Začiatkom novembra prezentoval svoju najnovšiu knihu Apokalypsy pod freskou Poslednej večere v rožňavskom Kláštore.

Michal Havran na Gemer cestuje rád a dlhodobo. Muráň začal navštevovať už počas svojich gymnaziálnych rokov. U spisovateľa Petra Glocka stretol aj Dušana Dušeka, ktorý ho navštevoval.

O Gemeri napísal, že by mohol byť našim Toskánskom, ale nebude.

Keď sa spoznal s Norbertom Lackom, teoretikom výtvarného umenia, pochádzajúcim z Rožňavy, spoločne začali chodiť na túry do tunajšej prírody.

Popri úspešnom projekte výstav pod názvom Rožňavské radiály sa spoznal s ďalšími ľuďmi z regiónu.

Kedy si začal s písaním?

Bolo to ešte na gymnáziu, asi v druhom ročníku. Viedol som študentský časopis Mladosť. Rok pred revolúciou. Mal som dobré slohy, tak som písal (smiech). Ale potom som mal veľkú výluku počas štúdia vo Francúzsku, vôbec som sa písaniu nevenoval. No potom prišli podnety a ponúkol som dva texty. Reportáž a najmä text o kongrese Le Penovho Národného frontu v Štrasburgu. Bolo to okolo roku 2000. Vyzeralo to tak, že celá krajina sa zmobilizovala, aby im v tom zabránili. Proti nim prišlo demonštrovať asi tridsaťtisíc ľudí. Demokratická verejnosť vo Francúzku si vtedy uvedomila, že francúzski fašisti sa pokúšajú premeniť na akceptovateľnú politickú stranu. Ich poriadková služba prestala nosiť bombery, začali chodiť v oblekoch…

To niečo pripomína…

Samozrejme, to je ten istý model, ako so spozdením u nás. Prestali nosiť uniformy, ktoré pripomínali francúzsku milíciu z višistického režimu. Pochopili, že toto ľudí desí, že desia aj ich fakľové sprievody, že tento folklór si môžu robiť niekde na vidieku. Tak, ako sa to deje aj u nás v nejakých stodolách na skinheadských koncertoch. Začali proste chodiť v oblekoch a hovoriť, že sú normálni politici, ako iní. Vtedy som mal pocit, že francúzska verejnosť na to zareagovala dobre a ja som ponúkol text o tom do týždenníka Domino Fórum, vedeného Števom Hríbom.

Pokračoval si v tom?

Potom som začal písať niečo celkom iné. V tom francúzsko – belgickom prostredí som začal písať recenzie na video hry do belgického detského časopisu. Už si presne nepamätám, ako to vzniklo. Tuším som sa niekde v spoločnosti stretol s niekým z toho časopisu a rozprávali sme sa o video hrách. Asi som ho rozprávaním o tom zaujal a tak mi ponúkol, aby som o tom pre nich písal. Moja prvá otázka bola, či za to dostanem video hry na testovanie (smiech). Samozrejme, odpovedal, okrem honoráru aj video hry. Pre mňa to bol vtedy dreamshop. Robil som to niekoľko rokov.

A potom si založil Jetotak.sk?

Áno, mal som však dvoch spoločníkov. Boli nimi Ivan Štefunko a Rado Geist. Jeden je v politike, druhý robí mediálne projekty EurActiv.sk. Začínali sme na kolene.

Čo bolo pre vás inšpiráciou?

Mali sme už vtedy pocit, že internet je budúcnosťou pre médiá, že všetko bude na online. Papier nepripadal do úvahy kvôli nákladom. Ďalším dobrým dôvodom bolo to, že sme mohli mať virtuálnu redakciu. V tom čase sme mali veľkú časť autorov, ktorá žila v zahraničí. Mohli tak posielať texty internetom. Začali sme využívať online priestor naplno, vedeli sme cez internet tematizovať témy, komunikovať. Ťahali sme to pár rokov, až sme to dotiahli do toho, že jedného dňa som sa stretol v nemocnici na traumatológii s Alexejom Fulmekom (šéf vydavateľstva denníka SME). Obaja sme mali nejaké úrazy a sedeli sme v čakárni. Vtedy mi navrhol, aby sa obsah Jetotak.sk prelinkovával na webe denníka SME. Tak sme sa tam, obaja zranení, dohodli (smiech).

Ako to pokračovalo?

Začalo to fungovať, ale bola to veľká záťaž pre náš server. My sme zrazu chytili obrovský trafic na online. Server nám padol už v prvý deň. Potom sa to nejako optimalizovalo, mali sme úložný priestor u Miša Trubana, ale zároveň to predznamenávalo koniec tohto portálu. Všetci sme to robili len vo voľnom čase. Ivan šiel do politiky a Rado mal dosť práce so svojimi projektami, autori sa postupne rozpŕchli, bolo málo textov.

