Elzéard Bouffier bol samotár. Rozprával málo, vykonal však veľkú vec: Priniesol nádej na život tam, kde vládla pustatina.
Básnik, esejista a prozaik Jean Giono sa narodil na sklonku 19. storočia vo francúzskom Provensálsku. Jeho šľachetný libertariánsky otec mu vštepil lásku k prírode a úctu k človeku, čo ho potom sprevádzalo celým životom. Školskú dochádzku ukončil desiatou triedou, neskôr bojoval vo Svetovej vojne. Medzi vojnami sa z neho aj vďaka ľavicovo anarchistickým názorom, pacifizmu ale najmä vďaka odozve na vydané knihy stala akási morálna autorita, okolo ktorej sa zoskupovali mladí ľudia znechutení mestským životom a kultúrou. V kopcoch Haute-Provence sformovali komunitu, tráviac tam čas čítaním a diskusiami. Počas druhej svetovej vojna a po jej skončení ho mnohí kritizovali za neangažovanosť. Dvakrát sedel vo väzení, vytesnenie na perifériu literárnej scény trvalo do roku 1951. Zomrel v októbri 1970 na zlyhanie srdca.
Celý život stál na pacifistických pozíciách, východisko z negatívnych dôsledkov na život v industriálnej spoločnosti videl v návrate k rešpektovaniu rytmu prírodných zákonov. Rešpekt k sile prírody a ignorovanie sveta mestského pohodlia a povrchných sociálnych väzieb môžeme nájsť vo väčšine jeho textov. Nie je to inak ani v jeho snáď najznámejšej próze Muž, ktorý sadil stromy.
Nie, hlavná postava tejto prózy, Elzéard Bouffier, nie je a nikdy nebol skutočným človekom. To však nie je dôležité. V knihách totiž nie je dôležité to, či sú postavy alebo dej rovnaké ako skutočnosť. Oveľa podstatnejšie je to, či nám knižka dokáže poskytnúť estetický a etický zážitok schopný formovať našu ľudskosť. A tiež, z druhej strany, či sme na takéto formovanie pripravení my sami.
V tejto krátkej poviedke sa pred nami odvíja príbeh človeka, ktorý veril, že život má zmysel vtedy, keď je naplnený poslaním. Zanechal po sebe viditeľnú brázdu, stopu, ktorá ostatným ľuďom pripomenie, že život obyčajného človeka môže mať zmysel.
Dej príbehu sa odohráva v rozmedzí rokov 1913 – 1945, samotný Bouffier umiera „pokojne roku 1947 v nemocnici Bannon“ vo veku 87 rokov. Tých 32 rokov v sebe síce zahŕňa dve svetové vojny, obe sú však akoby prikryté čímsi dôležitejším. Namiesto rozprávania o hrôzach smrti a bolesti sa dozvedáme o sile ľudskej vôle, trpezlivosti a nepoddajnosti.
Práve z tohto pohľadu sa banalita obyčajného sadenia stromov javí omnoho významnejšia. Dostávame sa do roviny metafory, znaku, kde život víťazí nad smrťou, kde sa zrazu v plnej nahote objavuje zrealizovaný potenciál ľudskej bytosti. Vojny sú strašné, smrť je blízko, Bouffierov projekt obnovy spustnutej krajiny nám však ponúka celkom iný svet. Svet, v ktorom je úspech vykupovaný pracovitosťou a skromnosťou, v ktorom vyslovené slová neznamenajú nič viac než vo vetre stratené vydýchnutie. Dôležitý je skutok, práca, pri ktorej nemá miesta špekulácia nad odmenou.
Bezútešná krajina, ktorou sa túla rozprávač príbehu, v čomsi nápadne pripomína pustatinu Pustatiny Tomasa Stearsa Elliota. V apokalyptickej krajine tohto barda modernej európskej poézie cítime prebytok vášní, emócií, zvukov, chutí a vôní, napriek tomu si mrazivo uvedomujeme, že kráčame mŕtvou krajinou. Stretávame sa v nej s množstvom hekticky činorodých postáv, napriek tomu vnímame len pustý priestor bez skutočného človeka.
Giono zvolil opačný postup: krajina bez života je takou aj fyzicky, nenachádzame tam nič – ľudí, zvieratá, stromy ani vodu. Až príchod človeka, ktorý vie (hoci „len“ intuitívne), čo je jeho povinnosťou, „donúti“ prírodu konať.
Muž, ktorý sadil stromy je teda v istom zmysle odpoveďou Pustatine v dialógu textov o sile a dôsledkoch ľudského konania. Kým Eliot vidí v človeku deštrukčný prvok prírody, Giono v ňom nachádza to pozitívne. Paradoxne, oba texty sú spoločne odpoveďou tretej strane dialógu – modernej spoločnosti 20. storočia s jej ohromným ničivým i tvorivým potenciálom.
„Aby ľudská bytosť odhalila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tejto práci nieto ani byľky egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.“
/Jean Giono – Muž, ktorý sadil stromy/
Možno to neviete, ale aj na Slovensku sme mali takého človeka. Vo svojom texte ho spomína Mišo Hvorecký.
….
Knihu preložil pred siedmimi rokmi zosnulý slovenský prekladateľ Blahoslav Hečko.
Ilustrácie sú od Ľuboslava Paľa, ktorý namaľoval obrázky aj do knihy Erika Jakuba Grocha Tuláčik a Klára.
Vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2007.
Okrem toho tu vyšli knihy:
Haló, haló, pani Mačka /Ľuboslav Paľo/
Malý strom /Carter Forrest/
Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej /Dežo Ursíny/
Dominik Tatarka /Prútené kreslá/
Tracyho tiger /William Saroyan/
Volám sa Ašer Lev /Chaim Potok/
Foto: Legenda.sk
