Škola, ktorá učila písať novinára, čítať herečku a kresliť známe výtvarníčky

Základná škola na Ulici pionierov, Rožňavčanom známa ako Pionierka, oslávila koncom augusta svoje štyridsiatiny. Vekom ešte pomerne “mladá dáma“ za tie roky vypustila zo svojich brán tisíce detí. Zažívala svoje malé a veľké radosti i starosti a inak tomu nie je ani dnes.
O časoch minulých i prítomných, o veciach, ktoré tešia ale aj mrzia, sme sa pozhovárali s jej terajšou riaditeľkou Erikou Mihalovičovou.
Aj keď je škola len budovou, je to taký “živý organizmus“, ktorý každoročne starne a mladne zároveň. Každý rok prídu nové deti, občas noví učitelia i riaditelia. Koľko riaditeľov viedlo Pionierku od jej založenia?
Školský rok sa začal klasicky prvého septembra a školu ako prvý viedol pán Matej Bartók, ktorý ju riadil desať rokov. Začínal s 37 učiteľmi a spolu učili 566 žiakov. O desať rokov prevzala riaditeľské žezlo Magdaléna Kováčová. V období jej riaditeľovania vznikol aj taký malý školský rekord, pretože v tomto školskom roku navštevovalo školu 849 detí, o ktoré sa staralo 43 učiteľov. V nasledujúcich rokoch boli riaditeľmi Ján Majerík, Emília Patakyová, Erika Jamrichová. A dnes školu vediem ja (úsmev). Čiže, spolu so mnou, nás vo vedení zatiaľ bolo šesť.
O vás vieme, že že máte isté osobné prepojenie, ktoré sa týka školských štyridsiatin. Prezradíte o čo ide?
Nuž, keď ste ma odhalili (smiech) musím povedať, že štyridsiatku v tomto roku neoslavuje len škola, ale aj ja, lebo obidve sme ročník 1975. Prežívam to teda dvakrát. A druhá vec je, že ja, aj moja sestra, dokonca môj syn sme absolvovali práve túto školu. Neskôr, po vysokej škole bolo moje prvé miesto práve tu. Tých prepojení je tu viacero, takže, je to taká moja srdcovka.
DSC_7131
Prečo vôbec vznikla potreba ďalšej školy v Rožňave?
Historické anály hovoria, že spustením jej prevádzky bolo po dlhej dobe odstránené veľmi nepopulárne dvojsmenné vyučovanie v školách na prvom stupni. To bol v tom období zrejme najdôležitejší dôvod. Deti samozrejme získali lepšie priestory a skvalitnili sme zároveň podmienky pre výchovno-vzdelávaciu prácu.
Štyridsiatka v živote človeka nie je vysoké číslo. Čo však v prípade 40-ročnej budovy? Okrem klasického rozvoja školy o nové zariadenie, či prístrojové vybavenie, riešili ste už aj vážnejšie problémy?
Riešili. Zatekala strecha. A keď sa objavila možnosť cez európske fondy zrekonštruovať školu a projekt bol schválený, veľmi sme sa tešili. Nepočítali sme s tým, že nastanú ďalšie problémy. Práve keď nám dali dole strechu a chceli dať novú, tak začalo obdobie dažďov, čo znamenalo problémy s Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, ale chvalabohu, rekonštrukciu sme ukončili. Popri nej sa sme pozabudli na to, že škola má už toľko rokov a rovnaký vek majú aj teplovodné rozvody, kúrenie a všetko, čo súvisí s vodou. Takže postupom času sa to všetko ukazuje a môžeme byť len radi, že sa to nerobí naraz, ale tak z času na čas opravíme to, čo je akútne. Čiže je toho veľa. Momentálne sme zrealizovali celkovú rekonštrukciu a modernizáciu teplovodných rozvodov kúrenia. Konečne máme päť samostatných vetiev, čo znamená, že si kúrenie v priestore vieme regulovať.
Vynovovali ste aj v interiéri?
Postupne, aspoň za tie roky čo som tu, sme vymenili kompletne školský nábytok, nakúpili sme všetko nové aj do učební a kabinetov, už aj školská jedáleň vyzerá tak ako by mala. Boli zrekonštruované všetky toalety, šatne v telocvični. Zakúpili sme pre žiakov 2. stupňa samostatné skrinky na odkladanie osobných vecí. V roku 2012 sme začali realizovať projekt Inovatívne kroky základnej školy na podporu kvality a modernizácie vzdelávania, spolufinancovaný z eurofondov. Schválených nám bolo 289 459 eur. V nasledujúcich dvoch rokoch sme si nakúpili didaktické učebné pomôcky, symbolické zobrazenia pre jednotlivé predmety, výukový softvér, zriadili jazykové laboratórium. Naša škola má v každej triede na prvom aj druhom stupni notebook, dataprojektor, máme interaktívne tabule, tabletovú učebňu, štyri počítačové učebne. Dovolím si povedať, že čo sa týka vybavenosti škôl technikou, sme na tom nadpriemerne oproti väčšine škôl na Slovensku.
Čo vaši žiaci. Prešli bránami školy aj, v tejto dobe, verejnosti známe tváre?
To určite. Viacerí z nich sa vo svojich povolaniach a vo svojich pozíciách stali známymi a my sa, samozrejme, z ich úspechov tešíme. Za všetkých spomeniem napríklad slovenskú herečku Alenu Ďuránovú. Žiaci aj široká verejnosť ju pozná z obľúbených seriálov Búrlivé víno či Divoké kone. Základy vzdelania u nás dostali aj Barbara Túrosová, moderátorka zahraničného spravodajstva televízie TA3, Egon Tomajko, pôsobiaci v RTVS a známy aj ako spisovateľ, Vlasta Žáková a Lucia Laciaková, výtvarníčky, ktorých práce sú čoraz známejšie u nás aj v zahraničí, alebo aj Robo Šimko, hudobník a spevák.
Vaši žiaci ich poznajú, vedia o koho ide?
Samozrejme. Týchto našich absolventov terajším žiakom spomíname aj v rámci vyučovania ako pozitívne vzory. Snažíme sa im povedať, že ak niečo chceš, dokážeš to. Len preto musíš niečo urobiť. Musíš sa učiť, chcieť to a dá sa to. Najviac, samozrejme, poznajú Alenku. Mnohí chcú byť zrazu hercami, hlásia sa do ZUŠ-ky na dramatický odbor a naše slovenčinárky to doslova využívajú v prospech učenia sa slovenčiny (smiech).
DSC_7136
Prejdime k otázkam, respektíve rečiam, ktoré sa v poslednej dobe šíria mestom. Spomínali ste učenie. Hovorí sa, nedaj dieťa na Pionierku, tam sa musí veľa učiť.
Áno, to sa hovorí. Ale čo to znamená? Podľa mňa asi toľko, že každý učiteľ na každej škole je v prvom rade sám pred sebou zodpovedný za to, koľko toho deti naučí na svojom predmete. A to, že každý učiteľ je iný, je fakt. Niektorý vyžaduje od detí viac, iný menej. Koľko od detí vyžadujú moji učitelia, viem. Nemám to ale s čím porovnať, lebo som nikdy na inej škole nepôsobila. Z môjho pohľadu učitelia v našej škole nemajú veľmi prísne nároky na žiakov a mrzí ma, ak si to verejnosť myslí. Zvlášť ma mrzí, ak to o nás hovoria tí, ktorí v našej škole deti nemajú.
Po meste sa však pošuškáva, že Pionierka už dávno nie je tým čím bola. Čo hovoríte na to, že škola, podľa verejnosti, dávno stratila punc najvyššej kvality v meste?
Že sme stratili punc najvyššej kvality v meste? A v čom tkvel ten punc? Kedy má škola podľa vás najvyššiu kvalitu? Bavíme sa o výchovno-vzdelávacích výsledkoch? O priateľskej atmosfére v škole? Podľa mňa je škola kvalitná, ak sú jej absolventi úspešní pri prijímaní na stredné školy. Uvediem príklad. V okrese Rožňava sa za najnáročnejšiu školu považuje Gymnázium P. J. Šafárika v Rožňave. Zvlášť jej bilingválne triedy. V roku 2014/15 takúto triedu otvorili prvýkrát a prijali do nej 25 žiakov z celého okresu. Dvanásti z nich boli naši deviataci alebo ôsmaci. Tento rok prijali do takejto triedy 30 žiakov, z toho pätnásť ich je z našej školy. Hovorí to o kvalite školy alebo nie?
Čo sa, podľa vás, skrýva za mestskou šuškandou, že do školy sú prijímané najmä deti podnikateľov a škola automaticky očakáva vyššie príspevky, dotácie od rodičov?
Nerozumiem tomu. Riaditeľkou som ôsmy rok. Počas tohto obdobia sme nikdy ani jednému rodičovi nepovedali, že jeho dieťa neprijmeme do školy. Ak sem rodičia zapisovali svoje deti, bolo to ich slobodné rozhodnutie. Nedelíme deti na deti podnikateľov a nepodnikateľov. A ani nemám vedomosť o tom, že by sme od niektorých rodičov pýtali nejaké iné príspevky ako od iných.
Ako vnímate hodnotenie školy v dnešnej dobe?
Zdá sa mi neopodstatnené.
Čomu pripisujete každoročný pokles počtu žiakov vo vašej škole? Myslíte si, že môže súvisieť práve s negatívnym pohľadom verejnosti?
Pravdou je, že minulý rok nám končil populačne veľmi silný deviaty ročník. Končilo nám spolu 81 deviatakov a nastúpilo iba 56 prvákov, čo je relatívne málo, ak to porovnáme s rokmi predtým. Minulý školský rok sme končili s počtom žiakov 615. K dnešnému dňu máme 581 žiakov, čo je pokles o 34 žiakov. Ale toto má svoje reálne zdôvodnenie. Pokles je aj kvôli tomu, že z ôsmeho ročníka nám odišlo do bilingválnych tried 14 žiakov a z piateho ročníka odišli 5 žiaci na osemročné gymnázium.
Čo by ste na záver odkázali svojim súčasným žiakom, budúcim, ale aj kolegom a všeobecne každému, kto má so základnou školou čo to dočinenia?
Chcela by som povedať, že škola by nemala byť o jednotlivcoch. Škola, to je tím. Tím ľudí, ktorú spolu tvoria jeden celok. Mám mnohých skvelých kolegov, ktorí sú svojej práci oddaní a robia ju najlepšie ako vedia. Neľutujú pre školu obetovať aj svoj voľný čas. Spoločnými silami sa snažíme fungovať tak, aby s našou prácou a jej výsledkami boli spokojní žiaci aj ich rodičia. Máme veľmi veľa šikovných žiakov a naším jediným cieľom je, aby z nich vyrastli spokojní mladí ľudia, ktorí budú radi spomínať na svoju „Pionierku“.
Ďakujeme za rozhovor.
Slavo Gál, Renáta Mazurková,  
Foto: infoRoznava.sk / Slavo Gál
Súvisiace články – Komunisti padli, pionieri však zostali
Staršie rozhovory si môžete prečítať kliknutím sem

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky - Jún