Dobiehame, čo si iní už vydobyli

Nesnaží sa tvoriť tak, aby sa prispôsobil očakávaniam čitateľov. Michal Hvorecký, jeden z najpredávanejších slovenských autorov, ktorý počas turné s novým románom Naum zavítal opäť aj do Rožňavy a ktorému sa podarilo preraziť aj v zahraničí, nám poskytol rozhovor o tom, ako to vlastne chodí v jeho brandži, a aký je jeho prístup k literárnej tvorbe.
„Keď som začínal písať, bol som veľmi ambiciózny, dynamický, mal som pocit, že celý svet čaká na moju prvú knihu. Teraz, keď to robím už pár rokov a spoznal som veľmi dobre slovenský knižný trh a ľudí, ktorí sa okolo neho pohybujú, robím to už len pre radosť, pre inšpiráciu, vlastné potešenie a takmer bez ambícií. Maximálne sa môžem nechať prekvapiť, nemám už skoro nijaké očakávania. Keď sa niečo príjemné prihodí alebo niečo také zažijem, ako toto turné, tak sa veľmi teším, ale už nečakám veľmi veľa. Píšem tak, ako ja chcem a tak, ako sa mi to páči. Skôr sa teším, že ten môj štýl našiel svoje publikum. To je pre autora veľmi vzácne.“
Mnohí autori vplývali na jeho tvorbu. No najviac ho ovplyvnila jedna vetva literárneho písania, ktorá, ako spresnil, začala u Cervantesa a neskôr u Rableho, resp. ktorá ide cez Flauberta a Nabokova.
DSCF2057„Ide o písanie, ktoré je možno nejaké hravé, ironizujúce, je intelektuálne, ktoré sa neberie príliš vážne, ale zároveň sa snaží o nejakú autentickú výpoveď, o nejaký estetický zážitok a prežitok, než didaktické poučovanie. Pre mňa je svetová literatúra nesmierne široká. Stále objavujem čosi nového. Zobral som si svoj zvyčajný honorár z knižnice, päť vyradených knižiek. Znova čítam také veci, ktoré som čítal kedysi. Tolstého, Dostojovského, klasiku, ktorú nepovažujem za mŕtvu, ale za čosi veľmi živé. Opätovne sa rád vraciam k Tolstému. Prednedávnom ma k tomu inšpiroval film. V kinách bola nová adaptácia Anny Kareninovej, ktorá ma veľmi neoslovila. Chcel som si pripomenúť svoj zážitok z toho románu, ktorý ma kedysi hlboko zasiahol. A priznám sa, teraz po opätovnom prečítaní ma zasiahol ešte viac. Anna Karenina je jedna z najlepších kníh, ktoré boli kedy napísané. V podstate je niečím úplne súčasná, pretože hovorí o veľmi dekadentom svete, kde sa končí jedna epocha. Hovorí o ľuďoch v extrémnej psychickej situácii, ľuďoch, ktorí žijú na dlh, podobne ako žije naša spoločnosť na dlh, ktorí sa vôbec nezaujímajú o svoju budúcnosť, okolie. O ľuďoch, ktorí žijú na úkor iných. Vyslovene je to o dnešných ľuďoch, no zhodou okolností sú tu v prítomnosti, nie v Petrohrade na konci devätnásteho storočia. V niečom ma vyslovene fascinuje osobnosť Tolstého, v rozporoch, ktoré v ňom boli. To ako v sebe zápasil. Peniaze verzus šťastie – pre mňa tiež kľúčový konflikt dnešnej doby. Jednoducho bohatstvo a chudoba. Čo je vlastne hodnota života, aká je úloha jednotlivca v nespravodlivom svete? Tolstý to riešil bytostne v sebe samom. Ale aj otázku manželstva, vzťahu, partnerstva. Bol to jeden z najväčších pokrytcov v dejinách kultúry (smiech). Hlásal sexuálnu zdržanlivosť a mal aspoň pätnásť detí a to sú iba tie, o ktorých vieme. On je vyslovene ideálny prípad takého človeka, ktorý sám v sebe stelesňuje toľko konfliktov, že ma neprestáva fascinovať. Obdivujem nesmierne jeho písanie, novely ako Rodinné šťastie, Vojnu a mier… knižky, ktoré dneska kúpite za päťdesiat centov v slovenských knižniciach, ktoré by sa mali čítať, lebo sú zásadné.“
Priznáva, že ho tu na Slovensku potešili také literárne objavy, ktoré sa zjavili v posledných dvoch, troch, štyroch rokoch. Napríklad Ján Rozner – Sedem dní do pohrebu, Žo Langerová – Vtedy v Bratislave, môj život s Oskarom L..
