Zápisky z Kyjeva 1

V utorok 7. septembra 2010 niečo pred pol štvrtou ráno som sa dostavil na košické letisko, odkiaľ mám odletieť na trojmesačný študijný pobyt do Kyjeva.
Hneď som skontroloval, či nemám nadváhu, urobil posledné úpravy a poďho na check-in. Čakanie si skracujem čítaním listu, ktorý mi pred pár hodinami dala moja snúbenica. Potešený a dojatý sadám do lietadla do Viedne, kde chytáme smer Kyjev- Borispyľ. Som taký unavený, že si ani nevšímam, kedy sa odlepíme od zeme.
V Kyjeve pristávane s meškaním okolo jedenástej miestneho času. Po nepríjemnom rozhovore s colníčkou (nevedel som, kde má sídlo univerzita), nás s kartičkou „študenti ukrajinskej filológie“ čaká náš kontakt – Sofija. Príjemná štyridsiatnička nás usádza do mikrobusu a vezie na internát. Vchádzame cez hlavný vchod. Objavuje sa vrátnica, dve super kožené kreslá, baldachýn nad vchodom, steny pekne vymaľované.
Sofiji hovorím, že to tu majú super, ale ona vraví, že to len tu. V očakávaní na najhoršie sa vezieme staručkým výťahom na šieste poschodie. Najprv vybavia moje štyri spolužiačky a potom ma vedú na izbu č. 64. Svetlo v chodbičke nefunguje, ale správca internátu bez problémov strká kľúčik do dverí a odomkýna. Úľava. Je to v pohode. Mám dokonca aj chladničku a kanvicu, za ktoré nemusím platiť (ako je to zvykom na slovenských internátoch).
Eufóriu vystrieda menšie zdesenie z kúpeľne, kde tečie doslova všetko a trošku prefukujúce okná na izbe. Také maličkosti ma ale nemôžu rozhodiť – buď si zvykneš, alebo máš smolu, chlapče – vravím si a správcu sa pýtam, či by sa dal vybaviť internet. Za polhodinu príde chlapík, ktorému sa ale nedarí chytiť Wi-Fi-nu. Pýta sa, na koľko som prišiel. Hovorím mu, že na tri mesiace. Čosi si zamrmlal popod fúzy (z jeho ruštiny som vyrozumel asi toľko, že „150 hryvien [asi 15 eur] nenájdeš len tak každý deň na ceste“) a za trištvrte hodiny som mal naťahaný kábel z druhého konca chodby.
Nech žije Ukrajina, myslím si a s babami sa vyberám na čosi pod zub. Treba začať niečím tradičným, takže ukrajinský boršč, varenyky (malé plnené pirôžky) a pivo. Luxusne sme sa napráskali za, v prepočte, asi 2,5 eura. Na Kyjev dosť slušné, aj keď je jasné, že toto bol len akýsi druh študentskej vývarovne. Ideme na trh, kde vybavujem ukrajinské SIM karty. Ešte sa prejdeme pár uličkami, kúpime si pitnú vodu a čosi na večeru a ideme spať.
Na druhý deň sa vyberáme do školy. Kupujeme mesačenku na metro. Fotím si turnikety, keď v tom okolo mňa prejde postarší pán a pošepká: „Milicija zaboroňaje“. Trochu som sa preľakol, ale nikto nikde, tak si veselo fotím. Tety v metre, čo predávajú mačky a šiatre plné vecí od výmyslu sveta.
Prvá cesta do školy trvala o čosi dlhšie, než sme čakali, čo nám aj patrične dali pocítiť. Neboli nepríjemní, ale podľa irónie v hlase sa to dalo vycítiť. Nechápal som prečo, ale keď som bol včera na prednáške, pochopil som. Učiteľ vstúpil do triedy a študenti vstávali. Človeče, ako na strednej škole. Môj dojem časov gympľa umocňuje ešte aj nepríjemné zvonenie zvončeka.
Zvláštny je zatiaľ aj postoj študentov (resp. študentiek, lebo v posluchárni som bol len ja, jeden domáci chalan a sedemdesiat dievčat), ktorí si nás premeriavajú pohľadom, gúľajú očami a gánia na nás. Snažím sa nadviazať kontakt, ale odvrkávanie tej dievčiny štýlom „da- da“ vo mne len umocňuje dojem, že som predsa len cudzinec, ba podľa jej správania priam až triedny nepriateľ. Ale hádam je to len také prvé oťukávanie.
Medzi predmety som si dal aj angličtinu, aby som nevyšiel z cviku, tak to skúsim z tejto strany. Inak čo sa týka toho jazyka, tak je to také zvláštne. Človek sa učí ukrajinčinu, príde do hlavného mesta Ukrajiny a všade Rusi. Niežeby som to nečakal, len možno trošku menej. Zachraňuje to aspoň univerzitná pôda. Problém v komunikácii však nie je, zatiaľ si dokážem zabezpečiť všetko potrebné k životu, len som čakal niečo iné.
Darmo, je to mesto kontrastov – na ulici možno vidieť autá, aké ani na Slovensku nemáme, ale cestou do školy stretnete na hlavnom bulvári túlavých psov. Ale aby som nebol len negatívny, treba povedať, že Kyjev je mestom kultúry. Mix budov rôznych architektonických štýlov z rôznych období, krásna hlavná ulica, Námestie nezávislosti, Sofijskyj Sobor (chrám sv. Sofie) atď. Mňa osobne zaujali aj obrovské funkčné hodiny, vysadené z kvetov.
Zatiaľ som toho ale veľa nevidel. Som tu len tretí deň. Dnes mám v pláne, aj so svojimi spolužiačkami, vyraziť do knižnice a za pamiatkami. A keďže je piatok, možno aj za nejakým nočným životom. Internát sa ale zatvára už o dvanástej… ibaže by som bábušku na vrátnici podplatil nejakou tou slovenskou horalkou. Pre istotu som si ich priniesol viac…     
A ešte na záver. S tým fotením nakoniec došiel na psa mráz. Fotil som si mozaiku v metre opäť neďaleko turniketov. Už pri stlačení spúšte som periférne videl policajta blížiaceho sa ku mne. Mohol som odísť, ale chcel som vedieť ako sa to vyvinie. Z jeho brutálnej ruštiny som porozumel len útržkovité… „stratehičeskaja sporuda“ a „fotohrafuvaty ne možna“. Tak som sa mu ospravedlnil, on hodil ešte raz ten prísny pohľad a rozišli sme sa.
Tak aj taký je zatiaľ Kyjev, mesto plné kontrastov.
Text a foto pre Inforoznava.sk:  Slavo Gál, Kyjev
 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August