To sme my – tí z pivnice

 

 

 

Úvaha skôr univerzálna

Mestské divadlo Actores znova raz prišlo s hrou, ktorá fackuje. Vďakabohu za to.

Motív útoku na súkromie človeka sa v modernom umení objavuje so železnou pravidelnosťou a viac ako čokoľvek iné vypovedá o jednom – existencia ľudského sapienta je bytostne závislá od zachovania dôstojného privátneho priestoru a zabudnúť na to by znamenalo jeho definitívny koniec.

Vo svetovej literatúre „kauzu súkromie“ brilantne komentoval Milan Kundera. Podľa neho priestor /svet/, do ktorého vstupovali známi hrdinovia slávnych moderných románov sa neustále zužoval. Kým Don Quijote vychádzal za svojimi dobrodružstvami do sveta, ktorý ešte vytváral ilúziu bezhraničnosti, Balzakovi hrdinovia už narážajú na hranice spoločenských situácií, na políciu, súdnictvo, svet peňažníctva a armády. A obzor Flaubertovej Emy Bovaryovej je stiahnutý už do tej miery, že sa podobá ohrade.

To však stále nie je všetko. Sen o nekonečnosti duše sa rozplynul vo chvíli, keď sa človeka zmocnila všemocná spoločnosť so svojimi praktikami izolácie, vytesňovania a donucovania, ako na to poukázal Michel Foucault vo svojej slávnej knihe Dozerať a trestať. Priestor istoty a bezpečia sa však pravdepodobne definitívne zrútil už u Kafku. Pre jeho hrdinov znamená domov dokonale poznaný a teda bezproblémový stereotyp. Brutálne narušenie tejto intimity je sprevádzané absenciou akéhokoľvek racionálneho vysvetlenia. V románe Proces je Jozef K. konfrontovaný s mocou /spoločnosťou, svetom/ vo chvíli, keď sa nachádza v úplne bezbrannej pozícii: je vytiahnutý z vlastného lôžka.Domov, redukovaný na posteľ, tak dostáva posledný, zdá sa definitívny, úder.

Zememerač K. z románu Zámok si zase vybuduje prechodný domov neďaleko miesta, kam chce preniknúť, no ani v priestore lôžka, ktoré sa v istom momente stáva dokonca miestom milostného aktu, neostáva bez dohľadu dvoch špiónov zo zámku. Fatálne dôsledky straty súkromia na psychiku hrdinov nájdeme napríklad aj v románoch Rudolfa Slobodu.

Špecifický priestor „pivnice“ v hre Bez mihnutia oka na prvý pohľad neponúka analogické interpretačné pole. Napriek sémantickým posunom však hra stále ostáva na „území“ problému narušenia intimity. Tieto posuny sú totiž robené do priestoru médií, ktoré už viac ako polstoročie hýbu s mysľou človeka snáď najzásadnejším spôsobom.

Všetky tri postavy sú konfrontované s faktom paralelného sveta, v ktorom sa pohybujú obrazy ich charakterov, brutálne skreslené, deformované podľa požiadaviek mediálneho trhu s bulvárom. V predstavení sa potom rozohrávajú konverzačné hry plné zastierania a obhajoby, predstierania a dokazovania. Skutočnosť a predstava, resp. mediálny obraz o jednotlivých postavách sa stáva stredobodom ich uvažovania o sebe i o druhom.

Lokalizovanie hry do priestoru pivnice samozrejme nie je náhodné. Vypovedá o postavách rovnako ako ich repliky. Pivnica je totiž miesto tajomstva. Skrýva viac ako odhaľuje, navyše to, čo ukazuje, nie je to podstatné. Rovnako, ako je zvykom ukladať sem veci nepotrebné alebo také, ktoré chceme pred svetom či pred sebou ukryť, schovávajú sa tu aj naši traja hrdinovia.

V podzemí budovy určenej na asanáciu sa stretnú ľudia, ktorí chcú akosi podobne naložiť so svojou minulosťou. Prekvapení a zneistení záujmom zvyšných dvoch i v podstate celého sveta reprezentovaného výtlačkami novín sa dostávajú do defenzívnych pozícií, z ktorých vedú zákopovú vojnu záludných otázok a viacznačných výpovedí. V útrobách svojich duší schovávajú svoje malé špinavé tajomstvá, také irelevantné pre toho druhého, také dôležité pre rakovinovo bujnejúci život médií.

Mediálna bulvarizácia ľudských zlyhaní a tragédií sa stáva v stiesnenom priestore bohmi zabudnutej pivnice podkladom pre uvedomenie si skutočnosti, že súkromie a intimita samoty (nie však osamelosti) je bytostne spojená s ľudskou dôstojnosťou. Jej zachovanie zase nemôže prežiť bez rešpektu k inej ľudskej bytosti – bez ohľadu na jej minulosť.

Neľudskosť mediokracie potom spočíva práve v tom, že nerešpektuje ono „mihotanie oka“, prirodzený človečí reflex, ktorým je prečisťované to dôležité, čím pozeráme na svet, tých druhých i na seba samého. Neobmedzenosť čohokoľvek – jeho moc – je neľudská už zo svojej podstaty /tým, že je neobmedzená/ a ako taká deformuje to ľudské v každej živej bytosti.

Videné, počuté, zažívané i myslené sa vo svete médií stáva nepodstatným presne v tej miere, v akej sa nezhoduje s vytvoreným mediálnym obrazom. Budovanie alternatívnej reality neoslobodzuje ľudskú predstavivosť a fantáziu, neprebúdza tvorivosť, práve naopak. Útočí na všetko, čo ešte funguje v rytme pohybu zmyslov, v rytme prirodzeného ľudského prežívania.

Zbraňou mediokracie je relativizácia, bezbrehá jednoúrovňovosť. Kritériom pravdy, krásy i samotnej existencie vecí sa stáva ich najmenší spoločný menovateľ. Ten je potom prezentovaný ako jediná reálna substancia, z ktorej sú nanovo tvorené environmenty naoko suverénnych občanov.

Hrozba načrtnutého spočíva potom práve v onom zabití divokej kačky, desivého symbolu Ibsenovej drámy: v záujme zištných cieľov sa neprestajne poľuje na pravdu tlejúcu pod povrchom skutočnosti, jej prežitie a snaha ukázať realitu v pravom svetle však vo svete krivých zrkadiel nikomu neprináša potešenie, úľavu ani katarziu: z mizérie neistoty, či život, ktorý žijeme je naozajstný, alebo v ňom hráme len maličké absurdné roličky bez významu a zmyslu.

Actoresáci nás teda znova láskyplne prefackali. S naivnou vierou, že umenie ešte môže prebúdzať k životu.

Majú moje sympatie. Tiež som vyrastal vo svete Posledných Mohykánov a Donov Quijotov….

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli