Letné kino / Vlna

Die_WelleViete si predstaviť nástup totalitnej moci, či nebodaj diktatúry, dnes – v blahobytnej a pokojnej Európe? Nie? A čo vás vedie k tomuto optimistickému konštatovaniu?
Počas prvého aprílového týždňa roku 1967 v Cubberley High School v kalifornskom Palo Alto uskutočnil učiteľ histórie Ron Jones zaujímavý experiment: rozhodol sa svojim študentom ukázať, ako sa mohlo stať, že sa v nemeckej spoločnosti mohol zrodiť autokratický režim, namiesto toho, aby im to vysvetľoval. Išlo o týždňové projektové vyučovanie, ktorého cieľom malo byť sprístupniť študentom atmosféru vo vtedajšom Nemecku a mechanizmy, pomocou ktorých sa zo slobodných občanov zrazu stane zmanipulované stádo.
Najpodrobnejším záznamom priebehu experimentu bola esej samotného Rona Jonesa, ktorú napísal asi šesť rokov po inkriminovaných udalostiach. V roku 1988 sa tento experiment stal Toddovi Strasserovi podkladom k napísaniu knihy Vlna a Dennis Gansel natočil v roku 2008 film Die Welle (Vlna).
Dej filmovej drámy je zasadený do nemeckej súčasnosti, v ktorej teenegari nemajú potrebu riešiť žiadne existenciálne problémy. Nemecko je krajinou blahobytu a pokoja, aktuálna je otázka integrácie neeurópskych menšín, rozvrátených rodín, nezáujmu zo strany dospelých, sociálnych rozdielov, rozporov globalizácie, pod povrchom drieme mentálne nespracované spojenie západného a východného Nemecka. Väčšina študentov je navonok sebavedomá, politicky angažovaná, očarená hip-hopom, Che Guevarom a ekologicko/politickým aktivizmom typického konzumenta Západu.
Do tohto prostredia vstupujeme vo chvíli, keď je mladému učiteľovi Rainerovi Wengerovi (v tričku s americkou punkovou kapelou The Ramones na hrudi) s minulosťou revolucionára pridelená téma projektového vyučovania: Autokracia. Keď sa mu nepodarí vymeniť si ju so starým konzervatívnym Bavorom Wielandom za anarchizmus, skôr z bezradnosti ako s premysleným zámerom sa rozhodne, že  svojim študentom na nich samých ukáže, ako sa v obyčajných ľuďoch dokáže v priebehu týždňa zrodiť súhlas s totalitným režimom, jeho nadšená podpora a spoluvytváranie.
Kľúčový je tu kratučký rozhovor dvoch študentov na diskotéke, v ktorom rozoberajú ľahostajnosť ľudí, ich nechuť čomukoľvek sa vzoprieť, vzbúriť sa. Všetkých pohltila zábava, chýba im spoločný cieľ, ktorý by ich stmeľoval. A všetkým pravdepodobne chýba obyčajné ľudské priateľstvo.
Začínajú pomaly, zľahka, mladí študenti si vôbec neuvedomujú, že sú manipulovaní, že sa vydali na cestu, s ktorou by s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nesúhlasili, keby poznali jej cieľ. Úctivo oslovujú autoritu (učiteľa), odpovedajú len na jej vyzvanie a len potom, keď sa postavia do pozoru, sedia vystreto, obliekajú sa do uniformných bielych košieľ, vymyslia si svoj vlastný pozdrav. Všetko toto je vysvetľované navýsosť racionálne – lepšie sústredenie sa, ľahšie prekrvenie organizmu, budovanie pocitu spolupatričnosti a zotretie nepodstatných individuálnych rozdielov – a tak až na dve vspurné dievčiny nikto neprotestuje.
Postupne sa k nim pridávajú ďalší študenti školy, prilákaní vzrušujúcim tajomstvom uzavretej komunity riadiacej sa vlastnými pravidlami a hodnotami. Odpor v podstate neexistuje, sú to len jednotlivci, ktorí sa v istých okamihoch vzopreli jednotnému nazeraniu na svet.
Nemožnosť jednoznačného stanovenia Dobra a Zla v jednotlivých izolovaných okamihoch je ilustrovaná na troch situáciách: najprv vtedy, keď sa mladá inteligentná študentka Kara rozhodne, že jej biela košeľa nepristane a ako jediná príde do triedy v červenej blúzke – v tom okamihu čelí podozrievavým a nechápavým pohľadom, čo vyústi do jej izolovania a následného vypudenia z kolektívu.
Potom vtedy, keď si ustráchaný a zakomplexovaný Stolti uvedomí, že jeho mizerný život poznačený nefungujúcim rodinným zázemím je perfektne nahraditeľný (a aj nahradený) pocitmi spolupatričnosti v skupine Vlny. Pocíti to najmä vtedy, keď sa ho pred provokujúcimi punkermi zastane niekoľko členov komunity, ktorí ho predtým len využívali.
A nakoniec tiež v tíme vodného póla, kde sa mladý Marco nedokáže prispôsobiť kolektívu a jeho potrebám, nedôveruje spoluhráčom a tak najradšej všetky situácie rieši individuálne – a väčšinou neúspešne. Po vstupe do Vlny si uvedomuje silu kolektívu, začína spolupracovať so spoluhráčmi a hra celého tímu sa radikálne zlepší.
Zdieľanie spoločného sveta komunity, akési moderné bratstvo a sesterstvo stmelené neustálym prejavovaním úcty a rešpektu ostatným členom je vykupované dištancovaním sa od okolia a stupňujúcou sa nevraživosťou a agresivitou smerom navonok.
Ako sa týždeň chýli ku koncu, stúpa napätie v učiteľskom zbore, v partnerskom vzťahu Rainera s jeho kolegyňou, medzi Vlnou a jej odporcami i v samotnej komunite. Šokujúce a prekvapivé vyvrcholenie príbehu kladie oveľa viac otázok ako odpovedí, neponúka riešenie ani poučenie – pretože žiadne vo forme poučky či návodu neexistuje.
Poľský sociológ Zygmunt Bauman pred časom napísal brilantnú knihu s názvom Modernosť a holokaust. Zamýšľa sa v nej okrem iného nad tým, ako je možné, že obyčajní ľudia dokázali takým hrozným spôsobom ublížiť svojim blížnym, zhodou okolností (?) Židom, Rómom, homosexuálom, telesne a duševne postihnutým. Jedna z jeho myšlienok tne do živého: v ére moderny (v ktorej stále žijeme) sa dá exterminácia ľudskej bytosti dosiahnuť postupnými, naoko neškodnými krokmi, ktoré vykonávajú rôzni, na sebe nezávislí úradníci a špecialisti. Tí – z neschopnosti či z vlastnej vôle – nesledujú celý proces vraždenia a teda v ich vedomí neexistuje záchranná brzda (alebo červená kontrolka), ktorá by ich upozornila na dôsledky ich konania. A práve strata vedomia kontextu, súvislostí je jednou z hlavných príčin, prečo mohlo dôjsť k holokaustu.
Vlna nezobrazuje túto etapu odľudšťovania ľudských bytostí, sústredí sa na mentálnu predprípravu spoločenstva. Sleduje tie procesy manipulácie, ktoré prostredníctvom posilňovania iracionálnych pocitov strachu, súdržnosti, vymedzovania sa voči neznámemu, priľnutia k ľahko identifikovateľným znakom komunity a ich následnej racionalizácii (!), vedú k momentu, keď je vyššími, vznešenými cieľmi ospravedlnená smrť prvého (a neskôr stého a tisíceho) človeka.
Nie je dôležité, ako nazveme totalitnú či autoritatívnu ideológiu, ktorou prikryjeme svoje vášne, obavy a strachy. Nie je podstatné ani to, čo všetko dokážeme ospravedlniť príklonom ku ktorejkoľvek z nich. Dôležité je – zdá sa – nezabudnúť, že sa to môže prihodiť komukoľvek z nás. V momente, keď prestaneme byť otvorene kritickí ku všetkému, čo je nám podsúvané autoritami či už pod maskou médií, politických strán či náboženských vodcov.
……………………….
O samotnom experimente si môžete prečítať na wikipédii.
V najnovšom čísle časopisu .týždeň nájdete inšpiratívny text Andreja Bána Banálne (a iné) zlo a rozhovor s Egonom Gálom (bratom Fedora Gála, ktorého sme mali možnosť vidieť i počuť aj v Rožňave) na rovnakú tému v časopise iZurnal.sk.
Foto: cine-kritik.de
A ešte trochu hudby od legendárnych Slovincov LAIBACH, ktorí sa téme manipulácie venujú takpovediac celoživotne

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún