Tento list – teda lepšie povedané komentár – sa nám natoľko páčil, že sme sa ho rozhodli uverejniť ako samostatný článok. Silvia, alebo aj Sisi ak chcete, veľmi trefne a na úrovni popísala svoj názor a úzku spätosť s naším mestom.
Žijem v Rožňave už 49 rokov. Tu som sa narodila, chodila do škôl, nastúpila do prvého zamestnania, založila rodinu a dodnes tu žijem a pôsobím bez jedinej myšlienky na to, aby som toto mesto opustila. Pamätám si – ako dieťa na Rožňavu, ako milé, učupené mestečko medzi horami, ktoré ju „chránili pred všetkým zlým“.
Každú sobotu a nedeľu sme s rodičmi chodili na prechádzky na námestie. Bol to zaužívaný rituál pre mnohých Rožňavčanov. Vyobliekaní sme sa postretávali so svojimi známymi, rodičia si prijemne podebatovali, my deti sme si pošantili. Sadli sme si do cukrárničky alebo do mliečneho bufetu a dali si nejakú dobrotu.
Vládol tu pokoj, harmónia, súdržnosť a boli sme radi, že bývame práve tu.
Ďalšou takou oázou pokoja a nedeľňajších prechádzok boli Kúpele. Dalo sa tam v lete kúpať, chodiť na prechádzky po upravených lesných chodníčkoch, na huby, v zime korčuľovať, sánkovať.
Mestečko bolo upravené, na námestí boli vysedené ruže, osadné lavičky, každý, kto prišiel do Rožňavy, obdivoval rozkvitnuté námestie a samozrejme dominantu námestia sochu Františky Andrássyovej.
A čo sa potom náhle stalo ?! Po revolúcii nastali zmeny v našom štáte, zbavili sme sa starého zriadenia, s oduševnením sme začali „nový život“.
Mali sme pocit, že všetko naraz musíme zmeniť, všetko robiť inak, ako nám to diktoval socialistický režim. To je v poriadku. Áno, konečne sme nastúpili na cestu civilizovaného, demokratického a „ľudského“ života, ktorý sme si už naozaj zaslúžili.
Ale zabudli sme na jedno. Na nás samých, na naše mesto. Človek by očakával, že keď sa nám už dalo toľko možností, že môžeme konečne rozhodovať sami o sebe a v neposlednom rade o tom, kde budeme žiť a v akom prostredí budeme žiť, rozhodli sme tak, že sme zničili a zdevastovali ešte aj to pekné, čo tu bolo.
Lenže devastácia išla bez problémov a veľmi rýchlo, o to ťažšie je všetko napraviť a dať Rožňave kultivovaný vzhľad.
O čom hovorím? O tom, že sme zlikvidovali okolo celého námestia zábradlia, ktoré chránili toľko obdivované ruže, že sme povytŕhali pôvodnú kamennú dlažbu a nahradili asfaltovým povlakom, ktorý vyzerá ako vyzerá, že sme zanedbali celkovú údržbu námestia, že sme zničili jednu z jej dominant tým, že sme ju odniesli do Krásnohorského Podhradia, zničili podstavec a potom sme to chceli napraviť a doniesli sme sochu naspäť.
A mohla by som ešte vymenovať ďalších sto negatív, ktoré sme spáchali na našom a meste a teda na nás samých.
Je to smutné, že v našom meste sme si zmeny vysvetlili tak, ako to teraz vyzerá. Ale keď už sa to stalo, tak nechápem prečo ľudia, ktorí sú skutočne kompetentní, nepohnú prstom, umom ani schopnosťami ? Prečo sa musíme „doprosovať“ aby sa už konečne niečo začalo robiť ?
Prečo musíme neustále komusi pchať naše peniaze do vrecák za prácu, ktorá nemá žiaden efekt – aspoň doteraz sme nezaregistrovali žiaden. Robia sa projekty, pred každými komunálnymi voľbami sa kandidáti dušujú, že im Rožňava leží na srdci, že oni už konečne ukážu, ako to treba robiť.
A nič, nič, nič.
Nič sa nedeje, iba ak to, že sa vymýšľajú nové a nové výhovorky. Už sme z toho všetci unavení a depresívni. Keď vidíme, ako sa k tejto problematike stavajú naši radní, ani my nie sme iní. Ani nám sa už nechce angažovať, kričať, hovoriť, písať, poukazovať, veď načo ? Aj tak nás prekričia „vyššie záujmy“ …, ktorých je neúrekom.
Sisi silvia.kovacova@zoznam.sk
Ak sa aj vy chcete podeliť o svoj názor alebo nejakú informáciu napíšte nám na redakčnú adresu: redakcia@inforoznava.sk
