T. Masníková: Krása chýba mnohým ľuďom

Stretli sme sa v priestoroch OKC v čase, keď je pre umelcov ešte priskoro. Napriek tomu to bol rozhovor veľmi živý a zaujímavý. S riaditeľkou Mestského divadla Actores Tatianou Masníkovou sme sa totiž rozprávali o jej doterajšej divadelnej kariére, o divadle Actores, o pobyte vo Veľkej Británii, o festivale Tempus Art, ale napríklad aj o tom, aké je súčasné divadlo, či je Blaho Uhlár zatrpknutý a prečo sa z dosiek, ktoré znamenajú svet, stráca remeslo.
Začnime netradične: Ako ste sa mali v Británii?
Musím povedať, že dobre, hlavne z toho dôvodu, že som si oddýchla, hlavne psychicky. Bola to moja túžba, môj sen oddýchnuť si, nechať divadlo aspoň na pol roka alebo na rok. Potom, jeden môj veľmi dobrý kolega, divadelník – Jaro Mottl z divadla Maska – mi povedal, že on si tiež takto oddýchol. Na druhej strane, nechcela som, aby to bol len taký obyčajný oddych. Chcela som sa niečo dozvedieť, o niečom sa presvedčiť, chcela som spoznať pravdu o tom veľkom demokratickomkapitalistickom svete, o ľuďoch, o ich vzdelaní, o ich názoroch.
Splnila cesta vaše očakávania?
Áno, veľmi. Prišla som odtiaľ s jednou veľmi jednoduchou pravdou, že na Západe si skutočne vážia ľudskú prácu, čo je jeden z veľkých nedostatkov na Slovensku alebo aj v Rožňave, kde žijem.
Pamätáte si ešte váš prvý deň v divadle? Čím vám učarovalo?
Ja nemôžem povedať, že by mi divadlo učarovalo. To by som veľmi klamala. Bola to idea môjho otca, umeleckého fotografa, ktorý vo mne videl sen, sen byť umelkyňou. Hrávala som na klavíri a už ako dieťa som sa zaujímala o to, aké to je byť tanečnicou, opernou speváčkou, režisérkou. Keďže som sa o umenie odmalička zaujímala, otec pre mňa toto povolanie vybral.
Hrávali ste divadlo už aj ako školopovinná žiačka?
Áno, vždy som hrávala aj divadlo, písala som hry pre deti a pripravovali sme predstavenia. Rovnako aj v gymnáziu – tam sme tiež hrávali predstavenia. Len to nebola moja srdcová záležitosť.
V minulosti ste vyučovali aj v Konzervatóriu v Košiciach  a v Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako pokračuje vaša pedagogická dráha dnes?
Nie, teraz už neučím. Keď som učila v Košiciach, plne som sa venovala žiakom. Skončil sa vyučovací proces a my sme ďalej skúšali, ja som s tými ľuďmi žila. Teraz žijem v Rožňave s divadlom Actores. Jednoducho, teraz by som už nebola plnohodnotným pedagógom, nemohla by som sa tak žiakom venovať.
Ako si spomínate na svoje pôsobenie v Prešove? Ten je všeobecne známy silným divadelným zázemím – Divadlo Jonáša Záborského, Divadlo Alexandra Duchnoviča, na Prešovskej univerzite pôsobí zase profesor Karol Horák
Začínala v Divadle Alexandra Duchnoviča a odniesla som si odtiaľ najmä skúsenosť, ako pracuje Blaho Uhlár. Pretože to boli také prvopočiatky toho momentu, keď som sa začala zamýšľať nad alternatívnym divadlom. Tam som videla, že možno pracovať aj ináč, že sa nemusíme len prechádzať po javisku, rozprávať texty, chodiť doprava doľava, zrazu som videla, že to divadlo môže priniesť niečo nové, niečo viac. Blaho Uhlár sa stal mojím skutočným učiteľom, keď to takto môžem povedať. Nemôžem zabudnúť na mnohé jeho inscenácie, dodnes sme dobrí priatelia napriek tomu, že je plachý. Veľmi si ho vážim. Myslím si, že otvoril novú cestu divadelníctva na Slovensku.
Zostaňme chvíľu pri Blahovi Uhlárovi. On sa svojho času veľmi silno politicky angažoval, hlavne v období kauzy divadla Stoka. Myslíte si, že by to mal divadelník robiť?
Určite. A kto to má robiť? Musí to robiť ten, kto vidí túto sféru, kto ju môže a vie pomenovať. Mnohí sa vyhýbajú tomu, aby povedali pravdu, aby povedali to, čo vidia. On bol veľmi odvážny. Bol za to aj dosť bitý, za mnohé veci kritizovaný, a my mu môžeme byť len vďační, že to urobil, pretože my sme – na rozdiel od neho – nič otvorene nepomenovali.
Pýtam sa z čisto pragmatického dôvodu: keď si teraz čítam jeho sporadické texty, cítim z nich zatrpknutosť. Hlavne odkedy skončila Stoka.
Ono je to tak: Stoka je jeho dieťa. Keď stratíme dieťa, budeme iní? Povedzme si otvorene, že bol veľmi málo oceňovaný v porovnaní s tým, koľko toho urobil. Nemal pocit satisfakcie. Nemôžem povedať, že je zatrpknutý, ale veď človek je citlivý tvor, má pocity, má emócie. Blaho Uhlár má určite veľkú bolesť, myslím si, že tá ho prejde.
Vráťme sa k vám, na úplný začiatok. Študovali ste v Divadelnom inštitúte Karpenka Karejeho v Kyjeve. Aj táto škola vás v živote ovplyvnila?
Veľmi ma ovplyvnila, avšak nedá sa povedať, že iba škola. Ja som v Rusku prežila sedem rokov, spoznávala som rôznych ľudí. Vďaka vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu som videla to rozporuplné Rusko, ktoré dáva hádam najviac spisovateľom či iným umelcom. Mnohí odchádzajú do Ruska, aby mali o čom písať, aby mali o čom rozprávať. Ja som vďačná osudu aj otcovi, ktorý tak veľmi túžil, aby som študovala divadlo v Rusku, že som tam bola. Nie len kvôli divadlu, lež aj kvôli tomu, čo som tam videla a prežila.
Čo pre vás znamená alternatívne divadlo? Ktoré kritériá by malo spĺňať, aby sme mohli hovoriť o alternatívnom divadle?
Alternatíva je vždy voľba. To znamená: môžem zvoliť iné výrazové prostriedky, môžem si zvoliť „inú“ hudbu do predstavenia, ja môžem i nemusím použiť slovo. Takisto herec v alternatívnom divadle, ako ho vidím ja, musí byť veľmi dobre vyzbrojený hlasom, rečou, telom, musí sa naučiť inak myslieť. Veľmi vážim pedagóga Eugenia Barbu, ktorý je podľa mňa významom porovnateľný so Stanislavským, ktorý hovorí o nekaždodennosti, nevšednosti a o mnohom inom v divadelnom remesle. Napríklad, na jednej strane môžeme povedať – ak to mám vyjadriť laicky -, že vezmeme pohár istým, tradičným spôsobom a napijeme sa z neho, ale on hovorí, aby sme sa z neho napili inak. Podobné je to v čínskej hudobnej opere. Herci neberú pohár tak, ako je to u človeka zvykom. Čínske hudobné divadlo z tohto jednoduchého procesu vytvorí obraz. Vytvorí obraz pohybu, obraz zo slova, obraz z divadla atď.
Na druhej strane nesúhlasím s tým, keď si niekto zamieňa alternatívne a experimentálne divadlo. To sú dva absolútne rozdielne pojmy. Ja napríklad nemusím Čechova spracovať tak, ako sme na to zvyknutí, v alternatívnom divadle robím voľby. Experiment je pokus, hľadanie.
Rožňava nemala pred nástupom divadla Actores v roku 1994 žiadnu divadelnú tradíciu. Prečo ste sa sem rozhodli prísť?
Kedysi tu bolo amatérske divadlo. Keď som ešte učila v košickom Konzervatóriu, chodievala som sem so svojimi žiakmi hrávať študentské predstavenia a cítila som, že divák baží po divadle, že to divadlo chce. Zrazu sa mi zdalo, že tento divák je divadelný, že jednoducho ak prídeme, budeme vítaní a že Rožňavčania ocenia, ak budú mať divadlo.
Ja som vychádzala ešte z jedného názoru: v Poľsku je divadlo v temer každom malom či väčšom mestečku. Na Slovensku čosi také nie je zvykom. A mne sa zdalo, že keď to tu zavediem ako prvá, nič sa nestane. Jednoducho som sa pokúsila.
A aké sú vaše pocity z tohto pokusu? Je to to, čo ste si predstavovali, že bude? Alebo je to snáď ešte lepšie?
Nie, nie je to lepšie. Divák skutočne túži po divadle, avšak napríklad poslanci nevidia alebo nechcú vidieť, že ak tu má divadlo fungovať a rozvíjať sa, je nutné ho podporiť. Mám na mysli napríklad veľkosť kolektívu, koľko hercov môžeme zamestnať. Divadlo tiež potrebuje väčšiu reklamu. Ak nie je rozvoj, ak nie je progres, tak si kladiem otázku, či je dobré, aby tu to divadlo len prežívalo, alebo je lepšie presunúť sa do iného mesta.
Ako si spomínate na začiatky Actoresu?
S poslancami sme sa dohodli, že budeme fungovať ako Štúdio Actores pod MKC, čo nám vtedy vôbec neprekážalo. Ale po niekoľkých rokoch sa stalo, že sme tú inštitúciu prerástli, jednoducho nás začala obmedzovať, nemali sme vlastné divadelné práva, veľakrát sme sa museli podriaďovať človeku, kotrý nerozumel ako by malo divadlo fungovať a preto sme podali návrh na osamostatnenie sa. Mesto nám vyšlo okamžite v ústrety, čo bol z jeho strany veľký počin. V roku 1999 sme sa teda pretransformovali na Mestské divadlo Actores. Zrazu sme mohli získavať peniaze, granty, viac ľudí si nás všímalo, dostali sme sa do povedomia slovenského divadelníctva ako nezávislá inštitúcia. Začalo to fungovať.
Pri divadle sme vytvorili aj občianske združenie, ktoré slúži nielen na podporu divadla, aby mohlo získavať finančné zdroje môžeme požiadať peniaze napríklad aj na výstavu, môžeme sem pozvať divadlo z iného mesta a zaplatiť ho, usporiadať koncerty.
Aký význam má pre vás účinkovanie na zahraničných festivaloch?
No, my keď sme sa chceli prebojovať do povedomia širšej verejnosti, od začiatku sme vedeli, že v Rožňave a ešte stále aj tu na Slovensku funguje nejaký divný komplex: ak je divadlo z Rožňavy, tak to nemôže byť vážne divadlo. Tak som si zvolila inú cestu, a síce, že pôjdeme opačným smerom. Že najprv pôjdeme do zahraničia a potom dáme  vedieť o tom, že existuje nejaké mesto Rožňava. A potom aj divadlo.
Ale účinkovanie na zahraničných festivaloch má pre nás aj oveľa hlbší význam. Tam sa vlastne dozvedáme pravdu o tom, kto sme, čo sme. Čo nevieme pomenovať my, pomenujú tam oni za nás. Pretože slovenská divadelná kritika navštevuje málo naše predstavenia, a my musíme mať spätnú väzbu, musíme počuť, kam smerujeme, čo sme otvorili, čo sme ešte neodkryli, čo je zaujímave originálne a čo nie je. To je pre nás, divadelníkov veľmi dôležitý kompas, podľa ktorého sa potom môžeme riadiť. V zahraničí tiež môžeme vidieť aj iné divadelné súbory, tam vidíme oveľa viac, ako na Slovensku. Je to pre nás vynikajúca inšpirácia, keď si môžeme povedať: „Ach títo…toto je zaujímavé, toto sme ešte nikde inde nevideli, o tom sme nepočuli…“ A nakoniec, môžete tam spoznávať ľudí – ich názory, tradície, kultúru, to ako myslia. Celý tento proces má pre nás veľký význam.
Divadlo vzišlo z náboženských rituálov, ktorých obsah sa s meniacou sa spoločenskou situáciou postupne vyprázdňoval a napĺňal novým. Čím je podľa vás naplnené dnes?
Na túto otázku sa odpovedá veľmi ťažko. Ja s mnohými faktami v divadle nesúhlasím. Doba je veľmi zložitá a komplikovaná a myslím si, že napriek tomu, že máme demokraciu, v skutočnosti je to veľmi „chytrý“ systém, v ktorom môžeme ovplyvňovať názory, postoje a myslenie ľudí zhora. Tým, že nad ním máme v istom zmysle moc, môžeme ním manipulovať. Napríklad už len tým, že kontrolujeme myšlienky človeka a obmedzujeme ho tým. Snažíme sa naviesť jeho myslenie tak, aby vyhovovalo vládnucím vrstvám. Nemám teraz na mysli konkrétnych politikov, skôr demokratický systém ako taký, napríklad ten, ktorý sa teraz nosí v Amerike.
Jednoducho, tí ľudia nie sú schopní myslieť, nie sú schopní vidieť, ktorí vidia len reklamy. Áno, mnohí navštevujú univerzity, majú podhodené vzdelanie, ktoré ich dosť okliešťuje a divadlo ako také by o tom malo rozprávať, malo by to vidieť a vedieť. Divadelníci, a tým myslím aj seba, by sa mali vzdelávať, pretože ako inak chcú povedať pravdu? A tu je problém. Divadlo dnes totiž nerieši podstatné otázky súčasnosti, divadlo rieši ako keby samého seba a tu je podľa mňa veľký problém.
Divadlo veľakrát rozmýšľa, veľakrát je nútené rozmýšľať len v záujme toho, aby malo diváka, aby si na seba zarobilo. Keďže mnohí, hlavne manažmenty, nútia divadlo takto rozmýšľať, ono už nerozmýšľa ďalej, nepremýšľa o skutočných problémoch človeka, o problémoch, ktoré na svete reálne existujú. Jednoducho, na to už ako keby ani nebol čas. Pretože my musíme v prvom rade zarobiť peniaze. Ľudstvo sa vôbec nezamýšľa nad tým, prečo musela byť vojna v Juhoslávii, v Iraku, prečo je vojna v Gruzínsku, kto má na tom záujem, prečo sú ľudia nevzdelaní, prečo im niekto, nejaká ideológia predhadzuje niečo, čo nie je pravda, prečo ho zaslepuje, kto má z toho zisk, čo bude s nami o pár rokov, čo bude s našimi deťmi.
Jednoducho, prioritnou otázkou divadiel je otázka manažmentu. Nútia divadlo rozmýšľať manažérsky a potom ono divadlo nerozmýšľa ďalej. V divadle sa veľmi tlačí na manažment, aby si divadlá zarobili peniaze. A i napriek tomu, že si vezmeme Shakespeara alebo Čechova alebo akúkoľvek súčasnú kvalitnú hru, nie je to plnohodnotná inscenácia. A prečo? Pretože my potrebujeme do divadla hlavne diváka a jeho peniaze. A to je hrozné, myslím si.
Môže byť teda alternatíva voči mainstreamu aj v tom, že prioritou pre divadlo nebude zarábanie peňazí? Dá sa to vôbec dosiahnuť?
Áno, dá. Žiaľ, v tejto dobe za cenu obete. Keď sme hovorili o Blahovi Uhlárovi, nie je možné, aby také divadlo ako Stoka prežilo tak dlho, tak dlho vydržalo, pretože žiadny človek nemôže byť donekonečna terčom alebo obeťou niečoho. A v mnohých prípadoch sa cíti byť sám.
Ktoré postupy sú vám blízke pri tvorbe divadelnej hry?
Ja som sa dosť špecializovala na niektorých významných majstrov, učila som sa od nich. Netvrdím, že som dosiahla nejaký vysoký stupeň, skôr hovorím o tom, že som využívala školu Michaila Čechova, brata A. P. Čechova, Meyercholda, riadila som sa Stanislavským, ale hľadala som vždy aj opak toho, ako by to vyjadril on. Veľmi často využívam hudbu, tanec, scénický pohyb a snažím sa vytvoriť obsah skôr tak, že dávam na rovnakú úroveň obsah a formu. Snažím sa vytvoriť harmóniu, neuprednostňovať ani jedno ani druhé. Pripadá mi to totiž smiešne, keď niekto začne polemizovať o tom, čo je podstatnejšie. I ja by som mohla položiť otázku, čo je dôležitejšie: krása rastliny alebo jej vnútorný obsah? Myslím si, že jedno vyplýva z druhého.
Ktoré sú, podľa vás, životaschopné trendy v divadelníctve, v divadelnej tvorbe v Európe?
Asi pred polrokom som bola v Marseille na veľmi vážnej konferencii, na ktorej sme mali možnosť pozrieť si nové trendy v Európe. Veľmi ma prekvapilo, že do popredia sa tlačí práve forma, o ktorej sme hovorili pred chvíľou. Bez obsahu, bez zmyslu. Je tu veľká snaha dostať divadlo do ulíc, ale opäť bez poslania, bez myšlienky, bez obsahu, bez zmyslu. Pripadá mi to skôr také zvláštne, pretože divadlo potom môže robiť každý a mnohí, ktorí sa divadlu venujú dlhé roky a snažia sa v ňom čosi dosiahnuť a študujú ho, všetci títo môžu zavesiť divadlo pokojne na klinec. Dnes sa pokúša robiť divadlo naozaj praktický každý a to dokonca bez toho, aby sme to  vedeli vôbec pomenovať.
Jednoducho, ktokoľvek vybehne na ulicu, čokoľvek si na seba natiahne, posadí sa a bude sedieť desať hodín alebo bude visieť vo vzduchu, to je jedno. Pre niekoho je to, žiaľ,krásne, práve toto je divadlo a mnohí také divadlo chcú. Opäť za tým vidím politiku, silnú propagandu, ideológiu, pretože….bolo by hrozné, keby divadlo začalo rozprávať…bolo by to naozaj hrozné… A mne to pripadá dosť divné.
Spomínali ste Marseille – Západnú Európu. Vy ste študovali na Východe. Vidíte nejaké rozdiely medzi tým, ako sa hrá na Východe a ako na Západe?
Áno, je tu veľký rozdiel v profesionalite. Je mi to veľmi ľúto, ale my zabúdame na školy, zabúdame na remeslo. Keď si v tejto súvislosti znova položíme otázku čo dnes rieši alebo nerieši divadlo, nech rieši čokoľvek, ak to nie je na profesionálnej úrovni, môžeme sa spýtať: a čo si vyriešil? Nič. Pretože ma to nezaujalo, pretože to nebolo profesionálne, pretože to v sebe nemalo remeslo. Práve v tom vidím problém aj na Slovensku: v pedagogike nevidím snahu ovládať remeslo.
Obligátna otázka jednej mojej bývalej vyučujúcej na prešovských Literárnych salónoch, ktorú kládla každému spisovateľovi, bola: Pre koho píšete? Vy tiež píšete. Pre koho?
To je veľmi dobrá otázka, pretože ešte predtým, ako začnem písa, napadne mi presne táto otázka: Pre koho ja to idem písať? Pre ktorú cieľovú skupinu? Pre všetkých totiž nie je možné písať. To je omyl. Ja viem, že nie som taký génius, aby som mohla napísať scenár, ktorý by sa páčil všetkým. Preto sa úzko špecializujem a už dopredu viem, že to, čo napíšem bude určené pre úzku skupinu ľudí.
Cítite aj vy posun akejsi výkonnostnej latky v tom smere, že čím je skupina divákov menej početná, tým je pravdepodobnosť, že si divadlo na seba zarobí, menšia?
Áno, ale dnes sa všetko špecializuje, každé odvetvie, jednoducho je to tak. A podľa mňa sa s tým musí zmieriť aj divadlo. Jasné, muzikál si dnes pozrie každý, ja to chápem, ale poviem to aj opačne. Ak si na štadióne pozrie 5-6 tisíc divákov ruský balet, ak je to dobré a profesionálne, vyvoláva to emócie, katarzie, je to dobré. Keď napíšem hru a rátam s tým, že by mohla osloviť tých niekoľko tisíc divákov a nevyjde mi to, je to už môj problém.
Kam by sa malo prikláňať divadlo, keď uvažujeme o opozícii komerčné predstavenie a predstavenie, ktoré ponúka nejaké posolstvo?
Ja musím povedať, že nie som proti komerčnému divadlu. Problém nie je v tom, že je tu komerčné divadlo, problém je v tom, že je tu len komerčné divadlo. Ja mám takéto divadlo veľmi rada, keď je dobre zinscenované. Videla som v Londýne nádherný muzikál „Wicked“, ktorý ma tak dojal, až som na záver predstavenia plakala a nebola som sama. Bolo to úžasné, remeselne fantasticky zvládnuté.
Problém vidím v tom, že nám chýba napríklad aj politické divadlo – Brecht mal kedysi takéto divadlo. Chýba nám hlboké, duchovné divadlo. Snažíme sa tu všetci vytvoriť niečo, aby sme mali diváka a teda peniaze. Mali by sme sa snažiť o viac.
Takže tandem zabávať a prinášať posolstvá stále funguje, otázka stojí tak, či si divadlo berie z oboch kôpok.
Áno, ale nie jedno divadlo, aby sme si rozumeli. Ja hovorím o tom, že Ministerstvo kultúry by malo byť schopné podporovať aj nekomerčné divadlá a malo by mať snahu vytvárať nové divadlá a každé divadlo by malo byť iné, s inou myšlienkou, s inou témou, s iným súborom. Čiže, na jednej strane, ja to ani nevnímam tak, že by sme mali dokola rozprávať o tom, že toto divadlo je komerčné a my proti nemu bojujeme. My nebojujeme proti komerčnému divadlu, my musíme podporovať aj tie nekomerčné, aby sme mali umenie rôznorodé. Lebo keď budeme ešte sto rokov rozprávať o rozdieloch medzi komerčnými a tými ostatnými, kam sa posunieme? No nikam. Jednoducho, umenie je rôznorodé. Viliam Klimáček z divadla GUnaGU otvorene rozpráva o tom, že jeho divadlo je pre potešenie. No prečo by sme nemohli mať aj divadlo pre potešenie? Prečo by sme nemohli mať aj divadlo s posolstvom? Aj operu, aj operetu, balet… Úžasné bude, keď konečne začneme chápať, že umenie je rôznorodé.
Keď sa vrátime naspäť k tomu, že divadlo vo svojich prvopočiatkoch znamenalo zásadný obrat v živote človeka, tak ono nemalo len náboženskú funkciu, tie funkcie boli rôznorodé. Divadlo sa považovalo za slávnosť, tam bolo všetko v jednom – slovo, hudba, tanec, kostýmy, masky. A my sme to postupne vyšpecifikovali, my sme to podelili a teraz to podelené by sme mali podporovať. Ale všetko. A divák by mal mať právo – lebo to je jeho právo – vidieť všetko.
Aká dôležitá je pre vás spätná väzba publika?
Ach, veľmi. Ja sa jej niekedy aj bojím, lebo viem, čo nie je dobré v mojich predstaveniach. A keď už počujem, že niekto ide rozprávať o niečom, o čom sama viem, že to nebolo dobré…. Ale spätná väzba je hádam to najdôležitejšie, čo človek potrebuje v živote, teda nie len v divadle. Bez nej sa ani nedá žiť.
