Stredoveký kostol v Lúčke

Na juhovýchodnom okraji Slovenského Rudohoria, v malebnom údolí potoka Čremošná vinúceho sa popod krasovú planinu Horný vrch leží obec Lúčka. Je to jediná chránená vidiecka pamiatková zóna v rožňavskom okrese so zachovanými murovanými roľníckymi domami so stĺpikovými podstienkami alebo drevnými pavlačami. V poslednom období sa staré domy menia na víkendové chalupy, a najmä v letných mesiacoch pribúdajú aj turisti, ktorých tu láka nielen malebné ticho a svieži vzduch, ale aj zaujímavá pamiatka nad obcou, ktorú miestni nenazvú inak ako husitský kostol.
Na hornom konci obce je potrebné prekonať mierne stúpanie po vybetónovanom chodníku a schodoch, aby sme sa dostali na lúčanský cintorín, ktorého dominantou je zakonzervovaná ruina stredovekého opevneného kostola.
Kostol v Lúčke postavili v polovici 13. storočia, pravdepodobne ihneď po tatárskom vpáde, o čom svedčí jeho poloha na vyvýšenine s dobrým výhľadom a s ochrannou hradbou vysokého vrchu na severe, ale aj silná kamenná ohrada, ktorá obklopovala kostol zo všetkých strán. Zasvätili ho Narodeniu Panny Márie, tej, ku ktorej sa utiekali vo svojich modlitbách za záchranu pred Tatármi. Loď kostola zakryli trámovým stropom, svätyňu zaklenuli ľahkou klenbou z tufu a dali vymaľovať nástennými maľbami.
Dvesto rokov lúčanskí veriaci užívali kostol na svoju duchovnú obrodu a vďaka opevneniu zaiste aj na ochranu pred nepriateľom. V roku 1440 hornouhorské banské mestá obsadil so svojím vojskom naverbovaným zväčša z bývalých husitských bojovníkov roztrúsených po krajine po prehratej bitke pri Lipanoch moravský šľachtic a vojvodca Ján Jiskra z Brandýsa. Pre túto úlohu si ho najala uhorská kráľovná Alžbeta, aby zabezpečila vládu pre svojho maloletého syna Ladislava Pohrobka. Jiskra čoskoro začal aj s výstavbou pevnosti v centre gemerského baníctva v Rožňave. Jeho posádka sa na rožňavskom hrade udržala s prestávkami skoro dvadsať rokov.
Napriek tomu, že vydržiavanie vojska znamenalo pre obyvateľov mesta veľkú záťaž (kronika spomína vyčíňanie žoldnierov v meste ako pohromu), nepochybne však z ich radov prenikli medzi obyvateľstvo mesta i ostatného Gemera prvé informácie o husitskej revolúcii. Bývalý rožňavský evanjelický kňaz Emil Szkalos vo svojej knihe A rozsnyói evang. egyház története (Dejiny evanjelickej cirkvi v Rožňave) 1525 – 1930 z roku 1931 hovorí: „Husiti sú už zvestovateľmi veľkej reformácie. Spriečili sa moci pápeža, odmietli učenie o predestinácii, spoveď a celibát, a ich bohoslužby sa stali jednoduchými, hovoriacimi rečou ľudu.“
Striedavé úspechy bratríkov, ako sa Jiskrovi žoldnieri medzi sebou nazývali, sa odrazili aj na stave rožňavského hradu, ktorý obsadili po nútenom odchode z mesta v roku 1454 druhýkrát, už bez Jiskru. V roku 1456 sa hrad spomína ako zbúraný, o rok nato ho bratríci opevnili znovu a udržali sa na ňom až do roku 1460, kedy vojská kráľa Mateja Korvína dobyli všetky gemerské hrady, ktoré boli v rukách bratríkov.
Boli to hrady Muráň, Krásna Hôrka, Širkovce, Drienčany, Hodejov, Rimavská Seč, Veľký Blh a Rožňava. Je však isté, že bratrícke vojsko, vzhľadom k lepšiemu ovládnutiu územia, malo aj menšie posádky, o ktorých sa archívne pramene nezmieňujú, a ktoré zostali len v pamäti ľudu. V okolí Rožňavy sa v tejto súvislosti hovorí o hrádkoch pri Brzotíne, na Sokolej skale pri Silickej Jablonici a opevnených kostoloch v Silici, Silickej Brezovej a Lúčke.
Bratríci kostol v Lúčke opevnili zvýšením a zosilnením obranného múra, do ktorého na najvyššom mieste vstavali strážnu vežu. Vytvorili tak dokonalú malú pevnosť s výbornými strategickými vlastnosťami s možnosťou kontrolovania dlhého úseku údolia medzi obcami Kováčová a Bôrka, čo mohlo mať veľký význam pre jeho staviteľov, keďže jedna z ciest spájajúca Rožňavskú a Košickú kotlinu viedla práve týmto údolím a cez Zádielsky kaňon. Jasným dôkazom strážno-obrannej funkcie komplexu sú aj tri strieľne v murive strážnej veže, neskôr zvonice, ktorá je v hrúbke muriva vystužená dreveným hrazdením, čo je typické pre stredoveké české stavby.
Tieto zistenia sú výsledkom výskumu z roku 1978, ktorý na lokalite vykonali pracovníci vtedajšej Okresnej správy pamiatkovej starostlivosti v Rožňave. V tom čase na mieste bývalého kostola bola len ruina zarastená krovinami a burinou. Chýbala už i časť klenby svätyne, ktorá existovala ešte v roku 1972 a fragment nástennej maľby s torzom kľačiacej postavy na jej východnej stene zaznamenaný v tom istom roku tiež úplne zmizol. Pritom kostol bol ešte funkčný v roku 1925, kedy oň prejavil záujem Štátny referát na ochranu pamiatok v Bratislave – zostalo ale len pri sľuboch. Vzhľadom na ťažkú prístupnosť sa veriaci v Lúčke rozhodli postaviť si kostol nový a starý ponechať svojmu osudu. V roku 1926 už stáli v obci dokonca kostoly dva – rímskokatolíckej i reformovanej cirkvi. Starý kostol chátral, počas prechodu frontu v roku 1945 dostal priamy zásah, ktorý spečatil jeho osud. Potom slúžil už len ako lacný zdroj stavebného materiálu.
V rokoch 1978–1982 bola ruina kostola vyčistená od vegetácie, závaly zrúteného muriva boli odstránené najmä v mieste západnej predsiene a sakristie, obvodové murivo kostola bolo podľa potreby dostavané z pôvodného materiálu, pričom bol zvýraznený neskôr zamurovaný pôvodný vstup do kostola na južnej strane, koruna muriva bolo zakonzervovaná a stavebne upravená. Zvonica bola domurovaná, zastrešená a vchod do nej bol uzavretý kovanou mrežou, priestor medzi múrmi kostola bol vydláždený a trávnaté nádvorie upravené. Pribudlo aj ohnisko a kruhové sedenie pre turistov.
Pri týchto prácach pamiatkarom všemožne pomáhali aj obyvatelia Lúčky, ktorí si vzali za svoje aj ďalšiu starostlivosť o pamiatku. V tomto úsilí sa im nedá nič vyčítať. Kedykoľvek prídeme do Lúčky, okolo kostola i medzi múrmi je poriadok, tráva pravidelne pokosená, dlažba vyzametaná. Dá sa tam príjemne posedieť, i keď, pravda, drevené sedačky na betónových podstavcoch dávno zhltol piknikový oheň. Pri dobrej vôli však poslúžia na príjemné posedenie aj ony. Výhľad odtiaľ je skutočne prekrásny. Pod nami malebne rozmiestnené strechy Lúčky, za nimi strmé zrázy planiny, smerom juhozápadným vidieť Kováčovské bralá a majestátny Drieňovec (Somhegy). V lete tu vonia materina dúška, na jeseň je priľahlá stráň plná červených drienok.
Odnedávna každý rok 6. júla na výročie smrti Majstra Jána Husa sa v lúčanskom starobylom kostole v duchu husitskej tradície pod holým nebom stretávajú na bohoslužbe členovia Cirkvi československej husitskej. Po dlhých desaťročiach ožili múry odsúdené k zániku. Stali sa tak nielen výrečným odkazom minulosti, ale aj pamiatkou česko-slovenskej vzájomnosti
Edita Kušnierová
Foto: Archív Pamiatkového úradu v Rožňave a autorka
Predošlé príspevky z rubriky Púť po otčine si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August