Dnes máš svoj osobitný štýl písania, niekde si ho nazval pamfletový.

To je moje francúzske dedičstvo. Ľudia ako windsorské paničky nariekajú nad nejakými slovami. Jazyk je však organická vec, jeho súčasťou sú aj vulgarizmy, ostré slová. My tu máme akoby kanonickú predstavu, že veci musia byť povedané takto a takto. Ja však verím na živý jazyk. Vo svojich textoch sa stále snažím písať živo. Tak, ako ľudia rozprávajú. Je to aj moja spisovateľská ambícia a méta. Nepovažujem sa v tomto zmysle za novinára, každý týždeň píšem do novín literatúru. Mňa také to pohoršovanie nad ostrejšími výrazmi vôbec nezaujíma. Sú európske krajiny, ktoré majú túto polemiku od 19. storočia vyriešenú. Vedia, že jazyk je organickou súčasťou spoločnosti. Aj slová, ktoré sú veľmi ostré, majú svoje miesto. To nie sú zakázané slová, ani nejaké magické mantry. Myslím si, že ak sú tieto slová dokonca v slovníkoch, tak to znamená, že sú našou súčasťou. Poviem to takto: Adolf Hitler nikdy nenadával, ani Stalin. V čom je teda podstata tejto diskusie?

Napriek tomu, možno nie každý prijme toto vysvetlenie.

Ale tak to je a ja nemám ani potrebu to vysvetľovať, či obhajovať. Som ako človek, ktorý predáva pizzu: berieš, neberieš. Ja mám takúto, keď takúto nechceš, ideš vedľa a to je celé. Ale pohoršovať sa nad tým, že ako sa ľudia vyjadrujú? Navyše, pamflet je typ žánru, ktorý nepredstavuje ani 10 % mojich textov. Snažím sa, aby ľudia nepremýšľali len nad funkciami spoločnosti a politiky, ale napríklad aj nad funkciou jazyka. Veľmi dobre to vidieť aj v týchto dňoch, ako vulgárny môžeš byť ako cirkevný predstaviteľ. Napriek tomu, že sa snažíš vyzerať zmierlivo. Pri formulovaní postojov u týchto ľudí sa objavuje nesmierna vulgárnosť. V tej zdvorilosti, ktorá maskuje zvrhlý obsah. A to je podľa mňa oveľa väčší problém v narábaní s jazykom na Slovensku.

To, čo hovoríš o jazyku, úzko súvisí s elitami, je ich počuť u nás?

Ľudia hlavne chcú mať pokoj a to platí asi všade, nielen u nás. Ak sa nevyjadrujú k spoločenským veciam, tak je to podľa mňa preto, že chápu, že je to súčasť normálnej prevádzky a že sa nemusia ku všetkému vyjadrovať, lebo nepociťujú ohrozenie. Niekto hľadá komfort, nechce byť s niečím konfrontovaný, niekoho to proste vôbec nezaujíma, nebaví. Napriek tomu, že z podstaty svojho spoločenského postavenia by sa mal vyjadrovať. Mám kamarátov lekárov, ktorí žijú mimo hlavného mesta a nevyjadrujú sa k ničomu. Doma pri víne povedia všetko, možno ešte v ambulancii si zanadávajú, ale nepovedia to verejne. Mám pocit, že je to psychologické rozhodnutie, postaviť sa k nejakým veciam verejne. Nie každý je na to disponovaný v tom zmysle, že má chuť to robiť.

Zvlášť v dnešnej dobe okamžitej spätnej väzby, hejtov..

To je ďalšia vec. Videl som to teraz, ako si spomenul voľby. Ľudia, ktorí sú úplne fajn, v nejakých malých sídlach už len keď oznámili, že idú kandidovať, tak dostali taký výprask za to na sociálnych sieťach, až ich to odrádza. Máme tu dnes, najmä v tom virtuálnom priestore, na to lynčovacie komandá. Niekto niečo urobí a hneď mu za to vynadajú. Ale realita je predsa len trošku iná.

Aká je tvoja skúsenosť?

Moja skúsenosť je taká, že vo virtuálnom priestore to vyzerá tak, že by som nemohol vyjsť na Slovensku na ulicu. No ale ja chodím roky po Slovensku a nikdy som nezažil takúto situáciu. Kdekoľvek sme s televíznym štábom, ľudia sú akoby prebudení k tomu, že sa môžu prihovoriť, porozprávať. Za roky tejto práce som nemal žiaden významnejší konflikt. Je absolútny rozkol medzi virtuálnym svetom a realitou.

Čo vlastne je podľa teba pôvodom tej nenávisti? Je zlo spojené s hlúposťou?

Myslím, si, že je to jedna z veľkých príčin. Už aj štúrovská generácia to cítila. Som dieťa osvietenstva, verím na školstvo a vzdelávanie. Toto je vec, ktorá vie poraziť aj hlúpych politikov. Nijako inak sa spoločnosť nemôže zmeniť. Nie je proste možné, aby sme v 21. storočí v Európe narážali na tak tragické verejné výstupy, ako je spochybňovanie vedeckého výskumu, na to, či je Zem plochá, alebo nie a podobne. Toto sú zlyhania školstva. To sú tí päťkári, ktorí sa v zadných laviciach bavili, nikdy nepočúvali a rušili na hodinách. Ľudia, ktorí majú zostatkovú skúsenosť zo škôl. Ja mám v úcte všetky zamestnania, sám som robil veľmi ťažké práce, ale nie je možné, aby špičkového anesteziológa počas pandémie Covidu napádal chlapec, ktorý je druhák učňovského školstva v obrábaní kovov a poučoval ho o vakcínach. Nie je možné, aby takýto lekár musel mať policajnú ochranu, pretože sa mu vyhrážajú nejakí nezamestnaní kovorobotníci, ktorí ho presviedčajú o tom, akým spôsobom má liečiť závažné respiračné ochorenie. Kebyže sa ich niekto opýta, či vedia napísať na tabuľu vzorec molekuly vody, tak by to nevedeli. A táto ich opovážlivosť, to je skutočný problém.

Čo je podľa teba príčinou tejto opovážlivosti?

To, že si myslia, že hlúposť je dnes legitímnym politickým postojom. Naši špičkoví vedci tu však nie sú na to, aby týmto ľuďom vysvetľovali učivo z prvého stupňa základných škôl o biológii a anatómii. Vedci a lekári sú ľudia, ktorí vymýšľajú technológie, procesy a liečivá na to, aby aj príbuzní oných ľudí mali kvalitnejší, zdravší a dlhší život. Podstata demokratickej diskusie je to, že máme diskutovať o tom, akým spôsobom chceme, aby táto spoločnosť a jej inštitúcie fungovali. Nie to, aby nejaký blbeček, ktorý sa napája čudnými youtubovými kanálmi, mohol konfrontovať špičkového vedca. To nie je demokracia.

No ale ako to zastaviť, dostať do normálu?

Ale my sa tomu ani nevenujme. Načo? Tí ľudia to aj tak nepochopia. Rovnako ako dnes je témou rozšírenie ľudských práv, rozprávanie o tom, či tu má mať skupina obyvateľstva nejaké práva. Ale ja sa už nechcem tým ani zaoberať. V ústave je napísané, že nikto nesmie byť diskriminovaný. To znamená, že máme tie práva napĺňať. My ich ale nenapĺňame. Myslieť si o niekom, že nemá nejaké práva, je zločin. A to nech riešia orgány činné v trestnom konaní. Nie sme tu preto, aby sme preberali s dospelými ľuďmi učivo základných škôl. Veď to je vzbura šialenstva, tí ľudia si to pestujú, utvrdzujú medzi sebou a navzájom sa potľapkávajú. Potom chodia ako nejaké stredoveké sekty prepadávať obchody. Ale toto sa rieši v demokratickej spoločnosti políciou a vyšetrovaním. Netreba to intelektualizovať.

Titulná fotka: Autor

________________

Michal Havran (49), teológ, publicista, autor esejí i románov, moderátor televíznej relácie Večera s Havranom, externý komentátor denníka SME. Protestanskú teológiu vyštudoval na Univerzite Marca Blocha v Štrasburgu, kde desaťročie žil. Doktorandské štúdium na École pratique des hautes études v Paríži zanechal. V minulosti bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom dnes už neexistujúceho ľavicového portálu Jetotak.sk. Román Kandidát – Denníky z odpočúvania z r. 2013, ktorého je spoluatorom s Marošom Hečkom, sa stal predlohou k úspešnému filmu Kandidát. Jeho kniha Analfabet bola medzi desiatimi nominovanými na literárnu cenu Anasoft litera v r. 2017.

V najnovšej knihe, ako uvádza jej popis, ukazuje, ako je apokalyptická literatúra prepojená s politickou propagandou, túžbou získať kontrolu nad budúcnosťou a vybaviť panovníka či vládcu metafyzickým poslaním Mesiáša.

Kniha Apokalypsy je prvým súvislejším prehľadom kľúčových textov apokalyptickej literatúry, ktorá formovala modernú politickú teológiu.

Kúpiť si ju môžete aj v rožňavskej predajni Artforum v KC Kláštor.