Kedysi dávno, keď som bol ešte na univerzite, strávil som kopec hodín v študovni hltajúc staršie i celkom nové texty o fenoméne zvanom globalizácia. To je vám také čudo, v ktorom teraz žijeme. Žiadny diabol ani vysnená Atlantída, ale tvrdá a zároveň zaujímavá realita. Má svoje svetlé i tienisté stránky a rozumieť jej znamená pochopiť, že správať sa a myslieť rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi nebude v konečnom dôsledku znamenať nič iné, len neúspech.
Uprostred štúdia som si na chvíľu odskočil do Spojených štátov amerických, po jeho skončení som zase pár rokov strávil vo Veľkej Británii. V oboch krajinách som stretol neuveriteľné množstvo múdrych a zaujímavých ľudí, ktorí, keď som sa s nimi bavil o perspektívach ľudí žijúcich „na príjmovej strane globalizácie“, napospol zdôrazňovali jedno – prioritou musí byť vzdelanie a služby.
Potom som sa vrátil do Rožňavy a nestačil som sa diviť.
Nad tým, že miesto toho, aby naše stredné školy skvalitňovali ponúkané vzdelanie, ich predstavitelia sa vybíjajú v nezmyselných projektoch typu všešportová hala vzdialená celé mesto od gymnázia, ktorému má vraj slúžiť.
Nad tým, že niekomu vôbec napadne uskutočniť bezprecedentný presun jednej školy do budovy školy druhej, ktorá si tie svoje priestory predtým prispôsobovala charakteru svojho zamerania.
Za také ťahy by sa nemusel hanbiť ani Veľký Mao v časoch svojej najväčšej formy.
Alebo nad tým, že vedenie mesta stavilo všetko na jednu kartu a rozhodlo sa na okraji Rožňavy postaviť priemyselnú zónu.
Ozaj, čo od tohto projektu očakáva? Odkiaľ čerpalo informácie o tom, že je to perspektívny biznis? Kde sú dopadové štúdie?
Pravda je totiž taká, že priemyselné zóny sú hudbou minulosti. Sú absolútne neperspektívne a znižujú kvalitu života v oblasti, v ktorej sú umiestnené. Pásová výroba bude totiž produkovať výrobky s minimálnou pridanou hodnotou, ľudia budú dostávať mizerné peniaze a po pár rokoch sa park vyprázdni, pretože bude pre firmy ekonomicky nevýhodné ostávať tu.
Budú tu len dovtedy, kým z toho budú mať nejaké výhody – od štátu či od samosprávy.
Ozaj, a kto zaručí, že budú zamestnávať obyvateľov regiónu? Čo ak sa im viac oplatí doviesť sem Ukrajincov, Rumunov alebo Vietnamcov? Čo nám okrem daní mestu, ktoré majú zo zákona povinnosť platiť, tieto firmy ponúknu?
Nie je mojou snahou maľovať čerta na stenu a prorokovať tu katastrofické scenáre. Západná Európa i USA sa však už s fenoménom putujúcich firiem potýkajú dlhší čas a my by sme preto nemali robiť rovnaké chyby.
Jednoducho, nemali by sme sa orientovať na tento druh priemyslu.
Našou jedinou šancou je vsadiť všetko do tých priemyselných odvetví, ktoré produkujú čo najvyššiu pridanú hodnotu a stavajú na prirodzených danostiach Gemera.
A rovnako aj do kvalitného základného a stredného školstva, do mimoškolských aktivít, do všetkého, čo sa týka vzdelania a formovania osobnosti deciek, ktoré tu vyrastajú.
Našou komparatívnou výhodou je poloha a zvyšky historických pamiatok, ktoré nám tu ešte ostali. Vzdelanie je zase niečím, čo zásadne ovplyvňuje kvalitu života ktorejkoľvek komunity.
Je veľkou chybou, že sa dobrovoľne vzdávame oboch ciest, ktoré majú potenciál urobiť toto miesto dýchateľným.
Ale to nie je chyba len terajších či bývalých radných. Je to vizitka nás všetkých.
Inforoznava.sk Rado Kovács kovacs@inforoznava.sk