Mne sa práve v divadle zdá spätná väzba spravodlivejšia, lebo prichádza okamžite. Napríklad v literatúre na ňu treba často bolestne dlho čakať, niekedy prichádza dokonca až po smrti autora.
Áno, tu je okamžitá. Horšie je, keď vás umelo chvália. Ja od takých ľudí radšej utekám, lebo tam sa človek vlastne nemá šancu nič dozvedieť. Ale píšu nám emaily, podpíšu sa „jana“, „fero“, „eva“, autori sú teda vlastne skrytí a ja môžem rozmýšľať, čo mi vlastne hovoria.
Básnik Henri Chopin raz vyhlásil, že „slovo je dnes potrebné len na to, aby sme povedali v obchode: dajte mi kilo šošovice. Slovo prestáva byť užitočným.“ Myslíte si, že je to so slovom naozaj také zlé?
 
Áno, myslím si to. Žiaľ, ani ja neviem rozprávať. Je smutné, že som vo svojich rokoch pochopila potrebu znova sa naučiť rozprávať. Ale vráťme sa do histórie, lebo tam kdesi bude pravda. Keď sa pozrieme na starú ruštinu, tak tá má päť miliónov slov a skoro každé slovo nieslo obraz. To má napríklad aj Čína.
Alebo slovo „krása“. V Egypte slabika „Ra“ pomenúvala Boha, ale tiež život, krásu, svetlo, žiaru. Každé slovo malo význam. My už nepoznáme obrazy a významy tých slov. Jazyk sa veľmi zmaterializoval, to znamená, že my nie sme schopní materinský jazyk, slovo precítiť. My často rozprávame len preto, lebo nás to naučili, a dokonca ani nemáme čas rozprávať a premyslieť si, čo chceme povedať. Preto aj súčasné moderné hry sú často zmaterializované, človek nie je schopný vidieť za tým slovom niečo viac, nemá na to čas. Preto je veľmi dôležité opäť sa naučiť rozprávať a rozmýšľať o slove, o obrazoch. Preto si myslím, že aj divadlo by sa malo slovom zaoberať hlbšie, vedecky, psychologicky aj z filozofického hľadiska a my, divadelníci, by sme sa mali učiť- ja to tiež neviem – znova sa zamýšľať nad slovom a jeho obrazom.
Ďalej, slovo je to taká interakcia – ja ovplyvňujem slovami niekoho a divadlo je živé umenie, my tam komunikujeme, my divákovi niečo hovoríme, my ovplyvňujeme jeho postoje, názory, myslenie. Je to vážna vec a my to berieme na príliš ľahkú váhu. Aj ja som to brala na dosť ľahkú váhu a zrazu som si uvedomila, že keď sa vrátim z Anglicka, najlepšie bude, keď moje prvé predstavenie bude bez slov. Pretože sa veľmi musím nad tým slovom zamyslieť – čo poviem, pretože mňa samu šokovalo zistenie, že neviem rozprávať. Tým, že som sa začala učiť po anglicky a porovnávať to s ruštinou a so slovenčinou, dostala som strach sama zo seba, z toho čo rozprávam a ako rozprávam. Ľudia sa nevedia vyjadrovať a mňa to absolútne šokovalo. To je ďalší poznatok, ktorý som si z Británie doniesla – angličtina už všetko skracuje, má Shakespeara, ktorého si poskracuje a my sa tie skratky učíme, hoci im nerozumieme a vyhlásime to za svetový jazyk. Pre mňa je to veľmi smutné poznanie.
Keď Cyril a Metod odstránili myslím že päť písmen – možno viac – zo starej ruskej azbuky, jednoducho to slovo sa dostalo do určitého obmedzenia. K Štúrovi sa nebudem vyjadrovať, lebo tým, že z jazyka niečo odstránime, akoby sme odhodili časť duše, časť seba, časť svojich tradícií. Ja by som to prehodnotila, zamyslela sa nad tým kvôli ľudstvu, kvôli deťom.
Vráťme sa na chvíľu k festivalu Tempus Art. Ako pri spätnom pohľade vidíte predchádzajúce tri ročníky?

Budem možno teraz trošku chválenkárka, mne sa náš festival veľmi páči. Isteže, keď sme začínali, začínali sme s tým, na čo sme mali, my sme sa učili. Ale chceli sme, mali sme za cieľ vytvoriť také sviatočné dni, veľkú slávnosť pre ľudí tu v tomto malom meste. Chceli sme, aby ľudia videli iné divadlá, niečo nové, aby mohli komunikovať s ľuďmi, ktorí tu prídu. Aby mali pocit, že sa tu niečo deje, je tu niečo vážne, niečo, čo sme tu nikdy predtým nemali. Bol to jednoduchý cieľ a myslím si, že splnil svoj účel.
Minulý rok sa nám do toho – čo je úžasná vec – podarilo zapojiť aj divadelnú obec, divadelnú kritiku. Boli tu a festival vyhodnotili kladne a chcú sa sem vracať.
Aká môže byť podľa vás perspektíva tohto festivalu?
Môže byť veľká, ak ho mesto podporí. Je to smutné, že stále hovoríme, že všetko sa točí okolo peňazí, nie je to úplná pravda, ale žiaľ, tento festival stojí dosť peňazí. Myslím si, že keď si ho mesto zoberie pod patronát ako iné kultúrne akcie, tak sa môžeme posunúť aj tým smerom, že festival sa môže rozšíriť aj do iných miest. Mal by širší, väčší význam a my by sme nemysleli egoisticky len na seba, ale mysleli by sme konečne aj na svoju vlasť.
Vidíte nejaký rozdiel medzi festivalom a – napríklad – Rožňavským jarmokom? Lebo o obidvoch sa hovorí ako o kultúrnych akciách.
No veľký rozdiel, ja presne viem, o čom hovoríte. Rožňavčania sú zvyknutí takto pomenúvať takého podujatia. To je ešte starý socialistický zvyk. Možno by sme sa na tom mali zamyslieť my ale aj mesto, nájsť preňho iné pomenovanie, lebo Rožňavský jarmok nie je len kultúrna akcia. Alebo im tento výraz nebrať, aby sa ľudia tešili, že teraz tu máme ďalšiu takúto akciu (smiech).
Tu ani nejde o to samotné pomenovanie, pretože jarmok bol nedávno aj v Krásnohorskej Dlhej Lúke, kde predstavovali tradičné remeslá a ponúkali tradičné výrobky. To by sme jarmokom mohli nazvať.
Áno, ja vám rozumiem. Tu to nie je jarmok, ako je napríklad v Kežmarku, ten má naozaj vysokú úroveň. Záleží ale už od ľudí, ktorí Rožňavský jarmok pripravujú, koľkých remeselníkov oslovia, čo ponúknu tým, ktorí sem prídu, či sa dostane do širšieho povedomia ľudí – aspoň na východnom Slovensku. To je veľmi dôležité. Organizátori musia sami vedieť, čo ním chcú dosiahnuť, komu o ňom chcú dať vedieť. Buď si dáme za cieľ, že krásne tradície, ktoré tu máme, budeme podporovať, ale si len urobíme jarmok, aby sme si mohli dať čiarku, že sme ho spravili.
Viete si predstaviť, že by festival Tempus Art bol súčasťou Rožňavského jarmoku?
My sme, žiaľ, raz museli byť jeho súčasťou, lebo sme dostali takú podmienku. Nesúhlasil s tým ani prezident festivalu. Niekedy ale musíme urobiť kompromis, aby sme ho mohli vôbec zorganizovať. Terajší primátor chápe, že nie je dobré, aby sme boli jeho súčasťou. Je to človek, ktorý má širší rozhľad a spolupracuje sa s ním veľmi ľahko.
Na ktoré premiéry sa diváci môžu tešiť v najbližšom čase?
No, my teraz pripravujeme predstavenie bez slov, lebo ja sa skutočne musím nad slovom zamyslieť, chcela by som hovoriť otvorenejšie. Úplne náhodou som si vypočula nové zoskupenie hudobníkov z Argentíny a Uruguaja pod názvom Bajofondo Tango Club. Hrajú štýl elektronického tanga. Je to zmes štýlov d’n’b, house, chill out a trip hop a zostala som nimi úplne očarená. Bajo fondo, to sú pre mňa slová spojené s hĺbkou. Ja to beriem tak, že je to čosi veľmi hlboké, niečo ešte hlbšie ako hlboké, sama pre seba som si to definovala ako „nízke a hlboké“. Oslovil ma natoľko, že som si ich hudbu vzala ako formu, ktorou chcem teraz vyjadriť istý obsah.
Myslím si, že tento svet môže napredovať, môže dospieť niekam vysoko vtedy, keď si uvedomí pojem krásy. Ono sa to nezdá, ale je to tak, veď všetci snívame o tom, aby sme mali krásne mesto, aby sme mali krásne zariadený byt, aby sme mali krásne knihy v krásnych väzbách, aby sme krásne knihy čítali. Krása znamená strašne veľa a my sa od nej napriek tomu snažíme odsunúť niekam inam.
Ja som aj stretla takého človeka, ktorý bol vnútorne krásny, ktorý miloval krásu, ktorý sa ňou obklopoval, ktorý žil pre umenie, pre rodinu, pre vlasť. Človek maďarskej národnosti žijúci na Slovensku žil pre ten kúsok zeme, kde sa narodil. Jednoducho som sa zamyslela nad tým, ako je to možné, že taký človek vôbec existuje, prečo som sa s ním cítila príjemne, prečo bol príjemne harmonicky vyrovnaný. A prečo ja ale ani my všetci nedokážeme byť takí ako on. A toto ma oslovilo natoľko, že som sa rozhodla o tom rozprávať na javisku. A práve hudba Bajofonda mi poskytlo možnosť vyjadriť moje myšlienky a pocity. Lebo ja si skutočne myslím, že krása môže človeka niekam posunúť.
To je zaujímavé, čo ste povedali o kráse, lebo humanitní vedci už niekoľko desaťročí upozorňujú na problém, že ľudia sa už krásou prestali zaoberať a namiesto toho riešia, kto má a kto nemá pravdu. Vtip je v tom, že keď reflektujeme krásu, automaticky  tolerujeme aj iné názory a postoje, kým pri reflexii pravdy to vôbec neplatí. Tam ide tolerancia bokom.
Áno, to hovoril už Dostojevskij, že práve krása môže prispieť k tomu, aby sme boli ľuďmi, aby sme sa zdokonaľovali, aby sa zdokonaľoval svet. Ja sama som sa tým nikdy nezaoberala až dovtedy, kým som nevycestovala do Anglicka a nestretla som takého človeka. Krása ale mnohým ľuďom chýba a to je problém.
Máte nejakú predstavu, ktorým smerom by sa malo Actores uberať v budúcnosti?

Je to pre mňa ťažká otázka, lebo práve teraz sa dostávam do situácie, keď som zistila, že mnohé veci neviem, keď by som toho ešte veľa chcela dozvedieť. A zrazu sa vo mne toho začína mnohé meniť, nastáva nejaký prelom v mojom myslení, zrazu ani neplatí to, čo som si predtým myslela a možno, že teraz bude divadlo rozprávať aj o tom novom, čo by som chcela nájsť, odhaliť, čo by som chcela povedať. Je teda pre mňa veľmi ťažké povedať, ako by malo divadlo vyzerať. Mám však predstavu, že nechcem, aby sa dostávalo do role obete. Myslím si totiž, že vinníkom v živote nie je len pán ale aj obeť. A to bola aj naša chyba, ktorú chcem odstrániť. Actores sa už nesmie ocitnúť v tejto úlohe, pretože to nie je dobrý postoj, mohol by nás nasmerovať nesprávne – veľakrát by sme sa mohli sťažovať na niekoho a pritom by sme boli sami vinní.
Prečo do Rožňavy nechodia bratislavské divadlá? Vy ste v jednom rozhovore povedali, že Bratislava je akoby obohnaná neviditeľným múrom, že je to akýsi svet sám osebe. Čo ste tým mysleli?
Keď som povedala, že Bratislava je obohnaná nejakým múrom, nemyslela som tým to, že tu neprídu hrať. Teda, okrem Národného divadla, ktoré tu nepríde, lebo toto je Rožňava a tak to aj vyhlásili. Myslela som to skôr tak, že skutočne je to uzavretý svet sám osebe. Je to také trošku zvláštne a divné, že my, Bratislavčania, sa hráme na Bratislavu, pretože svet – a zamyslime sa nad týmto slovom – je veľký a každý v ňom má svoje miesto. Nie je tu len Bratislava.

Bola som napríklad na festivale v Kolíne nad Rýnom, kde boli mnohé divadlá z Bratislavy a aj tam akoby si povedali, že my sme pupkom divadelníctva. No nikto nie je pupkom divadelníctva, pretože – ako som už spomenula – svet je veľký a to by o sebe mohli vyhlasovať aj divadlá z Paríža, z Krakowa alebo z Olomouca. Je to také… smiešne.
Ale bratislavské divadlá sem chodia, pretože sme však boli teraz v Anglicku, tak chvíľu nechodili. V minulosti prišla Astorka, Divadlo West a už ideme pozývať ďalšie, napríklad aj na festival Tempus Art.
V akom štádiu sú prípravy na budúcoročný 4. ročník festivalu? Ste zatiaľ spokojná?
Zatiaľ sme na začiatku, takže ešte nemám byť s čím spokojná. Ale som rada, že sa nám už hlásia divadlá do konkurzu, vidno teda ich záujem, že o ňom počuli alebo si niečo prečítali a chcú tu hrať. Som rada, že tento rok už nebudem musieť zháňať divadelné súbory, ako to bolo pred prvým ročníkom.
Kladný je prístup Divadelného ústavu, ktorý sa už tiež sľúbil na budúci september a zaujíma sa o to, ako prebiehajú prípravy. Tu je už asi prelomená bariéra, o ktorej sme hovorili pred chvíľou, že už sa sami pýtajú na festival a chcú prísť, napríklad aj študenti z VŠMU. Kladný postoj k festivalu má aj primátor mesta, čo je veľmi podstatné a verím, že nám to tohto roku pôjde ľahšie.
Ďakujeme za rozhovor
Rado Kovács     Foto & Video Belo Hefler

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Mzdy v inzerátoch zafungovali