Pavol Lacko / Keď máme kríže na háku

O rožňavských symboloch neslobody, tolerancii väčšiny  a koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Najefektívnejším zhmotnením akejkoľvek idey je symbol, ktorý jej – navrstvený o všetky plánované aj podružné obsahové letokruhy – zaručene zabezpečuje miesto chrobáka v našej hlave. Ako tvorcovia metafor to vedia ideológovia, filozofi, klerici, estetici, politici (a všelijakí iní …-ici), ako hostiteľ  nejakého  „chrobáka“  s tým bezpečne žije každý z nás.
Možnosť vnímať tieto obrazy a ikony vizuálne zvyšuje za normálnych okolností ich zapamätateľnosť až do nepríčetnosti, až kým ich – v tomto prípade negatívna  – aura časom nevyprchá ako zvetrané pivo. A to, že v Rožňave konotácie  „hákenkreuzov“ masívne nehýbu ohryzkami v krkoch, je teraz na prvý pohľad viac než zjavné.
Popravde, neznepokojuje primárne ani tak fakt, že sa takéto výjavy na múroch objavili – disharmónia symbolov ľavicového a pravicového extrémizmu na budove evanjelického kostola skôr dáva tušiť, že zo zakázaného chceli ochutnať  nevedomé decká –  ako skutočnosť, že tam ešte stále sú.
Nielen totalitná lož, ale zjavne aj demokratická pamäť má krátke nohy.
V koncentračnom tábore…
Tu sa nikto neusmieva, tu nikto nepohne brvou. Neplatia tu základné kognitívne zákony, všetky pocity sa už programovo kanalizujú do triády „stiesnenosť, skľúčenosť, úzkosť“. Človek – pešiak sa prechádza, rukotras bezprízorne ťuká do audiosprievodcu, ucho počúva. Pravé počúva a neverí, ľavé počúva a nechce veriť. Potom človek milión – citovo vyprahnutý, informačne zabitý a v ten deň neschopný akejkoľvek ďalšej činnosti – z koncentračného táboru Sachsenhausen odchádza.
Asi 200 000 politických a etnických väzňov  pred 80-timi rokmi také šťastie nemalo.  Neprechádzali sa, ale trpeli. Nebojovali so skľúčenosťou ale s oveľa existenciálnejšími pocitmi.  Nechceli veriť, no boli nútení. A hlavne – nemohli odísť, museli ostať a desaťtisíce umrieť.
Sachsenhausen bol telom lágrov národno-socialistickej chobotnice, ktoré v rokoch 1936-1945 kontrolovalo každé jej jedovaté chápadlo. Tu bola centrálna správa všetkých „pracovných táborov“. Tu sa rozhodovalo, kto, kam a ktorým vlakom smrti pôjde. Tu sa otročilo a týralo. Tu sa falšovali anglické libry (akcia Bernhard), aby potom v Anglicku  porozhadzované a infiltrované do obehu vyvolali hyperinfláciu.
Tu v Sachsenhausene sa vytvorila a zvnútornila jedna vrstva symbolu, ktorý módne tróni aj na rožňavských budovách.
Tolerancia väčšiny?
Nadväzujúc na  úvod môže základná  všeobecná otázka na „tú príslovečnú väčšinu“ (na mesto, správcov bytov či vlastníkov nehnuteľností)  bez  zbytočnej hystérie znieť nasledovne:
Chceme práve takéto vrstevnice histórie – napriek bezosporu nemalým (časovým, finančným) nákladom na ich odstránenie a napriek riziku, že nevyžiadaný sprejový spam možno zavíta opäť  – v našej hre na demokraciu na verejne viditeľných miestach ponechať?
A…neznamená mlčať svedčiť?
—————————————-
POZVÁNKA: V sobotu 18. 4. 2009 o 14-tej sa v 100Pke /za malým trhom/ uskutoční premietanie a diskusia s Fedorom Gálom a ďalšími autormi projektu Krátká dlouhá cesta.

Foto: Inforoznava sk / Pavol Lacko  
Koncentračný tábor Sachsenhausen


- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August