„Sú memoárové, autobiografické, ale svojou kvalitou majú literárny presah, dajú sa charakterizovať ako životopisné romány, hovoria o tom, že aj my na Slovensku sme mali veľké príbehy dvadsiateho storočia, veľké rozprávania, len z rôznych dôvodov nemohli vyjsť, boli cenzurované atď. To boli pre mňa skutočné objavy. Langerová vyšla aj po anglicky, vyšla ako objav východoslovenskej literatúry, nikto netušil, že niečo takéto existuje. My tu nemusíme trpieť komplexom, že nie sme takí zaujímaví, že nemáme také príbehy, aké má západný svet. Aj tu sa dajú prežiť autentické, prvotriedne drámy. Boli tu jednotlivci, ktorí o tom dokázali písať.“
Toto je to, čo si na literatúre cení, čo má na nej rád.
To, že sa mu podarilo preraziť aj do zahraničia, definuje ako kombináciu šťastia a zhody okolností.
DSCF2063„Stretlo sa niekoľko faktorov, ktoré do seba zapadli. Určite na začiatku je nejaký prekladateľ, ktorý knižku preloží do cudzieho jazyka a potom je oveľa ťažšia úloha, aby sa našiel vydavateľ. Naša slovenská literatúra má v tom dosť smolu, ale môžeme si trošku za to aj sami. My už skoro nemáme prekladateľov do cudzích jazykov alebo veľmi, veľmi málo. Aj tí väčšinou odchádzajú prekladať z iných jazykov, k väčším kultúram, lebo necítia podporu od nás, necítia záujem, necítia sa byť súčasťou nejakého kultúrneho okruhu. My vlastne strácame prekladateľov. Oni sa radšej venujú češtine, poľštine, jazykom, ktoré majú väčšiu perspektívu. My si musíme priznať to, že aj po tej Nežnej revolúcii, keď v západnej literatúre prebiehal dosť veľký bum tej východoeurópskej kultúry, na tom vlastne veľmi profitovali Poliaci. Poľská literatúra vychádzala vo všetkých západných jazykoch, maďarská, ukrajinská aj česká. No slovenská literatúra zostala prakticky neznáma. Možno ešte paradoxne bulharská je známejšia v Európe, podstatne známejšia, ako tá naša slovenská. Nemáme prerazenú cestu, veľmi veľa ľudí na Západe netuší, že pod pojmom Československo sa skrývali dva jazyky. V tomto smere my dobiehame to, čo ostatné krajiny si už vydobyli.“
Mal tri turné v nemecky hovoriacich krajinách a musel vysvetľovať, že čo je naozaj slovenská literatúra, kultúra, a že niečo také existuje. Ako sa teda dajú preložiť slovenské knihy do cudzích jazykov tak, aby ich vydavateľstvo aj vydalo? Najideálnejšie je, ak si prekladateľ nájde spisovateľa.
DSCF2056„Aktívni prekladatelia dneska majú širšiu úlohu, ako len prekladať. Oni tie knihy vyhľadávajú, odporúčajú. Prekladatelia sú tí, ktorí v dnešnom svete presviedčajú vydavateľov, aby sa zaujímali o nejakú literatúru, či už sami alebo prostredníctvom nejakých agentov. Prekladatelia si vytipujú šesť alebo desať kníh a dúfajú, že aspoň jednu z nich pretlačia vo vydavateľstvách. Tú jednu budú prekladať. Je to veľmi tvrdý boj. Veľmi veľa ľudí mi píše, aj známych aj menej známych, že tiež chcú mať knihu v nemčine a čo majú spraviť. Sú schopní za to vycálovať hocijakú cenu. Ja ich od toho odrádzam. Všetkých odrádzam, pretože považujem za hlúposť zaplatiť 6 tisíc, 7 tisíc, 8 tisíc eur za preklad, ktorý na deväťdesiat percent nevyjde. Ja im hovorím: „Ľudia vyhodíte von peniaze oknom, radšej ich darujte na charitu. Na nič to nebude dobré, budete frustrovaní, nasratí, s prepáčením, a nič s tým nedosiahnete, pretože takto to jednoducho nefunguje.“ Slovák v Rožňave alebo v Bratislave si povie, ja mám tento román, zaplatím človeku 5 tisíc eur, lebo vo Frankfurte na nič iné nečakajú, len na toto, a okamžite to ide na titulnú stranu katalógu… Toto nie. Veľakrát som sa pýtal, ako to je. V tých veľkých vydavateľstvách hovorili, že denne dostávajú 300 rukopisov. Denne! Tie všetky končia v koši, nikto sa s tým nezaoberá. Otvorene to už priznávajú. Nemajú najmenší dôvod ani kapacitu, aby sa tou hromadou prekopávali.“
Michalovo odporúčanie znie, aby si autori preložili jednu kapitolu, urobili si dobré expozé, napísali životopis, recenziu, potom, ako to bolo prijaté a skúsili s týmto všetkým presvedčiť nejakého agenta.
„Ja som si nemecké vydavateľstvo našiel cez agenta, ktorý ma oslovil na jednej čítačke s tým, že sa mu to páčilo. Ten agent potom skutočne našiel také vydavateľstvo, o ktorom sme snívali, že by to mohlo byť vydavateľstvo, ktoré by moju knihu vydalo. Stredne veľké, lebo pri tých veľkých hráčoch nemá človek absolútne šancu. Je to veľmi, veľmi, veľmi ťažké a dokonca ešte ťažšie. Ja ľuďom neradím, aby si sami vydávali knižku na Slovensku. Problémom dnes nie je knižka, ten nastáva po vytlačení. Máme štyristo výtlačkov a teraz čo s nimi?“
Čo myslíte zo sumy 11,90 Eur (Naum), koľko ide autorovi? Euro, dve? Sedemdesiat centov!
„Problémom, ako sa už spomínalo, je dostať knihu do distribúcie. To je skoro nemožné. Dnes, keď prídete do kníhkupectva typu Panta Rhei a tam vidíte tie pulty, tak to je všetko zaplatené a dohodnuté za obrovské marže. Na to je oddelenie marketingové. Ikar má na to svoje stoly, títo majú, títo… hentí. Všetko je zmluvne dohodnuté. Keby sme tú našu knihu vydali pod nejakým názvom, tak by sa na to nejaký distribútor pozrel, že to čo je? -Dajte mi dve kusy, toto nepredáme – a tam niekde to zastrčí do zadného regálu a tým pádom ste skončili a o rok vám to vrátia s tým, že sa to nepredalo a robte si s tým, čo chcete.“
Aké boli Michalove začiatky a ako to vyzerá teraz, keď je známym spisovateľom?
DSCF2061„Prešiel som si tým, čím všetci. Začínal som úplne od nuly, nikto mi to neuľahčoval. Moja prvá knižka bola urobená príšerne, vyzerala ako nejaký zošit nie ako kniha. Debutant sa musí týmto prekusnúť. Pre vydavateľa je to iba finančná strata. Moja knižka bola prekvapivo úspešná, ale vydavateľ rátal so stratou. Aj k tomu tak pristupoval. Nikto nechce vydávať debutantov. Debutant nemá za sebou ľudí, ak to nie je známy bloger. A potom sú také prípady ako Evitovky, že to všetko vyzerá rovnako, že je to rovnako príšerné, ale ženy to kupujú ako na bežiacom páse… Keď som svojmu vydavateľovi povedal, že moja kniha sa bude volať Naum, on na to: „Vylúčené, neberieme, to nevydáme.“ Potom sa s tým nejako zmieril, napokon sa mu to aj zapáčilo. Už si môžem klásť nejaké podmienky aj ja. Čo sa týka obálky, nie každému sa môže tento štýl páčiť, pre mňa je to úplne iné, ako čo je na našom trhu bežné. Pre mňa je autorka obálky jedna z najväčších talentov našej vizuálnej scény umenia. Je mladá, talentovaná, pôvodom Košičanka, ktorá má, podľa mňa, pred sebou medzinárodnú kariéru. Robí všetko ručne, neznáša photoshop, ilustrátor. To, čo robí, je poctivé remeselné kreslenie, čo už dnes nie je bežné.“
Mladým autorom, ktorí chcú vydať svoju knihu, odporúča aby veľa čítali iné knihy, svoj vlastný rukopis, a pokiaľ sa dá, čítali po sebe aj nahlas. Upravovavali svoj rukopis čo najdlhšie, najprecíznejšie, nepublikovali hneď prvú verziu, ktorá je hotová. Sedeli nad tým, posielali to do vydavateľstiev, až keď budú mať pocit, že je to nadštandardné v produkcii, ktorá vychádza.
Snaží sa robiť veci inak a typickým príkladom tejto inakosti sú aj siahodlhé statusy, ktoré píše na Facebooku.
„Je mi jedno, či mi to sleduje 5 ľudí alebo 5 tisíc. Budem rád aj za tých piatich.“
Tímea Cseresznyésová
Foto: infoRoznava.sk / Belo Hefler
Staršie rozhovory si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún