Gemerská Fudžijama

Od čias Daidala a Ikara už Zem na svojom chrbáte nosila nespočetné množstvo ľudí, ktorí snili po slobode, bažili po voľnosti vtákov a pokúšali sa zažiť pocit telesnej a duševnej nirvány naraz.
V uponáhľanom svete plnom lží a poloprávd, problémov a starostí si človek často ani neuvedomuje, že existuje možnosť prežitia pravdivej bezstarostnosti, masáže mozgu a relaxu ducha. Ponúkateľom tejto možnosti je niekto, koho rožňavčania denno-denne stretávajú a ktorého spravidla aspoň raz denne vidia.
Volovec. Pre mňa vrch vrchov. Gemerská Fudžijama, Mount Everest lokálpatriotických vášní a budhistický chrám slobody mysle. Miesto, kde duša opúšťa telo a vydáva sa putovať do niekoľkých krajín. Miesto, kde poveternostné a geografické podmienky kladú očiam prekážky, ale duša hranice možností nepozná. Miesto, odkiaľ môže človek vidieť Rožňavu, Levoču a Miskolc, Slovenský kras, Vysoké Tatry a Pieniny, Námetie baníkov a Spišský hrad, Gerlachovský štít a Kékes súčasne.
Miesto, kde hranice prestanú byť hranicami. Miesto, kde sa neskutočné stáva skutočnosťou, kde si človek sadne a vzlietne, miesto, kde Daidalov sen nie je viac snom.
Aj vrámci Slovenska je len málo vrchov, ktoré ponúkajú toľko možností. Za ideálnych (nazvime to ináč: dajme tomu, že sa taká možnosť naskytne raz, dvakrát za život) podmienok sa šťastlivci stojaci na vrchole Skaliska môžu kochať výhľadom do piatich krajín (Slovensko, Maďarsko a Poľsko sú takpovediac samozrejmosťou, Ukrajina a Rumunsko sú ťažko uveriteľným luxusom).
Hádam niet turistu, ktorý bol aspoň raz na Volovci a nevidel na juhu Rožňavskú kotlinu a na severe obec Závadka vyčnievajúcu nad dolinou Hnilca. Na zhliadnutie Spišského hradu, Levoče, Kráľovej hole či hrebeňa Tatier je už potrebná lepšia viditeľnosť.
Predstavte si, že je krásny jarný deň a stojíte/sedíte na Skalisku (počas druhej svetovej vojny bol najvyšším vrchom vtedajšieho Maďarska). Predstavte si, že cestujete naraz v čase a priestore. Predstavte si, že kým v dolinách je jar, kvitnú púpavy a hmyz zvedavo tancuje okolo stromov, krov a kvetín, na vrchole Skaliska je o osem, deväť či desať stupňov menej a sneh siahajúci po členky sa len lenivo začína topiť. Predstavte si, že v priebehu niekoľkých sekúnd môžete zrakom prebehnúť z juhu na sever a opísať ním polkruh s priemerom rovnajúcim sa vzdušnej vzdialenosti z Rožňavy do Bratislavy.
Predstavte si, že vám polkruh nestačí. Poobzerajte sa a zažite orgazmus duše. Predstavte si na severe Levočské vrchy a za nimi v diaľke (78 km) poľský Beskid Sadecki. Ďalej vpravo masív Braniska (40 km) a Čergova (65 km), na severovýchode Beskid Niski a Beskidy Wschodnie (115-120 km). Ďalej smerom na východ pokračujú Volovské vrchy masívom Zlatého stola a Kojšovskej hole. Presne na východ sa (spomínaný jedenkrát za život) ukážu vo vzdialenosti 175-195 km ukrajinské vrcholky Karpát (Runa, Velikij Vižeň, Borzava), ďalej vpravo Bogota a Veľký Milič v Slanských vrchoch (67-69 km) a ich pokračovanie v Madarsku (Zempléni-hegység) s vŕškom Tokaji-hegy (91 km) na juhovýchode.
Predstavte si, koľkými vrchmi ste už prebrázdili a stále nie ste ešte ani v polovici cesty…ak ste si doterajší výhľad vedeli predstaviť, je čas venovať sa sci-fi. Hneď povedľa Tokaja, len trikrát ďalej (a s tritisíckrát nižšou pravdepodobnosťou zhliadnutia) stoja nemé masívy Cabana Vladeasa a Piatra Talharului (posledne menovaný s výškou preahujúcou 1700 metrov) v Rumunsku. Od vrchu Tokaj až po Bükk na juhu vidíte široko-ďaleko len nížiny Maďarska. Odvážlivci sa môžu pokúsiť nájsť v diaľke Debrecen či Hajdúszoboszló (ak ich nájdete, dajte mi vedieť…).
Ďalej na juh a juhovýchod je už aj za stredne dobrej viditeľnosti dobre rozoznateľný Kékes (105 km), s 1015 metrami najvyšší vrch Maďarska, ďalej vpravo takisto obľúbený cieľ turistov, Galyatető, nad Salgótarjánom čnejúci Karancs, úplne na juhozápad pohorie Börzsöny (149 km) a medzi nimi už v Zadunajsku pohorie Pilis (172 km). Posledne dve menované pohoria sú už takisto z kategórie za život len raz viditeľných…
Na juhozápade sa opäť presúvame na slovenský horizont. Lysec, Sinec, Javorie, Poľana či Klenovský Vepor sú známe aj medzi turistami z Gemera. Na západe sa Kohútom a Stolicou vraciame do známych gemerských končín, ktoré v zápätí opustíme, aby sme na jazykoch pomojkali írečité nízkotatranské geografické názvy – Chabenec, Dereše, Chopok, Ďumbier (75-80 km) či Kráľova hoľa (35 km).
Hádam pre každého turistu je najimpozantnejším pohľad na Tatry – od najvzdialenejšieho Baranca (77 km) až po najbližší Slavkovský štít (55 km) a Belianske Tatry ďalej na severo-severozápad. Seansu predstáv zakončujeme poľskou Magurou, masívom Trzy Korony (75 km) v Pieninách a vrchom Modryn (98 km) v pohorí Beskid Wysoki.
Samozrejme, tu vymenované kopčeky, kopce, vrchy a štíty sú „len“ najvzdialenejšími viditeľnými (či neviditeľnými) bodmi v tom-ktorom smere. Rožňavská kotlina, Slovenský kras, Turecká, Slovenský raj, Závadka, Spišský hrad, Levoča, Tornaľa, Miskolc, Tiszaújváros, Radzim, Cerová vrchovina… to je len hŕstka toho, čo môžu vidieť aj tí, ktorí sa napriek voľnosti boja snívať, alebo ktorých predstavivosť predsalen pozná hranice.
Tak čo? Pridáte sa? Poďte s nami lietať v šľapajach Daidala a Ikara a zažite maximálnu slobodu v božskom prostredí Volovských vrchov
Attila Zoller

******************************
V rubrike Cestopisy zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Mzdy v inzerátoch zafungovali