Mám slabosť pre tých na okraji

Štefánia Opremčáková (54), autorka autobiografického románu, ktorého krst sa uskutočnil  v zariadení hotela Ambasador v Košiciach, je rodáčkou z Dobšinej. Svoje životné skúsenosti a zážitky pretlmočila do knihy s názvom V Írsku prší inak.
Dnes vám prinášame krátky emailový rozhovor s touto pozoruhodnou a charizmatickou spisovateľkou, ktorá bude svoj román o pár dní krstiť aj v ďalekom írskom Dubline.
Dovedna má na svojom konte dve knihy a aj napriek vyťaženiu pracuje na ďalšej.
Prečo píšete a čo vás k tomu podnietilo?
Prečo sa píšu knihy? Ernest Hemingway spáchal samovraždu, keď mu to prestalo písať a Nancy Kennedy napriek tomu, že bola nabádaná, nikdy knihu nenapísala. Na mamtalent.sk sa to hemží nadšenými autormi a keď si prečítate knihu Bestseller pousmejete sa nad vynachádzavosťou človeka, ktorý za akúkoľvek cenu, aj za cenu života vlastnej matky, chce svoju knihu vydať. Ja som v novembri minulého roka v priebehu niekoľkých týždňov napísala svoju druhú knihu V Írsku prší inak. Potom niekoľko mesiacov prechádzala redakčnými úpravami skvelej Zuzky Maurerovej a jazykovou úpravou. Od jej vydania v Hladohlase sa nepretržite drží v rebríčku top 50 bestsellerov na Martinuse.
Aký bol Váš prvý dotyk s autorským písaním?
Moja prvá kniha Návraty k barlám mi vyslúžila trojku z chovania. Napísala som ju v treťom ročníku gymnázia v Dobšinej.  Svet na ňu nebol pripravený. 🙂
Nedávno ste priznali osobitý vzťah k detskému domovu v Dobšinej, ktorý ste aj finančne podporili zo zbierky spojenej s krstom Vašej knihy. Prečo je to tak ?
Áno, mám slabosť pre tých, ktorí sú na okraji spoločnosti a deti v detských domovoch nimi určite sú. Ja sama som vyrastala bez rodičov a spoločenské normy, ktoré  prostredníctvom rodiny budujú ľudskú osobnosť, som prijímala akoby z obďaleč. Keď iní hovorili, že je lepšie sa báť ako sa zľaknúť, ja som sa odmietala báť a riskovala som ľaknutie. Bytostne som odmietala opatrníctvo a prieči sa mi doteraz. Často som zažila neúspech ale aj šťastie, ktoré prichádza s úspechom. Siroty nepodliehajú verejnej mienke a to je v určitom slova zmysle oslobodzujúce.
Niektorí spisovatelia tvoria tak, že najprv vymyslia príbeh a potom ho už iba takpovediac „spisujú“. Ini začnú prvou vetou a vôbec nevedia, čo bude na konci. Ako to prebiehalo u Vás?
Ja som najprv napísala poslednú kapitolu a kontroverzný záver. Stále nosím so sebou malý zápisník a keď ma napadne cenná myšlienka, poznačím si ju. Potom ju použijem. Dnes som si poznačila – melódia nás prenesie do toho času a na to miesto, kde sme ju počuli po prvý krát – myslím, že to funguje aj s vôňou. Ja teda viem, čo bude na konci, pretože bez jasného úmyslu by som nemala plán.
Píšete intuitívne jedným ťahom alebo vety takpovediac „lepíte“?
Píšem jedným ťahom, ako ste to pomenovali, ale rada sa vraciam späť, aby som vety skultivovala. Aby nezneli prvoplánovo. Čitateľ by mal mať pocit, že mi verí.
Mate na písanie vyhradenú istú časť dňa, ktorá sa Vám s nim spája alebo ste schopná sadnúť si a písať kedykoľvek?
Keď sa moja myseľ prirodzene nastaví na písanie, sadám a píšem a to bez ohľadu na to, či je ráno, obed, alebo polnoc. Myslím si, že pre písanie je potrebné vysadiť. Písať na objednávku sa mi zdá nečestné. Len to, čo prejde akýmsi vnútorným filtrom, stojí za napísanie. To, čo vzíde, pokladám za cenné, a vôbec mi neprekáža, že niektoré moje výpovede si priam koledujú o zatratenie.
Do akej miery dáte pri písaní na spätnú väzbu, kto je vašim kritikom?
Občas mám potrebu odchytiť akúkoľvek „obeť“, prečítať jej, čo som práve napísala a vynútiť si  slová uznania. Ale nakoniec to neurobím. Kým nedopíšem posledné slovo, text je mojou intímnou záležitosťou. Keď sa moja kniha V Írsku prší inak objavila na pultoch predajní, zavesila som na facebook  „Ja som si to rozmyslela, nečítajte to!“ Keď som potom začala dostávať pozitívne recenzie, na chvíľu som bohapusto spyšnela. 🙂
Čo myslíte, ako vyzerá Váš čitateľ?
Tak to by som rada vedela. Chcela by som vidieť niekoho, kto ma nepozná, kúpi si moju knihu a úprimne mi povie, ako sa cítil, keď knihu zatvoril.
Akú knihu máte aktuálne položenu na nočnom stolíku, čo pravé čítate?
Fjodor Michajlovič Dostojevskij – Urazení a ponížení. On píše tak, že prítomnosť autora nevyrušuje.
Aký je to pre Vás pocit dať bodku za poslednou vetou?
Ako na jar umyť okná.
Ako je známe, korene máte v Dobšinej a hrdo sa k nim hlásite. Navštevujete svoje rodisko často, čo pre Vás znamená?
Do Dobšinej si chodím horizontalizovať svoje prebujnené ego. Prežila som tam detstvo, na ktoré nemám radostné spomienky, ale vrátiť sa tam, hovoriť miestnym dialektom a postretávať starých známych je pripomienkou pokory a katalyzátorom životnej múdrosti.
Pracujete v súčasnosti na ďalšej publikácii?
Áno. Moja nová kniha sa bude volať Planisko. Bude o malej sirote, ktorá bola tým najúbohejším stvorením v Dobšinej, ale nikdy sa necítilo nešťastné ani naštvané. Nemala sa komu zavďačiť, ani koho rozhnevať. Práve tento handicap ju oslobodil od  spoločenských zábran jednostrannej verejnej mienky a dal jej krídla. Stala sa úspešnou právničkou a pod vplyvom nežičlivej minulosti aj filantropom. Bude to čestná kniha 🙂
 
 Juraj Karika, Pavol Lacko
Foto: Archív spisovateľky

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún