Smatana / Jánošíci s těžkou hlavou

Je veľmi ťažké vyjadriť sa ku knihe, vyjadrujúcej sa k národu, s ktorým som vyrastal, žijem. Podobne ťažké to muselo byť pre autora, keďže jeho pôvod je slovenský (narodil sa v Snine, okres Humenné), avšak väčšinu života prežil v Čechách – v hlavnom meste piva – v Plzni.Kniha českého reportéra Ľubomíra Smatanu začína zľahka, opisuje kultúrne rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. Takisto historické pozadie našich vzťahov, ich vývoj a súčasný stav. Už po prvých pár stranách mi bolo jasné, že autor vie o Slovensku ohromné množstvo informácií, znalosťami prevyšuje častokrát stereotypného Blaváka, ktorý sa zvykne chváliť, že najďalej na východ bol v Nitre.

Okrem perfektného geografického mapovania sa autor častokrát nehanbí povedať aj čosi naviac. Miestnu zvláštnosť a zaujímavosť. Nevyhýba sa ani regiónom, o ktorých netušia ani Východniari, Stredoslováci či Západniari. Dokonca sa spomína v rámci opisu malých pivovarov aj Rožňava, čo mňa ako správneho lokálpatriota zahrialo pri srdci.

Kniha o holubičom národe

Čo sa mi však páči, nemazná sa s čitateľom (teda najmä slovenským ale aj českým). Bez okolkov sa rozpisuje o tom, prečo 3/4 obyvateľov Slovenska nemá rado Bratislavu a dodnes ju len s ťažkým srdcom berie ako hlavné a najvzdialenejšie mesto Slovenska. Podobne sa rozpíše aj o kulte Jánošíka a nenapodobiteľnej verzii Paľa Bielika.

Nevyhýba sa však ani zdôvodneniu, prečo sú síce Slováci pohostinný národ, ale pri poskytovaní služieb častokrát uplatňujú pravidlo „vaše prianie je mi sťažnosťou“. Taktiež hovorí aj o českých turistoch, ktorí častokrát naše hory a veľhory poznajú lepšie ako samotný Slováci. Popisuje tiež mýtus, podľa ktorého v Tatrách umiera najviac českých turistov práve kvôli ich českej povahe a skúsenostiam zo Sňežky. Nezakrýva si oči ani pred problémom s rómskou populáciou a akosi nadčasovo hovorí aj o samosprávach, ktoré si Rómovia sami spravujú.

Pre mňa však neoceniteľná a z duše hovoriaca časť bola o hejslovákoch, slovenskom nacionalizme a spornom prístupe niektorých cirkevných predstaviteľov a historikov k farskej republike a polarizovanie našej spoločnosti vo vzťahu k Slovenskému štátu. Veľmi všímavo sa však vyjadruje aj ku vzťahu Slovákov k Maďarom (najväčší problém s nimi majú tí, kde žiadni nežijú), náš nezáujem o našich Maďarov. Ako príklad uvádza kapelu slovenských Maďarov z Galanty – Ghymes, ktorú pozná len veľmi málo Slovákov.

Nevyhýba sa však ani top-témam, v tomto prípade spornému jazykovému zákonu, ktorý nereflektoval žiadnu reálnu potrebu Slovákov chrániť si svoj jazyk, ale skôr záujem politikov odviesť pozornosť od zlej ekonomickej situácie. Vyvracia Slotov mýtus o maďarizácií Slovenska a venuje sa aj slovenskej kolonizácií maďarského vidieka. Komentuje aj dlhotrvajúcu izoláciu Slovenska a Maďarska (neexistujúce diaľničné spojenie, chýbajúce mosty cez Ipeľ).

Všetky tieto problémy sú doplňované výpoveďou ľudí, žijúcich na Slovensku. Nehovorí však iba o problémoch. Hovorí aj o úspechu, ktorý však tiež prinášal a prináša aj problémy. Ako veľmi majú Slováci radi Kórejcov, ktorí dali Žiline prácu. Prečo sme sa tak radi vzdali koruny a s láskou prijali Euro. A ako dlho sa stavia diaľnica na Slovensku.

