Petra Nagyová: Nepál – O mani padme hum

Keď sme si pred niekoľkými dňami dohovárali cestopis z Nepálu, netušili sme, ako tragicky bude znieť meno tejto krajiny a jej hlavného mesta v týchto dňoch. Petra Nagyová tam zavítala koncom decembra minulého roku. O svoje zážitky, momenty z tejto duchaplnej krajiny, sa podelí s čitateľmi nášho portálu v exkluzívnej reportáži.
Tu je jej prvá časť.   
Cesty plné áut a motocyklov, šialené klaksóny, neriadená doprava. Farebné hemžiace sa postavy, všade ľudia, túlavé psy a hustý smog. Aj takto vyzerá hlavné mesto Nepálu – Káthmandú.  Mesto sa rozprestiera v údolí medzi horami a celá oblasť je husto zaľudnená.
Je december a zima. Nielen na Slovensku, ale aj v Nepále vládne jeden  z najchladnejších mesiacov v roku. Turisti sa do krajiny v tomto ročnom období neženú, vyberajú sa radšej za slnkom a teplom do juhovýchodnej Ázie. Noci sú chladné, mesto je kedykoľvek nečakane bez elektriny a žiadne radiátory neexistujú.
Tamojší ľudia sú však naučení. Vedia, že veci nejdú ľahko. Že môžu byť vďační za každú prácu, ktorú majú a je šťastím, ak dieťa dostane patričné vzdelanie. Mesto, ako aj celá krajina je plná kontrastov. Aj preto, keď domácim zdieľam, ako žijeme na Slovensku a čo všetko tu robím, povedia jednoducho: „Máš v živote šťastie.“ Nepál totiž patrí k jednej z najchudobnejších krajín sveta.
nepal malí
Prvé noci sú ťažké. Je mi zle a zvraciam. Zrejme zo stravy, ktorá je nesmierne chutná a pikantná. Žalúdok sa však musí prispôsobiť. Spím v holej studenej izbe s čiapkou na hlave, v bunde a v rukaviciach. Všade je ticho. Znenazdajky sa elektrika vypne a je po všetkom.
Na jednoduchú toaletu chodím s malou baterkou, ktorú mi pred odchodom stihla podarovať mama. Večer o ôsmej sa ulice vyprázdnia, aby sa skoro ráno mohli zaplniť ľuďmi a ruchom. Mobil mi nefunguje. A hoci polhodinu odo mňa býva nepálsky kamarát Danuri s rodinou, viem, že sa mu nedovolám.
Chvíľkový pocit slabosti a nočné bdenie však len ťažko možno porovnať s tým, čo dnes Nepálci prežívajú po zemetrasení. Jedno z obrovských zemetrasení, ktoré zničilo mestá Káthmandú, Bhaktapur a Patan v Káthmandskom údolí, sa odohralo ešte v roku 1934 a pripravilo o život viac ako 8500 ľudí.
domy2
Nepálci budú mať nasledujúce obdobie čo robiť. Napriek tomu, v akej situácii sa krajina nachádza, sa zmobilizujú. Tí, ktorí budú môcť, si svoje domy postavia nanovo. Presne tak, ako som to videla v okrajovej štvrti Boudhanath, ktorá sa mi stala nepálskym domovom.
Ich domy budú vznikať ako huby po daždi. Ak sa vôbec niektoré dajú nazvať domami. Lebo plechové strechy zaistené obrovskými kameňmi, či chyže s hlinenou podlahou v Káthmandú ani dnes nie sú ničím výnimočným.
Prvýkrát som v krajine bez itinerára a zoznamu miest, ktoré chcem vidieť. Nie som priamo v turistickom centre Thamel. Boudhanath je centrom tibetského budhizmu, kam ušli Tibeťania a lámovia pred čínskou inváziou do exilu. Ráno vychádzam do ulíc. Obliekam si tie najjednoduchšie veci, aby som zapadla. Rozťahaný sveter, na hlave kapucňa.
Boudha a mnísi
Nie je tu dôležité niečo znamenať a niečím sa odlišovať. Tu sa dá len byť. A niektorí len prežívajú. Na ulici sa za mnou naťahujú cudzie ruky žobrákov. Akoby sa zrazu na mňa vyrútili desiatky chudobných, ktorým sa nedokážem pozrieť do očí. Lebo svet nie je fér a nedá sa pomôcť každému.
Hľadám internetovú kaviareň, aby som napísala najbližším, že žijem. „Príď za hodinu, nie je elektrika,“ vypoklonkuje ma majiteľ. Po dvoch hodinách sedím v špinavej kaviarni. Pár viet ťukám do zaprášeného počítača celú hodinu. Znenazdajky sa počítač vypne, opäť ho zapnem a pýtam sa sama seba, aký to má význam. Veď Nepálci o svojich najbližších niekedy nevedia celé roky.
boudha
Nedá sa opísať pocit, keď sa stovky Nepálcov v jednom smere prechádzajú okolo najväčšej stúpy (budhistický chrám), mnísi v bordových rúchach i obyčajní ľudia krútia modlitebnými mlynčekmi, v okolí počuť modlitebnú mantru O mani padme hum a spevy tibetských lámov. Všade v okolí rozvoniava dym vonných tyčiniek a farebné vlajočky plápolajú pod modrým studeným nebom.
Boudha2
Aj preto sa dnes ťažšie pozerá na fotografie mníchov a ľudí, ktorí sa stali obeťami. Kamarátovi Danurimu sa nedá dovolať. Náš spoločný známy a horolezec Vlado Štrba sa spojil jedine so Subinom cez satelit, ktorému zemetrasenie úplne zničilo rodičovský dom. Volala som aj Tomášovi, ktorý šiel na trek a pred pár týždňami niesol do Nepálu vyradené oblečenie a školské potreby.
V hlave mám po celý čas dvojičky Lakpu a Diku, s ktorými som trávila dni v Nepále a ktorých jediným snom je raz vyštudovať školu, mať na ňu peniaze a robiť si svoju prácu čo najlepšie. Predstavujem si kláštor Kopan a ďalšie na kopci, ktoré som celé dni dokázala sledovať zo strechy domu, keď ma neskôr prichýlila Danuriho nepálska rodina.
A ako ich poznám, aj toto nešťastie prijmú s obrovskou pokorou.
PETRA NAGYOVÁ
Autorka je publicistkou, pracuje v Nadácii Pontis.
Foto: Archív autorky
Staršie príspevky v rubrike Cestopisy si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August