rómskymi dievčatmi na toluéne“, ale kvalitnú stravu a slušné ubytovanie.

Na pamiatky nekašleme!

Autor, vzhľadom na svoj vek, asi nepoznal rožňavské námestie pred 25 rokmi – sivé, nevľúdne, ošumelé! A asi si nevšimol množstvo vynovených fasád a interiérov starých meštianskych domov, ktorým dominuje perfektne obnovená mestská veža s navráteným secesným pomníkom Františky Andrássyovej! A v poslednom období aj všetky vynovené kostoly vrátane katedrálneho (už špatí len fasáda bývalého kláštora, dnes v majetku mesta) a v neposlednom rade vynikajúce expozície tunajšieho Baníckeho múzea v obnovených objektoch.
Vidiecke kostoly so stredovekými nástennými maľbami, sústredené na pomerne malom území, sú gemerskou raritou. V priebehu 70. – 90. rokov minulého storočia boli všetky stavebne obnovené. V posledných desaťročiach v mnohých pribudli zreštaurované oltáre či kazateľnice (tu musím podotknúť, že skoro všetky náklady, až na drobné výnimky, boli hradené zo štátnych prostriedkov).
Na reštaurovanie a novú prezentáciu stredovekých nástenných malieb, ku ktorým neustále pribúdajú nové objavy, si však budeme musieť ešte počkať. Žiaľ, tieto jedinečné pamiatky sa nachádzajú práve v tých, rokmi výstavby socializmu najviac postihnutých a vyľudnených obciach. Majú skutočne taliansky pôvod – veď ich šľachtickí mecéni sa po celý stredovek pohybovali v blízkosti panovníckych dvorov som silnými a aktívnymi vzťahmi so súdobou talianskou kultúrou.
Napriek tomu nemajú štatút svetového kultúrneho dedičstva UNESCO – tento zápis sa týka výlučne jaskýň Slovenského krasu. Možno raz, keď štát bude môcť obetovať financie na ich kompletné reštaurovanie, sa budú môcť uchádzať o tento post.
Z pohľadu mnohých zainteresovaných sa možno zdá byť trochu trúfalé stavať vždy štát do polohy záchrancu pamiatok, ktoré majú svojho zodpovedného vlastníka. Tu treba uviesť, že to bol práve štát, v tom čase ešte Uhorský, ktorý pri príležitosti svojho miléniového výročia vyčlenil obrovskú sumu na financovanie záchrany a obnovy pamiatok, vrátane našich gemerských fresiek, ktoré boli v tom čase ešte len objavené a následne reštaurované. Ani vtedajší, oveľa solventnejší vlastník kostola, nebol ochotný vrážať peniaze do biblických obrázkov, ktoré boli pôvodne určené negramotnému stredovekému publiku.

Kde vyhasína Stella Hungariae?

Konštatovanie, že do Rožňavy nepríde ani slovenský turista, nie je pravdivé. V letných mesiacoch, ale nielen vtedy, je v meste dosť turistov, slovenských i zahraničných. Najviac ich je, pochopiteľne, zo susedného Maďarska. A za Rimavskou Sobotou smerom do Rožňavy sú policajné hliadky. Keď sme sa vracali z pravidelných porád na Pamiatkovom úrade v Bratislave južnou trasou domov, pravidelne sme natrafili na tornaľských policajtov – našťastie, vždy bez pokuty. A južný ťah je dnes oveľa, oveľa rýchlejší, ako bol kedysi, keď sme museli prekonávať nepríjemné oždianske serpentíny a ostré zákruty pri Fige. Cesta do Bratislavy sa skrátila o dobrú hodinu a pol.
Stella Hungariae nevyhasína len za Rimavskou Sobotou, ale aj pred ňou a v jej okolí, a to nielen preto, že dosiaľ len „blúznime“ o južnej diaľnici. Skutočne je to také ťažké uhádnuť, prečo dosiaľ nie je? Poviem to tak ľudovo: – Lebo tam sú Maďari, čo chcú autonómiu a, nebodaj by ju potom pripojili k Maďarsku. Je to skutočne hlúposť. Poznám hodne vodičov, ktorí z Košíc do Bratislavy idú radšej po maďarskej diaľnici, ktorou si skrátia cestu.

Atény nad Slanou

Slaná rozhodne nie je riečka, je to poriadna rieka. Cesty pätnástej kategórie s „bezprízornými salašmi miestnych gubernátorov“ v Gemeri nie sú. Cesty, napríklad oproti susednému Maďarsku, máme celkom slušné. A žiadna obec u nás nevyzerá ako „utečenecký tábor so sofistikovaným  operačným stanom“. Práve menšie obce, ak  majú schopných starostov, sú dnes oveľa úhľadnejšie, civilizovanejšie a upravenejšie, ako kedykoľvek predtým.
Kostol v Štítniku  nemusí nikto opravovať z nórskych fondov, kostol v Štítniku bol kompletne opravený v priebehu 70. – 90. rokov 20. storočia výlučne zo štátnych prostriedkov. Fresky v kostole sú, samozrejme, zachránené. Zachránili ich ešte maďarskí reštaurátori hneď potom, ako ich objavili koncom 19. storočia. Samozrejme, po tých sto rokoch by sa zišlo znovu ich očistiť a reštaurovať. Z toho dôvodu sa hľadajú finančné prostriedky všelikde, ak je možnosť, aj v nórskych fondoch (totiž, taká možnosť existuje).
Unikátne štítnické epitafy nepatrili „protitureckej šľachte“, ale  miestnym šľachtickým rodinám a rodinám tu pôsobiacich kňazov. Niektoré z nich sa v 90. rokoch 20. storočia podarilo zreštaurovať v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave za symbolické náklady.
„Niečo také ako slovenské fondy“ nie je neznáma vec. Ministerstvo kultúry každý rok (už dvadsiaty piaty) vyčleňuje finančné prostriedky na obnovu kultúrnych pamiatok prostredníctvom svojho programu Obnovme si svoj dom (predtým Štátny fond kultúry Pro Slovakia).
Fresky nám nehnijú! Prinajhoršom môžu odpadnúť s kusom omietky. To ale momentálne v gemerských kostoloch nikde nehrozí. Farby sú vďaka freskovej technike nerozlučne spojené s vápenným podkladom – a vápno okamžite vylučuje vodu, takže fresky v žiadnom prípade nemôžu hniť.
Gemerčania si nestavali svoje vidiecke sídla medzi Valachmi, Maďarmi, Slovákmi a Nemcami. Sami sú Valasi, Maďari, Slováci a Nemci. Ich sídla boli veľmi vzdialené anglickým – boli to skromné, väčšinou nízke, prízemné kúrie na dobrej úrodnej pôde, ktorú majstrovsky obrábali a ktorú jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky dokonale zničili.
Áno, školstvo tu bolo vždy na vysokej úrovni a európsky rozmer oblasti nesporne podporilo aj včasné prijatie Lutherovej reformácie a s ňou prúdiaceho pokroku v myslení cez nemecké univerzity, ktoré navštevovali synovia tunajších šľachticov, ale i duchovných a mešťanov. Na rožňavských gymnáziách sa pestovala antická vzdelanosť; veď mesto bolo istý čas známe aj ako Atény nad Slanou.

Kult Andrássyovcov

Na spoločnú domácnosť s mŕtvymi sú odkázaní ľudia, ktorí veria v posmrtný život. No rozhodne to nie sú Gemerčania, ktorí sú vo väčšine ateistami alebo vlažnými kresťanmi, ako veriacimi ľuďmi. Nemôžu za to. Štyridsať rokov im to vtĺkali do hláv, dokonca aj to, že ich obľúbení Andrássyovci sú ich nepriateľmi. V to ale neuverili a dodnes si trochu pestujú ak nie kult, tak aspoň taký malý kultík Andrássyovcov.
Majú im byť za čo vďační. Nielen za krásny betliarsky kaštieľ a park, ale hlavne za množstvo svojich predkov, zamestnaných v andrássyovských baniach, železiarňach, zlievarniach, na pílach, v lesoch, majeroch, za dotovanie škôl, cirkví, spolkov, tlačiarní, za nespočetné množstvo dobročinných akcií.
Gemerčania sú Andrássyovcom vďační a Andrássyovci ako rodení liberáli sú aj na druhom svete s nimi spokojní – v Betliari nerozdávajú „facky“, ale užitočné dary kultúrneho dedičstva svojho rodu.
Žofia Serédyová na Krásnej Hôrke nie je symbolom smrti ani večnosti (ne sme v Egypte). Je to skôr prírodný unikát – mumifikácia prirodzenou cestou pôsobením krasového podložia hrobky pod kostolom, kde bola pochovaná. A už vôbec nie je dôkazom „kontinuity náboženského myslenia regiónu“. Takto ju nechápal ani zakladateľ múzea na Krásnej Hôrke, gróf Juraj Andrássy; už vtedy sa stala skôr múzejným exponátom. Napriek tomu, že bola umiestnená v kaplnke, nie k nej smerovali rímskokatolícke procesie – ich cieľom bola Krásnohorská Matka Božia na oltárnom obraze.

Dokedy ešte?

Kultúra môže prinášať peniaze, nie je to však prípad gemerských kostolov so stredovekými freskami. Tie sú vlastníctvom cirkví, resp. cirkevných zborov, ktoré, vzhľadom na svoju zdecimovanosť a vekový priemer veriacich, nie sú schopné podnikania, a už vôbec nie odvádzania daní spojeného s účtovnou agendou. A keď si niekto myslí, že o Dobšinského faru v Drienčanoch by bol nebývalý záujem, ak by tam aj bolo všetko pre turistu stopercentne prichystané, tak sa veľmi mýli. Keď priemerný Slovák nevie, kde sa narodil Ľudovít Štúr a Pavol Jozef Šafárik, tak o zastrčených Drienčanoch nemá ani chýru (ešte možno čo je drienkovica – to by asi šlo).
Áno, Gemer má veľa šikovných ľudí – prevažne obývajúcich Bratislavu. V poslednom čase sa trocha ľady pohli – ako oceňuje autor: múzeum v Betliari má nového šikovného riaditeľa (volá sa Július Barczi). V Galérii Baníckeho múzea v Rožňave sa konajú zaujímavé prezentácie súčasného slovenského umenia – konali sa aj v 90. rokoch 20. stor. a v prvom desaťročí 21. storočia – to sa až tak do pamäte nezafixovalo – nerobili to Bratislavčania, a domáci sú asi nezaujímaví.
Kultúra môže prinášať peniaze, ale každý vie, že len malé peniaze. Veľké peniaze môže priniesť jedine výroba – a tá v Gemeri absentuje. Už v 60. rokoch 20. storočia každý vedel, že rožňavský a nižnoslanský siderit nie je kvalitná železná ruda, ale ťažilo sa ďalej – až do vyčerpania a s tučnými štátnymi dotáciami, ktoré zabezpečili stopercentnú zamestnanosť. Nikomu ani z vlády, ani z poslancov nezišlo na um, že by sa bolo treba postarať o náhradnú výrobu a zabezpečiť tak zamestnanosť v regióne.
V posledných voľbách sme si zvolili zástupcov do parlamentu aj za Gemer (žiaľ, neprirodzene rozťatý do dvoch samosprávnych krajov). Stále však iba čakáme na výsledky ich práce. Dokedy ešte?
DITA KUŠNIEROVÁ
Autorka je historičkou umenia
Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún