Za koľko sa dá robiť občiansky aktivizmus?

Ten plán som mal v hlave už dlhší čas. Na Západe je to módne. Môj kamoš v Prahe spravil to isté v niektorej z tamojších záhrad, v Bratislave sa objavili prvé lastovičky v podobe „knižných“ vtáčích búdok. Tak som si povedal: „Čo je Rožňava horšia?“. A keď Orange spustil svoj Grant pre optimistov, prišlo mi to ako veľmi vhodná príležitosť podať svoj projekt na nemocničnú knižničnú telefónnu búdku.
Celou ideou bolo vziať starú nevyužitú telefónnu búdku na našom sídlisku, zrenovovať ju, umiestniť ju do nemocnice, naplniť ju vyzbieranými knihami a nechať ju napospas ľuďom bez ohľadu na efekt. Samozrejme ideou bolo (a stále je), aby si odtiaľ ľudia požičiavali knihy počas pobytu na nemocničných oddeleniach a čakania v rôznych ambulanciách, a aby si tak krátili čas, ktorý je tam niekedy neznesiteľné dlhý.
Bol to jeden z mojich prvých „sólo“ projektových pokusov a tak som bol poctený, šťastný a naplnený blaženosťou, keď mi ho Orange schválil, hoci nie v plnej výške. Summa summarum, dostal som 150 eur a mal som mesiac na zrealizovanie svojho zámeru. Pôvodný projekt mal jednoduchý rozpočet, ktorý mi ešte zoškrtali a tak som mal chvíľu dilemu ako, a za čo to celé zrealizujem.
V obave o fakt, či sa mi podarí „získať“ búdku, som si do rozpočtu zakomponoval peniaze aj na prípadné zvarenie konštrukcie. Ako sa však ukázalo, vôbec to nebolo potrebné. Prišiel som do T- Comu, vysvetlil som, čo chcem a po krátkom rozhovore som bol odkázaný ďalej. Najprv to síce smerovalo k byrokracii a opletačkám, ale keďže sme obaja (ja aj pán z telekomunikácií) vedeli, že tú búdku telekomunikácie bytostne nepotrebujú, po obhliadke som dostal povolenie ju odinštalovať.
Preprava šla samozrejme na vlastné náklady, ale s tým sa počíta. Nasledovala fáza renovácie. Vzhľadom na úroveň mojich technických zručností som veľmi rýchlo pochopil, že sám si s tým neporadím, a tak som oslovil chalanov z mestského divadla Actores. Tí už boli o všetkom oboznámení, pri stretnutí sme šli rovno k jadru veci a to, ako prebiehal náš rozhovor, vyzeralo asi nasledovne:

  • Farbu akú chceš na tú búdku?
  • Červenú.
  • Máme 20 kíl v sklade.
  • Ale ja mám peniaze na farbu.
  • To využiješ na iné. Sklá tam sú?
  • Niektoré áno, ale väčšina je povybíjaná.
  • Sklá máme v sklade. Pôjdeme pozrieť. Police tam chceš nejaké?
  • Áno, pôjdem kúpiť nejaké dosky.
  • Načo by si kupoval? My máme. Poď.

A to už sme boli na ceste do skladu, kde bolo všetko, o čom sme sa bavili. Farba, sklá aj dosky na police. Chvíľu som sa prichytil ako panikárim pri pomyslení na to, ako Orange-u vyúčtujem všetok ten materiál, keď sa mi práve jeho značnú časť podarilo získať úplne zadarmo. Iste, fiktívne faktúry by to hravo vyriešili, ale treba sa vedieť pozrieť aj do zrkadla a za tých pár peňazí to nestojí.
Čo za to stálo, bola ohromná ochota Miša Mihóka, ktorý mi búdku celú pomohol vybrúsiť a nastriekať, resp. urobil deväťdesiat percent práce. Skvelí boli aj ľudia, ktorí sa ozývali (a stále sa ozývajú) s tým, že chcú priniesť knihy a tak sa ich nazbieralo naozaj neúrekom. A v konečnom dôsledku boli fascinujúce aj reakcie ľudí. Tie pozitívne, ale aj negatívne.
Teraz, dva mesiace po nainštalovaní búdky, je ťažko povedať, kto sa mýlil a kto nie. Zaiste, niektoré hodnotné tituly, ktoré som kúpil, zmizli (tak ako to mnohí prorokovali), na druhej strane veľa ich aj pribudlo a vždy keď idem okolo, knihy sú poprehadzované, čo svedčí o tom, že búdka si žije svojim životom a že zrejme plní účel.
Aby som sa vrátil k tým peniazom a k tomu, o čom je tento článok.
Reálne náklady na tento projekt boli v hodnote asi 35 eur. Za tieto peniaze som kúpil základovú farbu, šmirgle, konzoly pod police, nevyhnutný spojovací materiál a nechal som si orezať sklá. Všetky ostatné peniaze boli „navyše“, nakúpil som za ne zaujímavejšie tituly v antikvariátoch, okrem iného aj asi tucet vydaní National Geographic, ktorý zjavne išiel na dračku, lebo ostali už len tri kusy.
Nech je ako chce, s rezultátom som spokojný.
Týmto článkom som si určite podpílil konár a ak si ho prečíta niekto z nadácie Orange, je vysoko pravdepodobné, že už od nich žiadne peniaze neuvidím. Čo je pre mňa ale oveľa viac ako tie peniaze, je zistenie, že veci sa dajú robiť aj bez nich. Bez grantov, bez nerentabilných projektových zámerov, bez nadácií. Každý z nás môže byť veľkou nadáciou.
Až na to, že nebude poskytovať finančné prostriedky, ale ponúkne samého seba. So svojimi talentmi, kvalitami, zručnosťami a schopnosťami. A aj so svojimi známymi, ktorí majú zase iných známych. A hoci „známosti“ už dnes naberajú pomerne negatívnu konotáciu, tie moje mi pomohli svojím nadšením a ochotou zapáliť sa pre peknú myšlienku: zrealizovať moju vysnívanú knižnicu.
Ďakujem vám! A ďakujem aj všetkým Rožňavčanom, ktorí nerobia veci za peniaze ale za …darmo a nezištne.
Nie vďaka eurofondom, ale vďaka vám sa tu máme lepšie.
Slavo Gál
Autor je doktorandom inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva FF PU v Prešove
Séria článkov autora zo študijného pobytu v Ukrajine v r. 2010:
Zápisky z Kyjeva 1, Zápisky z Kyjeva 2, Zápisky z Kyjeva 3, Zápisky z Kyjeva 4, Zápisky z Kyjeva 5, Zápisky z Kyjeva 6, Zápisky z Kyjeva 7
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún