L. Kardoš: Ak človek ublíži človeku, ublíži aj sebe

Rodák z Plešivca, nadšenec a propagátor histórie, spoluzakladateľ Spolku za rodnú zem – Pro Pátria Pelsőciensis Társaság a spoluautor monografie o Plešivci. Verí, že z histórie sa môžeme ponaučiť, ak pochopíme, že najdôležitejšie zo všetkého sú rešpekt a láska k blížnym. László Kardos.

Čo vo vás vzbudilo záujem o históriu, špeciálne o regionálnu históriu, čo bolo tým momentom?

Narodil som sa 15. marca a tento deň je asi najväčším sviatkom Maďarov, viaže sa k národnooslobodzovaciemu boju v roku 1848, takže už ako malé dieťa som mal blízko k historickým udalostiam. Chcel som vedieť čo najviac o historických udalostiach, týkajúcich sa aj nášho bydliska, ktoré je aj mojim rodiskom. Od narodenia som býval blízko cintorínov v Plešivci a ako zvedavé dieťa ma zaujalo, že je blízko nás aj židovský cintorín, o ktorom nikto nič nehovoril, alebo nechcel rozprávať. Bolo to také tajomné.

László Kardos

Keď som mal sedem rokov, zažil som jeden pohreb na spomínanom cintoríne. Bolo to celkom iné ako všetko ostatné, čo som dovtedy videl. Veľmi ma zaujalo, kto môžu byť tí ľudia, o ktorých sa v mojom prostredí mlčí. Na základnej škole raz bola výstava kníh a tam som objavil knihu s názvom Eichmanov prípad. Je to kniha o Adolfovi Eichmanovi, ktorý bol „znalcom” židovskej otázky v nacistickom Nemecku a ktorého po ukrývaní vypátrali, neskôr zajali a v roku 1961 v Izraeli odsúdili za vojnové zločiny a genocídu židovského národa. Len neskoršie som pochopil všetky súvislosti z tej knihy, keď som sa už zahĺbil na základe samoštúdia do dejín Plešivca.

Prečo ste sa rozhodli napísať monografiu o histórii Plešivca?

Do miestnej knižnice som chodieval od svojich siedmich rokov. Do mojich rúk sa dostala aj kniha od Kálmána Tichyho Od Philecia k Plešivcu, čo je monografia, alebo presnejšie povedané, prehľad histórie Plešivca na základe bádania a zverejnenia archívnych dokumentov. Počas celej mojej mladosti som sa sústavne zaoberal a zbieral informácie o histórii môjho rodiska a jeho okolia. V roku 2016 sme s priateľmi Jurajom Ronecom a Alexandrom Derdom vydali monografiu o Plešivci pod názvom Potulky  dejinami Plešivca. Vznikla hlavne z toho dôvodu, aby sme si svoje poznatky chronologicky zhromaždili a odovzdali aj budúcim generáciám, aby každý, koho to zaujíma,  mohol čerpať informácie a silu k spoznaniu vlastnej histórie obce. Chceme prehĺbiť pocit lokálpatriotizmu a lásku k miestu,  kde sme sa narodili alebo kde žijeme.

Prečo je podľa vás dôležité poznať históriu svojho regiónu?

Čo nás obklopuje, to je pre nás asi najmilšie. Aby sme vedeli, odkiaľ sme prišli, čo robili naši predkovia, ako žili, čo pre nás zanechali. Je nutné to poznať, aby sme poznali seba samých. Lebo nie z ničoho sme vznikli, ale aj z tých pozostalostí, čo nám predkovia zanechali. Toto je naše spoločné dedičstvo a ponaučenie pre ďalšie generácie, ktoré,  či sa nám to páči alebo nie, či to prijmeme alebo nie, je naše a skúsme na to byť hrdí, lebo je to výnimočné a nikde inde to neexistujúce.

Myslíte, že z histórie sa môžeme poučiť? Ak áno, ako?

Z histórie sa dá ponaučiť. Niektoré národy sa počas svojej existencie ponaučili a niektoré nie. Tie, ktoré si včas urobili správne závery a hodnotenia svojich dejín a spravili si potrebné korekcie, dodnes existujú. No tie, ktoré zle vyhodnotili svoju históriu a existenciu, tak aj to prispelo k ich zániku. Hlavné ponaučenie by malo byť, že ak človek ublíži človeku, tak vlastne ubližuje aj sám sebe. To isté platí aj voči prírode. Ak neakceptujeme prirodzené zákony prírody, škodíme sami sebe. Dnes stojí ľudstvo pred veľkou dilemou, či včas urobí svoju sebareflexiu alebo nie. Ak sa nám podarí nejako v dohľadnej dobe zosúladiť svoje túžby a potreby s možnosťami, tak je nádej, že na Zemi ešte dlho môže existovať homo sappiens. Ak sa ľudstvo nebude schopné ponaučiť z chybných krokov, ktoré sme doposiaľ spravili, tak nás žiaľ čakajú útrapy a postupný zánik.

Vidíte nejakú paralelu medzi súčasnosťou – nášho regiónu alebo aj krajiny a niektorým historickým obdobím?

Áno, vidím určitú paralelu medzi súčasným obdobím a obdobím po vzniku Československa. Aj vtedy tak ako dnes sa rozvoj nášho regiónu dostal do úzadia. Vytvoril sa priestor na obrovské ekonomické a sociálne rozdiely medzi regiónmi. Bratislava a okolie sa dnes v ekonomickej vyspelosti môže porovnať s vyspelými krajinami bývalej západnej Európy. A východné časti republiky, ako je aj Gemer, sú zanedbané, zabudnuté. Toto dnes a tobôž v budúcnosti môže vyvolať vyľudnenie chudobných regiónov, alebo nedozerné následky tak v sociálnej ako aj v politickej oblasti s obrovskými škodami.

Dnes opäť narastajú nacionalistické tendencie v celej Európe. Čo je podľa vás príčinou, že národy, najčastejšie tie, ktoré spolu susedia, sa navzájom považujú za nepriateľov?

Národná sebavedomosť je v určitých medziach prirodzená. No najprv vždy na prvom mieste by v našich hodnotových rebríčkoch mala stáť človečina a až potom národnosť. Dnešné tendencie nacionalistických tendencií v Európe spočívajú v niekoľkých chybách tak z minulosti ako aj zo súčasnosti, no aj z ľudskej a národnej sebeckosti. Povojnové usporiadanie jednotlivých území v Európe nebolo uskutočnené spravodlivo. Nebola dodržaná zásada sebaurčenia národov. Neboli usporiadané referendá ani v prípade rozdelenia Československa. Vždy rozhodovali mocní alebo veľmoci. Okrem toho chýba väčšia solidarita medzi krajinami. Nad všetkým prevládajú ekonomické záujmy. Vo väčšine krajín demokratického sveta sa postupne dostávajú do popredia populisti, poprípade extrémisti, lebo ľudia sú sklamaní z doterajších politikov, ktorí vo väčšine prípadov sledujú len svoje vlastné zištné záujmy a chcú sa obohatiť na úkor všetkého počas doby, kým sú pri moci. Ľudia si pri voľbách musia uvedomiť, že každé ich rozhodnutie je  pre nich životne dôležité, ba niekedy aj osudové. Musia si lepšie rozmyslieť, koho si vyberú za svojich predstaviteľov, lebo to im určí na dlhé obdobie ich životné podmienky. Potrebná je zmena, vylepšenie a ukotvenie základných demokratických princípov riadenia štátov. Potrebná je väčšia solidarita bohatých s chudobnými.

Prečo ste založili spolok Pro Patria, aké je jeho zameranie, čo od neho očakávate?

V roku 1999 sme so spomenutými priateľmi a známymi založili Spolok za rodnú zem – Pro Pátria Pelsőciensis Társaság. Ako aj jeho názov naznačuje, je to občianske združenie, ktoré svojou činnosťou mieni v spoločenskom vedomí občanov obce prehĺbiť lásku k rodnej zemi, k Plešivcu a jeho okoliu. Cieľom spolku je bádanie miestnej histórie Plešivca a jeho okolia, zachovanie a zveľaďovanie kultúrneho dedičstva našich predkov. Spolok pokladá za svoju úlohu zbieranie, zhromažďovanie, uchovanie a publikovanie písomných a materiálnych pamiatok týkajúcich sa miestnej histórie a života tunajších obyvateľov. Už dvadsať rokov sa aktívne zapájame do spoločenského, verejného a kultúrneho života obce. Zúčastňujeme sa na rôznych kultúrnych a spomienkových podujatiach, organizujeme miestopisnú súťaž pre žiakov základných škôl, vyše desať rokov sme vydávali svoj vlastný časopis, publikovali sme dvadsať vlastných prác s tematikou histórie Plešivca a Rožňavy. Viacerými pamätnými tabuľami sme zvečnili pamiatku významných  osobností a udalostí z dejín Plešivca. Pravidelne každé leto organizujeme dvojdňové stretnutie občanov obce na Plešiveckej planine. V r. 2016 sme vydali monografiu o Plešivci. Výsledkom našej práce je aj výstava starých pohľadníc Plešivca, ktorá sa konala v roku 2017. Tieto fotografie sme publikovali aj knižne. V minulom roku sme zorganizovali výstavu fotiek z malieb nášho rodáka, akademického maliara Gyulu Rudnayho. Teší nás, že naša dlhoročná snaha a práca neostáva nepovšimnutá a bola ohodnotená viacerými obecnými  aj krajskými oceneniami.

Foto: Archív LK

                                                 

Renáta Pástorová Szappanosová

O autorovi Renáta Pástorová Szappanosová

Autorka je učiteľkou základnej školy. E-mail: rena.sova@gmail.com

Zobraziť všetky príspevky od Renáta Pástorová Szappanosová →

× Odporúčané

Fedor Gál položil kyticu k pamätnej tabuli