Od Tisa po Fica

Asi najzaujímavejšia časť knihy je venovaná našim politickým osobnostiam a socho-stavebníctve na Slovensku. Ako prvému sa venuje Andrejovi Hlinkovi, ktorého telesné pozostatky nevedno kam po vojne zakopala štátna bezpečnosť. Spomína aj na Ficovo odhaľovanie sochy Štefánika v areáli rozostavanej Eurovei.

K doktorovi Tisovi sa autor špeciálne nevyjadruje, iba zbiera postrehy národne uvedomelých historikov, vyhlásenia členov SNS a občanov z jeho rodnej Bytče, kde má postavenú pri rodnom dome sochu (jedna jeho socha je ešte v Čakajovciach). Nepovšimnutá v tomto smere neostáva ani

Dubčekova busta pred parlamentom, čo zaručilo parlamentu peknú adresu: námestie Alexandra Dubčeka č. 1. Prekvapivé je, že pod bustou je len strohý nápis: Alexander Dubček, slovenský štátnik 1921-1992.

V Dúbravke zas chceli odhaliť pamätnú tabuľu Dubčekovmu protipólu – Husákovi, pri príležitosti jeho 95. výročia narodenia, narazilo to však na tvrdý odpor médií, keďže Husák sa so svojimi odporcami, či už v Bratislave po r. 1948 alebo za čias normalizácie, nehral.

Našim „demokratickým“ osobnostiam, otcovi národa Mečiarovi a Ficovi, sa venuje veľmi podrobne. Ani neviem, či si až takú pozornosť zaslúžia. V prípade „doktora“ opisuje kruté 90-te roky, divokú privatizáciu, rozmach mafie a iné neduhy, ktoré priniesla na Slovensko jeho vláda. V prípade Fica však už hovorí o veľmi skúsenom a politickým marketingom vyobšívanom politikovi. Spomenie mnohé momenty jeho 4-ročnej vlády, nevšimnutie si Novembra ´89, boj s novinármi či kauzu Malinovej. Všíma si aj jeho správanie a večnú zlosť, ktorú v sebe nosí.

Pre mňa je táto kniha pekným súhrnom toho, čo to je Slovensko. Aké má krásy, ako veľmi kašleme na národnú kultúru a koľko sa toho musíme ešte naučiť, aby sme turistov neplašili ale naopak priťahovali. Páčilo sa mi, keď autor rozlišoval a všímal si aj Čechov, žijúcich na Slovensku.
Kto totiž vie o tom, že železnicu v Čiernom Balogu zachránilo občianske združenie, na čele ktorého je Čech? Kto vie o tom, že ešte aj strojvodcovia vlakov v Čiernom Balogu sú Česi a sú to väčšinou železničiari na dôchodku, ktorí to robia dobrovoľne?

Myslím, že po Nežnej revolúcií a osamostatnení sme toho veľa zabudli. Radi zvaľujeme všetko zlé na Čechov a absolútne zabúdame na to, kto zakladal univerzity na Slovensku, učil v školách, budoval národné povedomie a kto dopomohol k tomu, aby sme dnes mali kultivovaný štát, v ktorom funguje zdravotníctvo, školstvo, polícia a armáda.

Radšej hovoríme o tom, že ktosi „škrabe ako český žandár“ alebo používa čechizmy (napr. ja sám netuším, aký je rozdiel medzi jak a ako). Bez dôkazov obviňujeme Čechov, že nám zabili Štefánika, Dubčeka a pritom si za tie najväčšie „národné“ pohromy môžeme sami. Mečiarovi nedali moc Česi, ani Ficovi. Naopak, Česi spravili z bačov národ a bez nich by sme sa asi ťažko mohli zaradiť do civilizovaného stredoeurópskeho sveta.

Michal Valaštek

O autorovi Michal Valaštek

Absolvent bakalárskeho štúdia politológie na Katolíckej univerzite v Ružomberku. E-mail: miso.valastek@gmail.com

Zobraziť všetky príspevky od Michal Valaštek →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún