Aké ťažké je napísať rozprávku tak, aby sme v nej deťom ponúkli svet v hojivom a zároveň inšpiratívnom balení?
Nesmierne, zlyhanie je totiž nebezpečnejšie ako atómová zbraň a ľudská hlúposť dokopy.
Keď sa však text podarí, odmenu zdanlivo nikto nezhrabne. Inkasovať budeme až o pár desaťročí, keď nás naše deti prekvapia bohatosťou prežívania, kultivovanosťou myslenia a každodennou samozrejmosťou etického správania.
Sedem príbehov, sedem exempiel , sedem kultivovaných obrázkov, ktorých podmanivé čaro nás vtiahne do krehkého sveta ľudskosti. Erik Groch sa v ňom pohybuje s udivujúcou ľahkosťou a nehou, a tak bezpečne a bez deformácií mapuje mentálny priestor, v ktorom sa pohybuje detský čitateľ.
Tuláčik je psík a Klára zase malé dievčatko. On domov nemá, hoci presne vie, čo znamená, pre ňu je domov niečo také prirodzené, že premýšľať o ňom nemá prečo. Až keď sa stretnú, je im dovolené pochopiť, že domov je „šťastné miesto“, je to tam, kde „keď vojdem, môžem kedykoľvek vyjsť, keď vyjdem, môžeš ma čakať vo vnútri“.
Ústredné postavenie domova nie je náhodné, v detskej literatúre plní dôležitú sociálnu i psychologickú funkciu. V Grochovej knižke je preto epizóda o stretnutí Tuláčika a Kláry a ich nájdení spoločného priestoru domova nie náhodou umiestnená hneď na začiatok. Ďalšie príbehy sa už odvíjajú z tohto základu a prirodzene naň nadväzujú.
Autor nám na minimálnej ploche textu ponúka niekoľko príbehov, v ktorých sa temer univerzálnym jazykom dotýka tých najzákladnejších princípov, bez ktorých si medziľudské spolunažívanie ani neviem predstaviť. Jednou zo zásadných predností je práve to, že knihu môžu čítať a na vlastnej čitateľskej úrovni reflektovať najrôznejšie vekové či sociálne skupiny.
Akčnosť a klipovosť súčasnej produkcie je zámerne ignorovaná, nie však kritizovaná. Príbehy akoby plávali v úplne iný vodách, v ktorých sú rýchlosť, agresivita a torzovitosť jednoducho neznámymi pojmami. Namiesto nich je ponúknutý koncept priateľstva, ozajstného ľudského puta, ktoré je nepretržite splietané láskou, spolupatričnosťou, rešpektom a pokorou k tomu Druhému.
Špecifikom Grochovej tvorby – básnickej či prozaickej – je práve viacvrstevnatosť textov, vyrastajúca zo spirituálnych koreňov. Tie nadobúdajú napríklad podobu podobenstiev, v rozprávkach transformovaných do krátkych situačných epizód, v ktorých sa odkrývajú fundamenty vzťahu človeka a sveta.
Tak je to napríklad v príbehu „Sláva“, kde sa s Tuláčikom a Klárou stretávame v situácii, keď sa Tuláčik naučí, že prirodzenosťou psa je zavíjanie, nie spev, alebo v príbehu „Smoking“, v ktorom sa Tuláčik chcel stať pánom v honosnom obleku. V „Hodinách“ sa zase súperí s časom, v „Kúzelníkovi“ s poznaním, čo je v skutočnosti zázračné a v „Margite“ je nosnou témou láska.
Zdanlivo triviálne konflikty podané striktne „detským“ jazykom odkazujú na to najzákladnejšie nastavenie človeka. Každý jeden príbeh možno čítať ako filozofický či etický text, pri každom jednom sa dajú stráviť hodiny diskusiami o tom, čo je v človeku prirodzené a či vôbec čosi také ako „ľudská prirodzenosť“ jestvuje, či je domov fyzické miesto alebo stav mysle, akými spôsobmi sa dnes dá narábať s časom, čo je to zázračno a ako vlastne funguje.
Snáď aj táto knižka svedčí o tom, že čím sú pre dospelých etické alebo mravné systémy, tým sú pre deti rozprávky. Grochov text ponúka oboje, navyše v excelentnej grafike a so štandardne výbornými maľbami Ľuboslava Paľa. Dnes, keď je kvalita v umení odstrkovaná ako niečo nepotrebné ba škodlivé, je dobre, že sa znova a znova objavujú knižky, obrazy či hudba, ktoré takéto názory na umenie usvedčujú z demagógie.
Tuláčik a Klára je kniha, ktorú ovláda čistota citu, myšlienky a činu. Ponúka koncept sveta, v ktorom nie je miesto pre cenu či meranie /ne/výhodnosti ľudského vzťahu. Je fajn hovoriť deťom, že to, čo okolo seba vidia, nie je jedinou možnou cestou, ktorou by sa mali vybrať.
Rozprávky boli totiž odjakživa na to.
Aby sa vedelo a nezabúdalo, že svet nie je nalinkovaný a že byť dobrý k sebe a k tomu Druhému je dobré samo osebe.
