(Zverejnené v Petržalských novinách, 21. 10. 2011)

Nová farebnosť sídlisk je vítaným oživením, no žiaľ, robí sa to živelne. Po rokoch monotónnosti sa prepadávame na druhú stranu a neraz vidíme optický zmätok.

Z podstaty architektonickej tvorby ako spoločensko – prospešnej činnosti by malo vyplývať aj to, že farebnosť architektúry by mali určovať samotní architekti, keďže farba zvýrazňuje, utlmuje, alebo modifikuje architektonickú myšlienku.

Navyše, v prípade takých veľkých celkov ako sídliská, je potrebný aj určitý urbanistický nadhľad na vytipovanie menších súvislých priestorových celkov, kde by sa povedzme mohla uplatniť určitá príbuznosť farebného riešenia.

Nebola by to samoúčelná hra, ale cieľavedomá činnosť, napríklad aj na uľahčenie orientácie. (V hovorovej reči, vymýšľam si: Bývam v oranžovej štvrti – narážajúc na dominantnú farbu).

Podľa mňa by sa mal vypracovať generálny plán farebnosti za prispenia urbanistov, architektov, výtvarníkov a občanov.

Iste, takýto proces je zdĺhavý, konfliktný, ale môže podporiť v ľuďoch pocit spolupatričnosti a nutne musí dôjsť k potlačeniu individuálnych predstáv, lebo vonkajší priestor je spoločným vlastníctvom.

Réžiu by mala prebrať samospráva a občanom vysvetliť, že výzor domov nie je ich súkromná vec. Možno toto vyznieva socialisticky, ale určitá regulácia je potrebná, lebo inak vzniká chaos.

Teraz k načrtnutému princípu farebného riešenia. Raster panelov vyjadruje tektoniku stavby (viditeľné, esteticky usporiadané konštrukčné prvky, vyjadrujúce podstatu stavby – v mojom prepise) rovnako, ako napr. viditeľný kamenný lomený oblúk gotickej katedrály.

Rozdiel je v tom, že kým katedrála je jedinečná, tak panelák je masový, monotónne sa opakujúci produkt, a máme ho po krk, lebo má aj iné významové konotácie. Preto tento raster nevnímame ako estetickú kategóriu, ale ako výraz určitej biedy.

Ale či chceme, alebo nechceme, podstata bude tá istá aj v inom kabáte, preto načrtnutý princíp prof. Kováčom sa mi vidí správny a výtvarne vonkoncom nie nezaujímavý, pretože je jednoduchý a škaredo pôsobiaci raster s obitými hranami povyšuje na inú úroveň.

Toto však nemusí znamenať novú monotónnosť, pretože teoreticky si myslím – nemám to síce odskúšané – ale viem si predstaviť, že aj s rastrom na pozadí sa dajú vytvoriť zaujímavé farebné kreácie, ale musí to mať v rukách odborník.

Heslom á byť striedmy dom, striedma farebnosť. (Mňa by uspokojilo aj jednofarebné riešenie, kde plasticita špáry by len jemne vynikala).

Iná otázka je cena takého prístupu. Vytváranie špár určite zvyšuje náklady pre vyššiu prácnosť, tak mi napadajú dva spôsoby.   

Prvý spôsob: Izoláciu vytvoriť z dvoch vrstiev polystyrénu, kde finálna tenká s menším rozmerom by bola nalepená na spodnú hrubšiu, vytvoriac špáru, ale s miernym poklesom tepelnoizolačných parametrov špáry.

Druhý spôsob: Do špár vkladať pásik extrudovaného polystyrénu – má o niečo vyšší tepelný odpor, takže zmena hrúbky v špáre by nemusela znamenať zhoršenie tepelnoizolačných parametrov.

Lacnejším variantom môže byť vytvorenie len v jednej rovine – rôznofarebné plochy v líniách pôvodného rastru.

Pokiaľ by však cena za špárové riešenie bola privysoká, alebo by návrh narazil na susedský odpor, tak odporúčam do pozornosti ešte jednu tézu: Zatepľovanie so svojimi zákonitosťami je novým fenoménom, vytvárajúcim inú, novú technickú a architektonickú skutočnosť, preto aj tektonika stavby sa ocitá v inom uhle pohľadu. Je len zhoda okolností, že nový výraz sa veľmi ponáša na výraz klasických murovaných stavieb.

Dúfam, že svojou rozpravou som pomohol trošku viac zaostriť zrak.

Peter Bischof

Autor je architektom a dlhoročným členom komisie výstavby MsZ Rožňava

Zverejnené v Petržalských novinách, 21. 10. 2011 , ilustračné foto – iRP