Pred Vianocami

cencul-svg097.jpgZimné ráno bolo nevídane krásne. Mráz nepopustil a zasnežené svrčiny ticho stáli zovreté pancierom zmrznutého snehu. Prichádzajúci úsvit pomaly odkrýval ich široké kontúry s vysokými borovicami v pozadí, ktoré strážili tú zasneženú, tichú, akoby zakliatu krajinu.
Na východe začali bronieť zore. Slnko sa kdesi za horizontom pomaly dvíhalo, aby o chvíľu prinieslo zemi svetlo a teplo. Vrcholce nízkych kopcov lemovali vysoké tmavomodré a sivé mračná, ktoré lenivo vychádzali hore na nebo. Spoza nich prebleskovali prvé lúče slnka sfarbujúc ich okraje doružova. Na ešte tmavom pozadí západnej oblohy sa mihali dve-tri hviezdičky, ktorých svit neustále slabol.

Vedľa cesty do hory bolo veľa malinčia, všakových kríkov a nízkych stromčekov, ktoré učupené a zmrznuté spali pod bielou prikrývkou. Nedávny odmäk a mráz narobili na kríkoch dlhé priesvitné cencúle, v ktorých sa odrážal prvý svit dňa v nesčíselných iskričkách oslepujúc oči nenavyknuté ešte na svetlo. Bolo ticho, tajomné ticho, v ktorom muselo nadísť veľké a nečakané prekvapenie, ktoré by rozozvučalo celú tú zakliatu krajinu.

A to prekvapenie malo čoskoro prísť. Bolo ho cítiť vo vzduchu, v tej nekonečnej nehybnosti a tíšine, v každej iskričke beloskvúceho sa snehu, v každej vetvičke smrečiny, v poslednej hviezde, ktorá, nevedno ako, zrazu len zmizla z oblohy, rozplynula sa v bledej nekonečnosti vesmíru. Mračná na východe sa rozplývali, trhali, vychádzali na oblohu odkrývajúc horizont. A ten už žiaril, svietil jasným svetlom, ktoré sfarbilo zem doružova.

A slnko sa dvíhalo. Čím viac a silnejšie vysielalo svoje lúče k zemi, ktorá sa radostne trblietala tisíckami snehových hviezdičiek. Ale to už bolo slnko nad horizontom a víťazne stúpalo hore na nebo, belasé a čisté; žiarilo mocne, mocnejšie ako inokedy, až jeho široký, teplý úsmev rozospieval húštiny v lese. Nízke svrčiny otriasli svoje zasnežené konáre a vysoké borovice sa radostne rozkývali vítajúc svetlo, akoby natešene volali: – Slnko vyšlo, slnko je tu; poďte, vstávajte, vítajte nový deň!
Ľudia v dedine si pretierali oči a vychádzali na priedomia tešiac sa z nového dňa. A ako na odpoveď boroviciam v hore rozozvučali sa v dedine zvony: – Ľudia, radujte sa, chystajte, máme Štedrý deň!Ľahký vánok odnášal hlahol zvonov ďaleko do lesa a vysoko do jasného neba. Zdalo sa, že sa tam ozvali ďalšie zvony, zvuky a spev – akoby celá príroda vítala veľkolepým koncertom ten nezvyčajný slávnostný okamih, ktorý práve nastal.

A slnko svietilo jasne, radostne. Mráz sa však nepoddával a jagal sa na snehu a v ľadových kvetoch na oknách hovoriac ľuďom: – Tu som a tu musím byť, v dobrom so slnkom zápasiť, aby ste mali peknú zimu a deti dobrú sánkovačku.
Ľudia sa nenahnevali, zakúrili si, nebola im zima, a keď ich mráz na ulici aj vyštípal, vbehli domov zohriať sa k teplej peci. Všetci sa tešili na tú veľkú chvíľu, na ten večer, ktorý mal prísť. Na ich Štedrý večer.

A slnko svietilo, svietilo mocne, radovalo sa z krásnej Zeme, ktorá sa práve chystala odhaliť nekonečne krásne, slastiplné tajomstvo Vianoc.

© Inforoznava.sk Edita Kušnierová, 6. 12. 1976

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún