Rado Kovács / Žvatlali de luxe

My, fanúšikovia náučného megaseriálu Simpsonovci, máme v živej pamäti epizódu, v ktorej Homer Simpson čelil vykrádačskému fantómovi zriadením a vedením domobrany. 

Majiteľ Kvikimartu Apú, riaditeľ školy Skinner a krčmár Vočko spolu s ním terorizovali Springfield zbytočnými obmedzeniami a hranou aktivitou, obťažovali vystrašených obyvateľov. A klasik Homer sa samozrejme nezabudol poriadne ožrať.
Rožňavská domobrana je samozrejme o čosi miernejšia, chvalabohu sa ani nachmelená nepotáca po Šafárikovej ulici. Možno preto, že si „poriadok“ dokáže zabezpečiť inými spôsobmi. U nás ide „len“ o peniaze, takže sofistikovanosť je priam vyžadovaná…
Ostatné Mestské zastupiteľstvo sa nieslo okrem iného v duchu naozaj komického pokusu o sabotáž rozpočtu mesta. Poslanci Laco a Pollák opáčili pozornosť prítomných kolegov a zdravý rozum Všehomíra, keď navrhli ponechať financovanie mestského basketbalu a futbalu minimálne na vlaňajšej úrovni. Tým s dlhým vedením nezabudli pripomenúť, že bez mestských peňazí sa môžeme rozlúčiť s basketbalovou extraligou a s futbalom vôbec.
A mňa odvtedy máta jedna otázka: No a čo?
Aby sme si rozumeli: veľmi rád chodievam na rožňavský basketbal, už oveľa menej radšej na futbalový štadión. V prvom prípade preto, že sa vcelku dalo pozerať na hru i na vďačné publikum. V tom druhom preto, že počúvať írečité slovensko-maďarské nadávky z úst najrôznejších rožňavských trénerov, funkcionárov (a tých pár desiatok divákov) ma naozaj nebaví. Ani zadarmo.
Ale to vôbec nie je podstatné. Moje túžby a priania, rovnako ako možno podobné, možno iné túžby a priania ostatných Rožňavčanov totiž v čase šetrenia a hľadania najefektívnejších úsporných opatrení vôbec nie sú dôležité.
Sama osebe je iniciatíva oboch lobbistov – o poslancoch možno v tomto prípade hovoriť naozaj len s veľkou dávkou sebazaprenia – skôr komická. Keď si ju však zasadíme do kontextu rožňavských reálií, smiech nás prejde celkom ľahko. Aj ten cez slzy.
Financovanie mestského futbalu od nepamäti sprevádza mizerná disciplína funkcionárov zdokladovať všetky minuté peniaze. Najnovšie extempore spred pár mesiacov, keď po odchádzajúcom predsedovi klubu (a súčasnom šéfovi obvodného úradu ) hľadali účtovné bloky temer s polročným sklzom, hovorí za všetko.
Ženský basketbal si za dva roky účinkovania v extralige získal priazeň naozaj veľkého počtu divákov (vrátane autora týchto riadkov). Už menej inšpiratívne však ešte pred pár rokmi bolo napríklad prázdninové financovanie „zasadnutí výboru“, na ktorom sa podieľali rodičia malých basketbalistiek.
Toto sú však znova len detaily, ktoré by bez zasadenia do celkového obrazu financovania a ešte širšie manažovania týchto športov, zapadli svojou bezvýznamnosťou.
Podstatnejšie sa mi totiž javí toto: prečo by malo ani nie dvadsaťtisícové mestečko financovať vrcholový šport, keď na to jednoducho nemá? Pozor, stále hovoríme o prvých tímoch, nie o detských a mládežníckych kategóriách, ktoré z väčšej časti financujú sami rodičia a už vôbec nie o masovom – neorganizovanom a rekreačnom – športe v meste.
Je pre mesto naozaj podstatnejšie prezentovať sa navonok – na slovenské pomery – kvalitným tímom (v prípade basketbalu) za cenu,  že rezignuje na vytváranie podmienok pre obyčajných ľudí, ktorí si chcú zašportovať? Je na tom Rožňava tak dobre, že si môže dovoliť stavať všešportovú halu, o ktorej už teraz vieme, že ju budú mať právo prednostne využívať len gymnazisti a ženské extraligistky? Nehovoriac o tom, že stihnúť v rámci jednej vyučovacej hodiny odbehnúť zo školy chovajúcej rožňavskú šľachtu do telocvične a späť a ešte splniť učebný plán – to chce naozaj silnú dávku halucinujúcej predstavivosti…
Niekedy mám z toho celého dojem, že tu ani nejde o samotný šport ale najmä o funkcionárov, recepcie v Troch ružiach a najmä o to malomeštiacke potešenie veľkopansky rozhadzovať pridelené peniaze. Byť hrdinom a grandom za cudzie však nezvykne byť perspektívne. Hlavne z dlhodobého pohľadu a určite nie v takomto malom meste.
Suma sumárum: po premiérovej sezóne, keď sa podaktorí (poslanci a ich rodinní príslušníci) v basketbalovom hľadisku hrali na miestnych vicišpánov, pohodlne si velebiac na  vip sedadlách, sme sa v nasledujúcej sezóne dopracovali k nulovému vstupnému. Buďme odvážni a priznajme si, že kým obidva privilegované prvé tímy nebudú mať manažérov schopných získať sponzorov z radov súkromných podnikateľov, nie je najmenší dôvod, aby sme tú tretiu financovali my – na úkor bezpečnosti, chodníkov, ciest, fungujúcich semaforov, pokosenej trávy či opravených verejne dostupných športových ihrísk.
Kto nevie zabezpečiť základné fungovanie samosprávy bez zadlžovania a pokútneho obohacovania sa, nemá nárok rozhodovať o tom, ako bude vyzerať jej nadštandard.
Takže, ten megafón, nazývaný tiež Žvatlal de luxe, ktorý Homerovi požičal jeho syn Bart, a ktorý sa teraz rozhodlo naplno využívať vedenie mesta s väčšinou poslancov, by bolo záhodno vytrhnúť im konečne z chamtivých rúk.
Majú ho tam totiž prirastený len preto, lebo poddanská trpezlivosť Rožňavčanov zatiaľ dosahuje vesmírne rozmery a niekedy akoby dokonca v praxi potvrdzovala najnovšie teórie o nekonečnosti času a priestoru.
Ako už niekoľkokrát predtým: blahoželám…

A ešte úplný offtopic:  si prečítajte, čo si o STV myslí Rado Ondřejíček na Humno.sk.  Netreba za tým hľadať nič len to, čo je tam napísané. Určite inšpiratívne aj v našom malom všivákove.

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Slovensko potrebuje parlament regiónov